Slovo má _kava

Vítěz březnového kola soutěže Povídka měsíce

001


Leží na posteli, celkom nahá, prsia jej ovísajú cez mäkké brucho. Šedivé vlasy roztrúsené po vankúši. Leží, ako grécka bohyňa, v sterilnej bielej izbe a naťahuje sa po misku na nočnom stolíku. Kladie si ju na tučné brucho, pod prsia.
- Preboha, oblečte sa, prosím vás.
Ošetrovateľka v bielom vojde dnu, postaví sa s rukami v bok k posteli.
Bohyňa vyťahuje z misky na bruchu strapec hrozna. Ústami odtrháva bobuľku.
- Nehanbíte sa, veď vás všetci vidia! Nemám čas stále vás obliekať!
- Keď sa im nepáči, nech sa nepozerajú, vyhlási Bohyňa.
Ďalej sa kŕmi hroznom.



002

Za oknom je šero. Slnko zapadlo, na malom okrúhlom stolíku svieti lampa. Pod ňou farebný vyšívaný obrúsok. Na zútulnenie.
Tarotové karty položené na kraji stola.
Veštica sedí oproti svojej vnučke. Majú rovnaké oči. Pred oboma je postavený prázdny horčičák. Veštica spoza skrine vyťahuje fľašu domácej slivovice.
- Stráž dvere! šepne vnučke.
Vnučka sa zasmeje. Má možno dvadsať, možno dvadsaťpäť.
Slivovica tečie do pohárov, vnučke skoro za plný, babičke len symbolicky. Poháre štrngnú o seba.
- Len sa neopi, moja, vystríha vnučku Veštica.
Berie karty, mieša ich.

- Ťahaj!
Vnučka ťahá štyri karty. Vyloží ich pred seba tak, aby Veštica videla.
Tá sa chvíľku zamýšľa, poprekladá ich, krúti hlavou, šomre si.
- Dieťa, teba už nič dobrého nečaká.
Veštica sa mračí.

- Lásku si si vyčerpala, aj cesty. Vychádza mi tu, že čakáš na správu.
Na správu čaká už štvrtýkrát v tomto mesiaci.
- Babina, však ja mám frajera.
- Hovorím o láske, nie o nejakom chlapovi!

Veštica nakoniec dodá, len tak mimochodom, že keby sa minulý rok vydala za lesníka, bola by bola celý deň na vzduchu, v lese. Dieťa by bolo na ceste. A mala by dobrý život.



003



Zuza má dvadsaťtri rokov a chce byť maliarkou. Minulý mesiac si ostrihala vlasy celkom nakrátko. Močila si ich do farby.
Raz do týždňa chodí maľovať do domova dôchodcov, kde žije jej babina. Vždy si od nej nechá vyveštiť budúcnosť na najbližšie dni. Babinu nemaľuje. Neobsedí.
Namiesto nej maľuje aj pána Štefana. Pán Štefan je asi osemdesiatročný starý človek, na hlave má len páperie a na košeli fľak. Zle počuje.

Zuza pred vchodom zahasí cigaretu, zadupe ju do snehu a do úst vhodí žuvačku. Nech babina necíti.
Pán Štefan už sedí v spoločenskej miestnosti, televízor reve na plné pecky. Keď si všimne Zuzanu, zdvihne sa z kresla a pomaličky kráča k nej.

- Dobrý deň, pán Štefan, zdraví sa Zuzana.

Objíme ju, silno stisne, podvihne kúsok nad zem. Zuza je ľahká ako pierko.

Ukáže mu, kam sa má posadiť, no pán Štefan nevidí na televízor, a celý čas ako pózuje, sa nenápadne otáča smerom k nemu. Zuza si stoličku a stojan posúva podľa pána Štefana.

- Ako sa vám dnes pózovalo? pýta sa Zuza, keď si balí veci.
Pán Štefan ju len potľapkáva po chrbte a smeje sa bezzubým úsmevom. Nepočuje.

Vždy, kým sa rozlúčia, šepne:

- Počkaj!

A odcupká do izby. Vráti sa s mandarínkou, s jablkom. Vtlačí jej ho do dlane.

- Schovaj si.

Žmurkne.



004



Kým Zuza maľuje pána Štefana, ďalší muž sedí v rohu v kresle a vyšíva. Čaká, kým sa dostane na rad.
Je chudý, opálený, vyzerá ako rybár Santiago. Paže má celé pokryté tetovaniami, na hánkach oboch rúk má vytetované NEČUM.

V zime nosí na hlave miesto čiapky kapucňu odpojenú od bundy. Nikto nevie prečo.
Santiago celé dni vyšíva obrusy aj obrúsky. Aj ten vo Vešticinej izbe. Všetky vzory vymyslel takmer sám. Málokto vie, že si objednal predplatné časopisu Bára, ktorého vzormi si občas pomôže.
Navštevovať ho chodieval kámoš ešte z mladosti. Vždy ušli zadným vchodom do neďalekej krčmy. Spomínali na mladosť, pili rum, ako námorníci.
Santiago sa dvakrát tak opil, že ho museli ošetrovateľky prísť odniesť. Je skoro taký ľahký, ako Zuza.
Odvtedy Santiago len vyšíva.



005



Keď bola Bohyňa ešte mladá, chodievala s manželom na striptíz. Prichádzali do sály ako prví, aby si uchytili dobrý flek. V prednej rade bol najživší pohľad. Bohyňa fascinovane pozerala po tanečniciach pri tyčiach. Videla to prvýkrát. Dovtedy to bolo zakázané.
Peňazí bolo málo, no Bohyňa neraz strkala ženám do nohavičiek papierové koruny a potom sa na tom dlho chichotala. A manželovi s vydutými nohavicami sľubovala, že doma mu tak zatancuje.



006


Zuza zvykla maľovať Santiaga do pol pása nahého. Sedel ustrnutý v jednej póze aj hodinu. Tváril sa smrteľne vážne.
Santiago sa na svoj vek necíti, iba naň vyzerá. Koža pod tetovaniami sa mu celkom zošúverila.

- Kedy ma budete maľovať holého? pýta sa Zuzi znova a znova.
Santiagovou túžbou je vyvesiť si nad posteľ svoj vlastný akt.
Zuza sa zvykla zo Santiaga smiať.
Raz, keď odchádzala, a pán Štefan ju zdvihol na rozlúčku, Santiago jej ukázal zadok.
Dostal zákaz pózovať.



007



Sliní si pokrivené prsty a otáča stránky časopisov. Občas sa zastaví, pozrie cez okuliare, sama pre seba prikývne a stránku vytrhne.

Nad hlavou jej svietia sväté obrázky. Ježiš s tŕňovou korunou. Ježiš trpiaci na kríži. Ježiš pohládza dietky božie. Panna Mária a Ježiš.

Vystrihuje zo stránok obrázky. Snehuliak, smejúce sa deti, zasnežená krajina. Sánky. Ide jej to pomaly. Pomaličky.
Obrázky lepí na biely papier, tvorí akúsi nepodarenú koláž. Premiestňuje ich, až kým nie sú na tom správnom mieste. Lepí tekutým lepidlom, na bielom papieri sú od neho šmuhy.
Zdvihne papier smerom do slnka, spokojne si prikývne a vyjde z izby.
Má priveľa rokov a na chrbte hrb. Opiera sa o palicu, na chodbe sa nezdraví.
Stiahne z nástenky minulotýždňovú koláž, s inými smejúcimi sa deťmi, s inou zasneženou krajinou. S vianočným stromčekom. Poskladá ju a popripína novú.

Zuza práve domaľovala pána Štefana. Na rozlúčku jej tentoraz tisne do ruky paradajku. Tiež ovocie.

Nástenkárka Zuzu zastaví.
- Pozrite sa! chytí ju za zápästie, ukazuje na nástenku.

- Ach, už ste mi ukazovali minulý týždeň, je veľmi...
- Toto je nová! preruší ju Nástenkárka.
- Eh. No, je skutočne pekná, krajšia ešte ako tá predtým! kýve hlavou Zuza, zdvorilo sa usmieva, v ruke stíska paradajku tak silno, až jej šťava steká do rukáva.

Nástenkárka opäť spokojne prikývne a šuchce sa preč.


Dostala vnuknutie. Nástenkárka dostala dávno vnuknutie od Boha, že má prísť sem, do domova pre seniorov. Keď má zhovorčivý deň, rozpráva to každému, koho stretne.
- To bolo božie riadenie, že som sa sem dostala! Počula som v sebe boží hlas. Že ma tu čosi lepšie čaká.
Všetci vtedy prikyvujú, alebo nepočujú.
Pred Vianocami spravila sviatočnú koláž s biblickými motívmi. Veľmi sa z nej tešila.
Santiago ju strhol, pretože neverí.



008



Preplnená jedáleň. Ticho. Len pri Santiagovom stole je živá vrava.
Ošetrovateľka stojí pri Nástenkárke, krája jej mäso na celkom malé kúsky. Pučí zemiaky na kašu. Podá jej do ruky vidličku.
- Nech sa páči, stisne Ošetrovateľka panej rameno.
Nástenkárka sa zamračí, nepoďakuje, do trasľavých rúk berie vidličku.

Ošetrovateľka sa presúva po stoloch, jednému pomôže pokrájať mäso, inému trafiť sa do úst. Ešte do niektorých pohárov strčí slamky.

- A ja slamku nedostanem? pýta sa Santiago.

- Buďte rád, že ešte zdvihnete pohár.

Ošetrovateľka si poutiera ruky do zašednutých nohavíc, vyjde z jedálne.

- Idem na prestávku, keby ma hľadali! zakričí vrátničke.

Zadným vchodom vypadne z dverí, oprie sa o budovu. Zapaľuje si cigaretu, fajčí. Jednu nohu oprie o stenu. Žmúri do slnka.



Dve Ošetrovateľkine kolegyne sa vysypú z dverí. V živej debate. Prešľapujú na zime.

- Nemáš oheň?

Prikývne a pripaľuje im cigarety.

- Mňa zo Santiaga asi jebne, krúti hlavou Ošetrovateľka. Dnes ukázal tej výtvarníčke zadok.
Ani ošetrovateľky ho nenazvú inak.

Kolegyne sa smejú, jedna sa rozkašle.

- A čo ona nato?

- No čo asi. Psychiatria toto.

Fajčia, smejú sa.

Z dverí vykukne vrátnička.

- Volajú vás, povie Ošetrovateľke.
Tá si vzdychne, zahasí cigaretu a s rukami prekríženými na prsiach ide dnu. Kývne kolegyniam na pozdrav.



Vrátnička ukáže smerom na jedáleň, Ošetrovateľka sa ponáhľa dnu. Polonahá Bohyňa, opretá o chodítko, pomaličky cupká smerom k okienku. Oči celej jedálne upreté na jej holé prsia. Absolútne ticho.

Ošetrovateľka prižmúri oči, zahryzne si do pery a nadýchne sa.


009



Veštica si so sebou priniesla urnu. S manželovým popolom.
- Snáď si nemyslíte, že do toho starobinca pôjdem sama, kričala, keď jej deti trhali urnu z rúk.
Balila sa do kufra, nevzala si ani jednu fotku, ani jeden talizman, ani jednu sošku.
Muža.
Urnu má vystavenú nad posteľou a občas k nej rozpráva.
- Čím som si to zaslúžila...ty už si dávno preč a ja tu trčím, šepce urne a spolubývajúca sa jej bojí.

- Nemal by váš muž väčší pokoj, no, niekde inde?

- Myslite aj na vašu spolubývajúcu, môže jej to byť nepríjemné.
- Nepáčilo by sa vám, keby ste mali miesto, kde by ste nosili kvety? skúšajú to ošetrovateľky rad za radom.
-Pôjde vtedy, keď ja.
Keď na ňu spolubývajúca zazerá, vyplazí jej jazyk.



***



- Zuzka moja, ja tento týždeň už ozaj umriem.

- Babina, veď umieraš každý mesiac.

Zuza umazaná od farby pozerá na dedovu urnu.
- Nespravíme s tým našim dedom čosi? Stále to tu počúvam, pýta sa Zuza zmierlivo.
- Spravíme, pôjde so mnou.
Veštica dnes Zuze len poleje, ale neveští.
- Už by sme to mali nechať plynúť.


Keď Zuza prišla Vešticu prvýkrát pozrieť do domova, plakala. Veštica sedela na posteli, v rukách stískala dedovu urnu a plakala. Prihovárala sa mu, šeptom kričala, prečo ju nechal samú.
A ako sa bojí. Umierania. Smrti nie.



***
V papučiach a pyžame sa vytmolí na balkón. Svitá. Vietor fučí. Piští. Zúri.
Trasie sa od zimy. V rukách stíska urnu. Odskrutkuje veko, ponorí ruku do popolu a púšťa ho do vetra.

Schová urnu pod posteľ. Oblečie si svoje najlepšie šaty, prečeše sivé vlasy. Oblečená ľahne do postele.
Zatvorí oči.

_kava
(autor serveru Pismak.cz)