Ďuro mi sľúbil, že ma vezme do Zoo. Ešte stále ma tam nezobral, lebo sa mu asi páči iné dievča. Dotklo sa ma to. Ba priam bytostne.

     Urobila som rozhodnutie a pozrela som sa do zrkadla, aby som zistila, čo je na mne horšie. Veď nemôžem byť horšia ako ostatné dievčatá.

Pohľad do zrkadla ma ale presvedčil o opaku.

Som horšia.

Mám nejaké malé prsia a široký pás. Na moje nohy sa  tiež dá pozerať len od kolien dole.  

Depresii sa neubránim. Skonštatovala som, a skonštatovalo to aj moje ja v zrkadle. Tak som sa nebránila.

     Najprv som prestala chodiť von, potom som prestala chodiť už aj dnu. Všetky moje presuny po uliciach boli krátke a rýchle. Nechcela som, aby ľudia utrpeli pohľadom na mňa nejakú ujmu. Stačí, že traumu mám ja. Doma som tiež začala chodiť zásadne dobre ukrytá pod dekou. Trčali mi iba oči.

     Počúvala som Vivaldiho, pri lepšej nálade Requiem od Mozarta a hulila som. Povedala som si, že na ulicu sa neodvážim, až kým nevyhulím celú Tesco igelitku hašišu.

Zásoby som mala dobré. Kamarát z internetu býval v Maroku.

Najprv som si myslela, že to je dedina pri Giraltovciach. Potom keď som už začala, tak veľa času tráviť doma,  tak som sa pozrela do mapy. Predstavte si, kto by povedal, že Maroko je v Afrike.

     Môj pokus o útek zo spoločnosti bol úspešný. Nikto sa mi neozýval. Raz na dvere zaklopal ujo z novín. Trochu som sa zdráhala, ale prikryla som sa dekou. Potom som otvorila.

-         Slečna vy ste fenomenálna. Vy sa skrývate tak dlho, že vás celý národ túži vidieť. Chcú vás vo všetkých reality šou. Každý je zvedavý na to, ako vyzeráte. Už aj vaši rodičia zabudli na vašu tvár. Dovoľte mi odhaliť vás.

Vypúlila som na ňho oči spod deky a položila mu kontrolnú otázku.

-         A viete vy kde je Maroko?

-         No predsa v Afrike.

Uvedomila som si, že je to inteligentný človek a pustila som ho dnu.

     Ujo sa ani trochu neokúňal. Nebol sympatický. Vyzeral ako novinár. Mal takú veľkú hnedú koženú kabelku a hneď z nej vytiahol fotoaparát s takým veľkým objektívom, aký som ešte nikdy nevidela. Do druhej ruky chytil diktafón a začal ma fotiť. Vážne ako fotomodelku.

Povedal, že tu mám málo svetla, tak som v kuchyni zasvietila veľkú neónku, ktorá sa odrážala od linolea.

Ešte stále som bola prikrytá dekou. Ponúkla som mu zemiakové lupienky a minerálku.

On si sadol a začal mi klásť otázky.

-         Slečna Mária, čo vás donútilo uchýliť sa k takémuto kroku.

-         No ja...

-         Ja viem, potrebujete chvíľu popremýšľať. Chceli ste určite dať najavo svoj odpor voči konzumnej spoločnosti.

Nevedela som, čo je to tá konzumná spoločnosť, ale nechcela som vyzerať hlúpo.

-         Vlastne, áno.

-         Ja som to vedel. Vy ste nám všetkým chcelil ukázať, že na fyzickej kráse nezáleží.

-         No, ja...

Nevedela som, čo je to tá fyzická.

-         Vlastne. Áno.

Ujo novinár sa ma pýtal, ešte na to, a na hento, ale veľa jeho slovám som nerozumela. Tak som len prikyvovala. Deku som zo seba dole nedala, aby sa ma náhodou nezľakol. Ešte by odišiel.

     O týždeň vyšiel článok. S mojou dekou na titulnej strane. V tých novinách Plus jeden čas.

Začali ku mne chodiť starý známy. Za týždeň som spotrebovala desať ton minerálky a zemiakových lupienkov.

Prichádzali celé telvízne štáby, boli ma plné noviny. Bola som národný hrdina, pozývali ma do rôznych relácií a všade tam, kde sa hovorilo o boji proti konzumnej spoločnosti. Antiglobalisti si tlačili moju deku na tričká a rozbíjali výklady. Dievčatá aj chlapci sa začali na protest zahaľovať. Nominovali ma na Nobelovu cenu za mier. Nechápala som, čo sa okolo mňa deje.

     Prišiel aj Ďuro.

Doniesol mi kyticu a povedal.

-         Prepáč.

Ja som mu neodpustila, lebo som vážne chcela ísť do zoo a naozaj sa mi páčil.

     Ďura začali vláčiť po novinách. Čoskoro vydal knihu s názvom Spával som  pod dekou.

V ktorej analyzoval moju osobnosť a momenty z nášho sexuálneho života.

Bola som panna národa. Bulvár sa ani jeden deň nezaobišiel bez mojej osobnosti. Bola som celebrita. Každý čakal kedy vyjdem spod deky.

     Vyhulila som celú Tesco igelitku hašišu.

Prišiel môj deň. Predala som svoj byt, z bankového účtu som vybrala všetky peniaze a previedla ich na marocký účet. Dala som si dole deku. 

Vstúpila som do anonymity.

Už ma na ulici nikto nespoznával. A ja som odletela za kamarátom do Maroka.

Zobral ma do zoo.

A bulvár, čoskoro zabudol. Aj ľudia zabudli. A v Maroku chodia všetky ženy zahalené.