Dotknúť sa neba

  Keď som mal štyri či päť rokov, zdalo sa mi, že nebo je tak blízko, stačí zájsť až na horizont a môžem sa ho dotknúť rukou. Keď som podrástol a zmocnel, na ten horizont som došiel a nebo bolo znovu ďaleko. Z toho som už vyrástol a pochopil, ale aj tak rád by som vedel, ako sa možno dotknúť neba.
  Ešte teraz, kým je čas. Ten ako by bol cvičený na dostihy. Sedíme mu na chrbte, niekto v sedle, niekto bez  a zabodávame  mu ostrohami do slabín, len aby sme predbehli ostatných a mohli udávať smer. Niekedy možno ani sami nevieme, či ešte vôbec bežíme po tej správnej ceste.
  Je zaujímavé, že človek nedokáže stvoriť život, nedokáže koľko ráz, ani s tým svojim poriadne naložiť, pritom sa správa ako pán nad životmi a smrťou ostatných. Je to vážna chyba v myslení, zdroj nekonečných nedorozumení a krívd.
   Skúsme sa trochu zamyslieť, či náhodou netápeme v nejakom bludnom kruhu, či práve teraz nie je čas vystúpiť zo zabehnutých koľaji, prehodiť výhybku. Možno sú to koľaje pohodlné, ale nikám nevedú. Vraví sa, že kto žije  príliš pohodlne, rýchlo starne.  Preto by bolo rozumné tu starobu trochu oddialiť. Nežiť myšlienkami  stále v minulosti, alebo sa venovať len budúcnosti. 
  Tak ako vaše srdce bije teraz, pre túto chvíľu, aj rozum nech pôsobí teraz,  teraz  myslím,  teda som.  Som  ochotný  vstať a  odpustiť  tomu, kto mi  ublížil.  Teraz vstanem a poskytnem pomoc tomu, čo ju odo mňa očakáva.  Teraz poslúžim aj úsmevom, radou, dobrým slovom. Ak sa vám to bude dariť počas celého roku, nielen v období Vianoc, tak si môžete povedať, že ste sa dotkli neba.