SVADBA

     V obradnej miestnosti mestského úradu v ktorej sa konali sobáše, hodiny ukazovali 13.15. Bol ideálny deň na svadbu. Utorok.

- Utorok, 13.15. To si človek ľahko zapamätá.

Pomyslela si trochu nervózna nevesta, čakajúc na ženícha. Kvôli svadbe si musela zobrať pol dňa neplateného voľna.

     Renáta predávala gombíky v galantérii na Hlavnej ulici. Síce sa špecializovala na zipsy, doma mala peknú zbierku bežcov a pasívne obľubovala atletiku. Ale keďže nemala protekciu, tak ju preložili ku gombíkom. Majiteľovi nešlo o odbornosť. Pri zipsoch robila jeho dcéra, lebo to bola robota ľahšia a provízie za predaj boli vyššie.

     Predajňu Renáta opustila o dvanástej. Rozmýšľala, že tak ako každý deň si pôjde dať obedové menu do reštaurácie Que vida, ktorá sa ako jediná v meste špecializovala na španielsku kuchyňu. Dnes mali obľúbené Renátine jedlo, žemľovku. Žemľovku by Renáta jedla každý deň. Aj dnes by si dala.

- Vydávam sa.

Pomyslela si.

- Nezapnem šaty, keď si dám.

      Renáta si kúpila šaty vo veľkosti, ktorú by si želala mať. Také, že zips zapne, len keď sa nadýchne. Musela si k nim kúpiť ešte aj sako. Takže tak, či tak so svojím svadobným vzhľadom nebola úplne spokojná. Žiadne princeznovské šaty, ale decentný kostým maslovej farby a jednoduchého strihu. Nuda, nuda, nuda!

Renáta preto ešte zobrala z galantérie čipku, aby ich trochu prizdobila a na záchode v Que vide ju narýchlo čiernou niťou (bielu vypredali) prichytila okolo spodku šiat, ktorý jej siahal po kolená. Nemohla nosiť kratšie sukne, lebo mala tučné kolená. Po otcovi. Žemľovku si nakoniec nedala, lebo predpokladala, že po obrade bude hostina. Musela zohnať ešte jedného svedka. Zašla oproti do papiernictva, kde robila kamarátka Marika.

-         Čau Marika!

-         Čau Reni!

-         Budeš mať obedňajšiu prestávku?

-         Dnes budú mať žemľovku. Tlačila som menu. Ideme? Tak sa teším.

-         A oželela by si ju?

-         Čo? Ty vieš o niečom lepšom?

     Renáta rýchlo presvedčila Mariku, aby dnes miesto obeda išla za jej svedka, či svedkyňu, svedku alebo tak nejak a potom ju pozve na svadobnú tortu.

-         Ty sa vážne vydávaš?

Zvískla Marika. Renáta jej ukázala zásnubný prsteň z plastu, na ktorom písalo 13.V.2010. Prteň sa nápadne ponášal na krúžok, ktorý určuje záručnú dobu chleba s dnešným dátumom.

-         Za pekára?

Spýtala sa Marika a potom si šepkali. Druhého svedka mal priviesť ženích.

     O 13.13 sa otvorili dvere na obradnej sále a vošiel zamastený vodič MHD. So svojím zlatým zubom dožúval žemľovku. Renáta ho poznala z videnia. Riadil trolejbus na jej sídlisko. V prednej kabínke mal asi tristo ruží zo strelnice, ruženec, krížik, fosforujúcu pannu Máriu a rádio s blikajúcimi diódami. Na celý trolejbus si púšťal Jemné melódie. Cestujúci mali radi jeho jemnú jazdu. Ak nešli Jemné melódie, tak počúval priame prenosy hokejových zápasov. A teraz stál tu a mal spečatiť Renátin zväzok. Jeho modrá rovnošata Renátu urážala, ale prehltla slinu horkosti a podali si ruky.

     Utorok 13.15. Ideálny čas na svadbu. Ženích neprichádzal. Mestská poslankyňa s hrubou reťazou na krku prešľapovala z nohy na nohu. Operetná speváčka z rozpusteného operetného súboru lokálneho divadla ladila hlas. Renáta bola nervózna.

-         Začnite!

Prikázala poslankyni.

-         A ženích?

Spýtala sa poslankyňa neveriacky.

-         Príde na áno.

Automaticky povedala Renáta.

Poslankyňa kývla hlavou smerom k operetnej speváčke. Tá spustila pieseň so slovami:

Stretli ste sa dnes,

Biely závoj nes.

Buďte spolu šťastní,

V inštitúcii manželskej.

Áno. Áno!

Nie! Nie?

Áno? Nie!

Áno. Áno.

Svoji ste!

     Bolo 13.20. Operetná speváčka dospievala pieseň. Poslankyňa s reťazou na krku sa opýtala čo ďalej. Renáta sa pozrela pohľadom ranenej lane na vodiča MHD. Ten len pokrčil ramenami. Renáta naznačila nech pokračujú.

Operetnú speváčku vystriedala víťazka celoslovenského kola Hviezdoslavovho Kubína 1980 v červenom zamatovom kostýme s neumytými vlasmi. Otvorila dosky a predniesla.

Láska, bolesť, šťastie, smútok,

Nech sa v mieri strieda.

Dnes len hlasný srdca tlkot

a nevesta bledá.

Kopec šťastia, zo dve deti,

tebe ženích nech dá.

Mariku báseň dojala a vytriskla jej slza. Recitátorka tiež netajila dojatie v hlase.

To je zväzok zodpovedný,

buďte si holúbci verní.

Bolo 13.25. Renáta stála pred oltárom sama. Bolo jej ľúto, že ženích túto krásnu báseň nepočul.

     13.30. Renáta si sadla a začala posmrkávať. Pred sálou sa začali združovať hostia, ktorí prišli na ďalšiu svadbu.

-         Vydávate sa, či čo?

Povedala výsmešne doteraz viacmenej slušná poslankyňa.

V tom sa dvere do obradnej sály otvorili. Všetci so vzrušením v tvárach dvihli hlavy.

Vošiel inštalatér, ktorý prišiel opraviť okno, ktoré sa nedalo otvoriť. Bolo dusno. Poslankyňa s reťazou na krku miestami nevedala udržať smiech a začala sa rehotať.

     O 13.35 Marike končila obedňajšia prestávka a musela odísť. Renáta mala sálu prenajatú do 13.45. Čakať sa jej už nechcelo. Radšej by si dala žemľovku.

-         Telefón na neho nemáte?

Spýtala sa empaticky recitátorka.

Renáta pokrútila hlavou. Poslankyňa sa opäť rozrehotala, až jej tiekli slzy. V tom sa dvere do obradnej sály otvorili a vošiel inštalatér, ktorý prišiel opraviť okno, ktoré sa nedalo otvoriť. Bolo dusno.

- Dežaví.

Pomyslela si Renáta.

Pozrela sa na hodiny. Bolo 13.15.

- Ocitla som sa v časovej slučke.

Prvý inštalatér stál na rebríku a prestavoval veľké hodiny. Kým sa na neho Renáta začudovane pozerala, druhý inštalatér sa prezliekol do obleku a z brašne vytiahol kyticu. Prvý inštalatér medzitým zmizol. Okno bolo otvorené.

-         Si to ty Vinco?

-         Ja.

Poslankyňa s reťazou na krku ožila.

-         Vy sa nepoznáte?

     Renáte sa nechcelo vysvetľovať, že sa videli len na fotkách, aj to z maturitného tabla. A že Vinca prepustili pred týždňom z väzenia. A že sa poznali len cez listy a že snubný prsteň, ktorý jej poslal bol jediný, aký sa dal vo väzení zohnať.

      Marika v časovej slučke uviazla. A navždy odišla, lebo jej skončila obedňajšia prestávka. Recitátorka sa Renáte sama empaticky ponúkla, že ju nahradí. Poslankyňa sa neveriacky pozrela na Vinca a popýtala si občianske preukazy od páru aj od svedkov. Potom sa Vinca spýtala, či má obrúčky. Vinco sa vrátil k svojej inštalatérskej brašni a z kapesníka vytiahol dve zlaté obrúčky. Renáta si svojho nastávajúceho hanblivo prezerala. Vinco jej pošepkal, že presne tak si ju predstavoval. Ako ženu. Renáta sa začervenala. Spomenula si na pasáž jedného z listov, ktoré skrývala pod vankúšom pred matkou.

Drahá Renátka,

Som šťastný, že si s tebou môžem písať. Sú tu samí muži. Keď ma pustia, tak by sme sa mohli vziať. Teda ak ti nevadí, že sedím za vzťahové podvody. Ale zmenil som sa. Ty si ma zmenila.

     Renáta šepkala slová z listu. Poslankyňa sa spýtala, či sa vezmú. Odznelo dvakrát áno, do knihy pribudli štyri podpisy, ženích a nevesta si dali svoj prvý bozk. Vinco si predtým olízal pery a Renátu vlastne prenesene opľuľ. Renáta si pomyslela, že do konca života budú mať dosť času, aby sa to poriadne naučili. Vodič MHD ich sfotil. Fotku si dajú nad posteľ. Obrúčka Renátu na jej macatom prstíčku trochu tlačila a tak si ju dala na malíček.

- Šetril na zlate.

Pomyslela si. A na zlú myšlienku sa hneď snažila zabudnúť.

Vincovi prsteň sedel ako uliaty. V liste jej písal, že má veľkosť tridsaťtri. Ona svoju veľkosť prsteňa nepoznala, tak mu nenapísala nič.

     Štvorica vyšla zo sály. Inštalatér pri dverách im zablahoželal. Vinco sa Renáty spýtal, či má nejaké peniaze, lebo peňaženku si zabudol doma. V inom meste vzdialenom tristo kilometrov. Renáta si na dnešný deň odložila polovicu svojej výplaty a kvôli svadobnej ceste predala aj zopár vzácnych bežcov zo svojej zbierky. Napríklad bežec Michaela Jacksona, ktorý mal oblečený na nohaviciach v klipe Thriller.  Pokývala hlavou, že peniaze má a pozvali svedkov na svadobnú hostinu do reštaurácie Que vida.

     Počas dvestometrovej cesty Vinco držal Renátu za ruku. V reštaurácii si objednali červené víno a slivovicu. V liste Vinco napísal, že je nefajčiar, ale teraz Renátu poprosil, nech kúpi Marlborky desiatky a dovysvetlil jej, že nefajčil celý mesiac, keď sa nedali zohnať cigarety. Renáta si chcela objednať žemľovku, ale tá bola vypredaná. A tak si všetci štyria objednali rezancovú polievku a Gordon blue.

Vinco zabávala spoločnosť zábavnými historkami a Renáta sa len usmievala a bola šťastná. Recitátorka sa pripila a začala prednášať všetky verše, aké poznala. Potom sa prisala okolo pliec vodiča MHD a spolu pohmkávali jemné melódie.

Vinco vyzval Renátu na novomanželský tanec. Z rádia práve hrala Makarena.    

     O šiestej večer už boli takí opití, že recitátorka dvakrát zvracala a vodič MHD sa jej ponúkol, že jej ukáže svoj trolejbus v depe.

Mladomanželia osameli. Vinco do seba hodil tri kapurkové a spýtal sa, kde budú spať. Renáta povedala, že u nej v deckej. Tiež do seba kopla poslednú slivku, zamilovane sa oprela o Vinca, ktorý bol celý večer zábavný a neodolateľný. Skúsila ho nečakane pobozkať. Tak, aby si nestihol nasliniť pery. Vyšlo jej to. Bol to ich najkrajší bozk, lebo ani na tie, keď svedkovia búchali príborom po pohároch nemá najkrajšie spomienky.

     Renáta zaplatila a odišli z reštaurácie. Chcela ísť na trolejbus, ale Vinco povedal, že dnes si musia zobrať taxík. A tak sa odviezli na sídlisko a Renáta prepašovala manžela do detskej. V dvojizbovom byte bývala s mamou.

Ich svadobná noc bola krátka. Vinco päťkrát prirazil, vzdychol a zaspal.

Na ďalší deň ráno mu doniesla praženicu a kávu do postele. Zavolala do galantérie a zobrala si týždeň dovolenky a odišli stanovať na Domašu.

Vinco bol očarujúcejší s každým pivom, čo vypil.

Renáta na druhý deň piť prestala a povedala Vincovi šťastnú novinu.

-         Som tehotná.

Vinco sa olial pivom. Renáta sa spokojne usmiala.

- Síce už v druhom mesiaci, ale to Vinco vedieť nemusíš.

A napila sa kofoly. 

28.7.2010 Vama Veche