Včelia žena

Včelia žena

Som žena.

Nie však z kameňa alebo mramoru. To, čo som pred pár dňami našla, ma vyviedlo z miery tak dokonale, že nedokážem myslieť na nič iné. Dokonca si už po piatykrát mením papierovú vreckovku. Áno, plačem, a veľmi. Kto by však neronil slzy, keď sa na vlastné oči presvedčí o tak strašlivej udalosti? Vaša najlepšia kamarátka, s ktorou ste prežili detstvo, všetky tie šialené a strelené kúsky…

…A teraz je to len bolestná spomienka.

Jedna z protagonistiek je totižto načisto mŕtva.

Moja maličká Marta. Zasa vzlykám a pretieram si červené zrenice. Prečo si mi to urobila? To je život naozaj tak barbarský a hnusný?

Pozerám von oknom a zdvíham zrak k nebu. Je poprášené strapcami mrakov, no inak je blankytne modré a svieti slnko. Bože, ako si mohol toto všetko dopustiť? Ak je tam, dúfam, že ma vidí a pozerá na môj hnev, zúfalstvo a utrpenie, a ak jestvuje, verím, že ho to nenechá chladným.  

Aj on musí mať nejaké city. Nech začne teda konečne konať! Pretože spravodlivosť na tomto svete zjavne nejestvuje.

xxx

Marta trpela ťažkou alergiou na bodavý hmyz, teda hlavne včely a ich alergén folisplipázu A. Pravdaže by som o tom nemala ani šajny, ale ona mi už všetko zreferovala. Nosila pri sebe balíček prvej pomoci. Bolo v ňom antihistaminikum, ďalej tabletky kortikosteroidu a samozrejme adrenalínová injekcia, ktorá už pri prvom pohľade vyzerala negustiózne. Iste sa pýtate, ako si na také veci pamätám, no ja som už raz taká. Čo ma skutočne zaujíma, uchovám si, aj keby to mala byť tá najúkladnejšia skomolenina písmeniek a slov, akú poznáte…

Prichádza mi nevoľno, už tu takto stojím celé minúty, možno hodiny. Nedokážem registrovať čas, lúčim sa v duchu s mojou najlepšou priateľkou a mlčky veštím budúcnosť.

Aké to bude?

 Ako mi bude chýbať a koľko vecí sa bez jednej milovanej duše v mojom živote zmení? Najstrašnejší je fakt, že som ju našla ja. Áno prosím… Nie, že teraz nesiem tú hrôzostrašnú bolesť a ťažobu, možno viac ako ktokoľvek iný. Ba ktovie, či nie horšie, ako jej trúchliaci manžel…

To ja som ju musela na čistinke, pri našom jazierku z detstva, objaviť.

Náhoda?

Na tie neverím.

Boh sa so mnou bezohľadne zahráva a ukazuje mi, akú má nehoráznu moc. Má silu roztrhnúť a opäť spojiť všetko. Je krutejší, než som si doposiaľ v hlbinách duše myslela.

xxx

Marta tam spočívala, akoby iba unavene oddychovala. 

Taká ležérna poloha, nohy skrížené do tvaru x, ruky na poddajnej tráve popri hlave a aby som nezabudla, ležala na bruchu s tvárou obrátenou k jazierku. Sprvoti som aj myslela, že relaxuje, a tak som aj nadšene ( že ju tam na poobednej prechádzke badám ), zvolala:

„Martuš, to nemáš čo na robote, len takto vylihovať?“

Smiala som sa od ucha k uchu, veď kto by sa pri Marte nechichúňal. Bolo to také živé striebro. Vždy plná energie, dobrej nálady a optimizmu. Niekedy ste mali pocit, že nežije v tomto svete, ale niekde v úplne inej dimenzii. Že má zvláštny dar odbremeniť sa od reality, a to ju robí  šťastnou. To ona mi dodávala v ťažkých chvíľkach najväčšiu chuť do života…Áno, ona

A teraz tu ležala a nehýbala sa.

Až keď som prišla naozaj bližšie, zbadala som, čo sa vlastne stalo. Vykríkla som s takou hrôzou a intenzitou, že ma museli začuť až v samotnom pekle. A v duchu pevne  verím, že to počul aj nespravodlivý Stvoriteľ! Marta totiž neoddychovala. Bola spuchnutá a hrozne červená. Namiesto tváre len zdurená koža, miesto očí dve úzke štrbinky, namiesto nosa obrovskú nabehnutú buľvu a oproti krásnym čerešňovým perám, len veľké gamby, pokrivené, ako neforemne tvarovaná plastelína. Akoby ju niekto päsťami dobil do bezvedomia…

Toto nebola ona.

Slzím teraz a slzila som aj vtedy.

Ležalo tam zdeformované monštrum, ktoré kedysi bývalo Martou.

xxx

Mala v sebe nespočetne veľa bodnutí. Také množstvo by neprežil ani zdravý tridsaťročný chlap  a nie krehké dievča. Tvár, aj obnaženú hruď, takisto predlaktia a lýtka…brunátne a neprirodzene spuchnuté. Predtým som ju s hnusom obrátila. Všade množstvo krvavých bodiek, okolo ktorých sa rysovali purpurové škvrny. Akiste tu ležala dlhšie. Vytiahla som z pudrenky malé zrkadielko a zajakávajúc som ho podstrčila pred zdeformované pery.

Ešte teraz sa trasiem strachom.

Nie, zrkadlo sa nezaparilo a aj keď som skúsila tep na zhrubnutom zápästí, neucítila som nič. Martička bola mŕtva! Tie včelie svine ju nakoniec dostali…Bola som presvedčená, že to práve oni ju takto nechutne dokatovali…A koniec koncov, vyšetrovanie ukázalo, že som sa vôbec nemýlila.

Vždy z nich mala neskutočnú fóbiu.

 Ten útok musel byť frontálny a nečakaný. A to sa v okolí žiaden úľ, ani roztrúsený roj nikdy nenašiel. Niekedy nerozumiem, čo sa to okolo nás deje. Hrôza! Svet je občas tak krutý, že sa sami seba pýtate, či ste už definitívne v pekle alebo len v trpiteľskom očistci.

xxx

Marta mala oblečené krásne šaty, fialkavé, s bledými vzormi lupeňov. Naozaj nádherné, akoby aspoň čiastočne vracali dôstojnosť jej znetvorenému telu. Opäť trúchlim, znovu meravo hľadím hore. Ešte si živo pamätám ako vyzeral jej krk. Určite ju značne svrbel, mala ho doškrabaný až do akýchsi krvavých brázd. Chuderka, raz mi spomínala, že alergická reakcia vyvoláva svrbivé pocity po celom tele. Hlavne v lakťových jamkách a na krku. Takisto sa musela dusiť. Dozaista trpela.

Bola taká posadnutá fóbiou zo včiel, že si možno takúto verziu smrti sama privolala, hĺbam beznádejne. Potom pregĺgam. Raz mi spomínala nejakú zabudnutú legendu, ktorú som celkom nepochopila…

Vraj, keď je žena neverná a scudzoloží , nadíde akt pomsty. Temné sily sa spoja a Včelia žena v krásnych bielych šatách, s havraními vlasmi a neemocionálnym výrazom v tvári prichádza. V roji bzučiacich včiel, ktoré okolo nej krúžia ako zúrivý vír.  Tá žena sa vznáša, nehovorí, nesmeje sa, a takisto neplače. Len sa objaví a každú cudzoložnú dievčinu si vezme so sebou. Pravdaže, bojové včely jej k tomu dopomôžu…Krutá a zaujímavá, no stále iba rozprávka. Pamätám si, ako sme sa na nej s Martou zabávali. Smiali sme sa a hihňali ako dve malé pubertiačky. Vraj koľko žien by takto muselo zomrieť… možno dve tretiny z celého ľudstva. Aj teraz mi tá spomienka vylúdi na tvári smutný náznak úsmevu.

Pripomínala mi ešte niečo.

Vždy, keď  Včelia žena príde, ovzdušie v okolí sa naplní levanduľovou vôňou. No, aby som bola presná a nefantazírovala…žiadnu takú arómu som na mieste jej zúboženého tela necítila. Zvláštne, že som si na to spomenula. Ale tých spomienok a zábleskov je mnoho. Veľmi mnoho.

xxx

Nič to.

Spamätávam sa. Potrebujem sa najesť.

Už som tak slabá, že ma nohy ledva držia na zemi. Urobím si výdatné anglické raňajky, možno nadobudnem silu aspoň trochu odpočívať.

Najradšej by som požila silné sedatívum, nech nebdiem. Mohla by som spať celé dni, až týždne, kým nezabudnem na tieto chvíle…a nenaberiem novú duševnú miazgu…

V tom však niečo začujem.

Je to možné? Skutočnosť, či sa mi azda z tej psychickej slabosti marí? Opäť a …opäť.

Bzukot.

Prudko sa otočím a zbadám malú včielku, ako si celkom ležérne sadá na stôl rovno pred moju maličkosť. Zazerá. Neviem, či včely môžu takto obyčajne pozerať, no mám pocit, že táto pichľavo civí a zabodáva svoj pekelný pohľad rovno do môjho bytia i do najtajnejších zakutí mysle. V tom sa zjaví vo dverách ďalšia. Bzúka si a pomaličky napreduje. Ako miniatúrna helikoptéra, vydávajúca sa na rutinný prieskum. Napĺňajú ma obavy, nie však také, ktoré by som v tejto chvíli čakala. Nebojím sa o život…skôr ma trápi myšlienka…čo dopekla chcú?

Mení sa mi pohľad, začínam vidieť akosi granátovo, akoby som si vymenila šošovky a v tom zbadám, že do izby vlietajú ďalšie a ďalšie medonosky. Vlastne o pár sekúnd  to okolo mňa hučí ako v samotnom obrovskom úli.

Zrak úplne červenie.

Hlava sa krúti.

Mám nejasný pocit, že som to už niekedy v minulosti zažila…

Ruky nezvyčajne pevnejú… krk tuhne, ale ja začínam byť celkovo ľahšia. Cítim zvláštny stav beztiaže. Dokonca, keď pozriem na moje šaty… sú krásne biele, ako šaty nevesty, stojacej tesne pred oltárom. Preboha, žeby som mala halucinácie? A v tom sa v zlomku sekundy vznesiem…okolo mňa krúži búrlivý včelí roj, ja som uväznená v prostriedku, levitujeme izbou a mierime k otvorenému oknu v spálni.

Nerozumiem tomu…

Už nevidím nič, len silnejúce temno, no tuším za kým asi ideme. Začínam ju nenávidieť…

Áno, celkom vášnivo a rozhorčene…Susedova dcéra Ingrid…len včera podviedla svojho muža s tým perverzným domovníkom z vedľajšej bytovky. A to je jej manžel tak bezvýhradne milý a dobrotivý chlapík.

Nechápem, ako to viem, no prosto viem.

Ideme si po ňu. Teraz a hneď!

Len poďte včeličky! Dostaneme tú špinavú krysu, nech trpí za svoje hriechy, zvíja sa v pekelnej bolesti a nekonečných mukách! Včely mi pritakávajú besným bzukotom, a potom už nevidím…ani nič konkrétne necítim.

Viem iba, že sa vznášame.

A takisto tuším, že toto je moja pravá podstata.

Navôkol sa šíri podmanivá levanduľová aróma a ja som naplnená bezhraničnou zúrivosťou.  

Ďalšia necudná suka dnes dostane to, čo jej právom patrí.