Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

slnečný pozemok

Výběr: Janina6, StvN
24. 09. 2012
23
34
4392
Autor
Skarabea

    

 

    Niekedy som predsa len bývala šťastná. A to, čo pre mňa v pätnástich bývalo šťastie, vidím teraz jasnejšie: nenormálnu, bezhlavú túžbu utiecť z domu. Nebolo ale kam. Prešla sotva celá noc, a ja som znova ležala pred dverami bytu. Premrznutá, inokedy vystrašená. Naši ma preto ráno, keď odchádzali do práce, poslali rovno do čerta, keď tak veľmi túžim odísť. Kým sa nepoučím.

     Vtedy sa to asi začalo, pred dverami bytu, pred bránou zanikajúcej Rímskej ríše, keď rodičia kukali do kukátka a ich tiene spoza dverí zachádzali za moju sietnicu ako špina za nechty.  Čosi na mne badali, nazdávali sa, šeptali si, že som azda príliš osamelá, ako bicykel pohodený uprostred cesty. A preto k nám z hĺbky detského domova, z najhlbšieho neba rozbitých áut a lietadiel a iných vrakov priviedli Patríciu. Aby zdvihla ten samotou a čímsi stiesňujúcim vŕzgajúci bicykel. Ibaže ona nevedela, čo s ním.

      Čo s ním teda robiť?

     Poďme niekam, zober ma, Patrícia, kdekoľvek. Kým oni pracujú a venujú sa svojim priateľom, zober ma niekam z toho čerta. Ale Patrícia bola príliš lenivá, príliš obozretná, aby sa mi odovzdala. Radšej plávala, preto som bola obozretná i ja, i rodičia si ju strážili a nespúšťali z nej oči. A ona stále plávala, alebo vysedávala na deke. Nehrala bedminton, nejazdila na korčuliach, dokonca aj počítačové hry ju znechucovali. Vidím ju, opiera sa o múr žltého domu, nechce so mnou nikam ísť. Ak by sa po ňu vrátil otec.

     Mali sme stráviť jeden spoločný týždeň v prízemnom, prázdninovom dome s bazénom.

     Tam sa mala zahojiť jej boľavá duša, tam sa mala celé dni vyhrievať na slniečku a plávať v najbelasejšom bazéne.

     „Je to tu ako vo filme," hovorila s nadšením o tej zakliatej krajine obklopenej vánkom a stromami, za ktoré som ani raz nevyšla; ja som sa tak cítila s jej prsiami - jediné na čo sa dalo pozerať, myslieť, predstavovať si ich -  na diskotéke, alebo sa o ne ľahko oprieť niekde na ceste autobusom.

     Potom som sa rýchlo urobila na okraji studenej vane. Lenže všetky podobné fantázie v tej horúčave strácali zmysel i zmyselnosť.

     „Všade to tu smrdí, po cudzích ľuďoch," povedala som.

     „Nedomýšľaj si," zagánila, nerozumela, čo jej chcem povedať.

     „Nedomýšľam!"

     „Tak čo sa furt sťažuješ?"

     „Iba kvôli tebe sme v tejto diere. Môžem ja za to, že ťa fotrovci nechcú?"

     Ale Patríciine mäkko krojené pery sa iba usmiali. Nevenovala mi väčšiu pozornosť než časopisu, v ktorom prevrátila stránku sotva po hodine.

     Oči obludne veľké a malátne žmurkali, zdalo sa mi, že ma chcú prehltnúť. Skočila do bazéna, v tenučkých legínach, v širokánskom mužskom tričku. Urobila to tak náhle a nečakane, ako keď ma niekedy uprostred noci prebudil jej plač. Bŕŕŕ. Začula som ho, keď na mňa šplechla voda.

     Všetko sa mi to teraz v hlave pletie. Vlní ako Patrícia v bazéne. Preto nie som presná, a možno klamem a domýšľam si, spojím niečo, čo so sebou zdanlivo vôbec nesúvisí. Ale je to moje, to jediné čo mi po nej ostalo, to, o čom sme sa nikdy nerozprávali. Všetko to, čo zo spánku vykrikovala Patrícia. Volávala zo sna na svojho ocinka, volala, čo bude, keď skončí toto leto, keď vypustia bazén. Necháme si ju ešte pri sebe? Aspoň do ďalšieho leta.

     Keď sa vynorila, oči mala celkom červené.

     „Plávaš ako ryba," povedala som, lebo som sa s ňou chcela rozprávať, sebecky jej niečo prezradiť, čo som ešte nikomu neprezradila, „čím by si chcela byť, keby si nebola človekom?" Spýtala som sa.

     „Akože nejakým zvieraťom?" Viselo na nej mokré tričko, jej vlasy mali farbu mokrého piesku. „Neverím na reinkarnáciu."

     „Veď ani ja neverím na re - ir - kar - ná - ci -u. Ani to neviem povedať. Ale keby som si mohla vybrať, tak som veľrybou. Ja už nechcem byť človekom. Už sa mi nechce žiť. Rozumieš mi?"

     „Ryby majú strašne malý mozog," Ukázala, zmestil by sa do dlane.

 


    

     Spadol na mňa celý deň, ešte nestihol vychladnúť, ako práve upečený koláč. Dostala som úpal a Patrícia ma navštevovala svojím tichom, vošla ku mne rovno vo chvíli, keď sa mi snívalo o vráskavcoch. Plávali preč a ja medzi nimi iba bezcenný, rozžeravený kus mäsa, padajúci v modrej hmle posledného svetla stále hlbšie a hlbšie.

     Taká nespravodlivosť! Myslela som si. My sme si Patríciu k sebe zobrali, a oni ma nechcú. Túžila som ju mať rada, alebo s ňou aspoň niečo prežiť. Zakukliť sa. Premeniť.      

      A vtedy som to pochopila, keď mi Patrícia doniesla studené obklady. To prejde. Odpláva.

     „Si červená ako paradajka," otočila sa ku mne, nevážne, nezúčastnene, v tom istom mužskom tričku, pod ktorým presvitali plávky.

     Poprosila som ju: „Povedz mi o mame. Zo sna hovoríš iba na otca."

     Preľakla sa. „Nehovorím zo sna."

     „Hovoríš."

     „No a? Ty škrípeš zubami."

     „Povedz mi o nej."

     „Zomrela."

     „Ako zomrela?"

     „Autonehoda," vyznelo to ako niečo, čo si práve vymyslela; vyznelo to ako želanie.

     „Neverím."

     „Tak never! Je mi to jedno." Ľahla si k mojim nohám, jednu ruku prevesila cez okraj postele. „Takto som ju videla, z rozstrapkaného krku jej trčala chrbtica, jedna ruka visela z auta, v kaluži rozprsknutej krvi. Tam, kde mala ležať hlava. Ale neležala. Takto."

     „Ty si bola v tom aute?"

     „Bola. Ale nemala som byť. Mama chľastala. Nemala brať so sebou dieťa. No mala!? Už si ju živú nikdy nevybavím. Tak jej treba. A vieš, čo je najhoršie?"

      Ale nič horšie než odtrhnutú hlavu a obnaženú chrbticu som si naozaj predstaviť nevedela. „Neviem."

     „Nikdy sme ju nenašli."

     „Čo ste nenašli?"

     „Hlavu. Asi ju odniesli psy," pokrčila plecami.

     „Aké mala oči?" spýtala som sa, keď mi na telo začala dávať obklady z vychladeného zeleného čaju.

     „Mala moje oči."

     Bŕŕŕ.

 


 

     Nemala ju brať so sebou.

     A vtedy som to konečne pochopila. Už nechcem nikam ísť. Niet kam utiecť.  Až vtedy mi to naozaj došlo, nadránom, keď som sa rozhodla pochovať svoj smútok:

     Niekoľko maminých a otcových topánok, nejaké bezvýznamnosti, peňaženku a kľúče od auta; niečo Patríciine, farby na oči, spodná bielizeň. Všetko bezhlavo pochovať do kvetinového záhonu. Šlo to však veľmi ťažko. Už svitania bývali neznesiteľne horúce.

     Kričala som na Patríciu: „Patríííciáááááá! Musíš to zo seba dostať!"

     „Čo to trepeš?"

     „Musíš pochovať jej hlavu."

     „Čuš."

     „Máš niečo, čo patrilo mame?"

     „Čuš!"

     „Ale ja nebudem čušať. Už nikdy nebudem čušať!"

     Zobudili sa i rodičia. Vykláňali sa z okna. A ja, nech si strčia tie svoje poondiate hlavy navzájom do zadkov. Neupokojím sa. Aj tak sa buď hádajú. Alebo ignorujú seba i celý svet.

     Chcela som ešte povedať, že ich mám aj tak strašne rada. Povedať som im to ale nedokázala.

     Opäť som sa obrátila k Patrícii: "Mala ťa zobrať so sebou!"

     Ani neviem, kedy ku mne pribehla, jediným úderom ma sotila do vody a vo mne už iba voda vodnatá. Vo mne jej  smútok podobný bazénu, v ktorom sa každý rok kúpu deti a mama a otec. Príde ďalšie leto a odrazu tam niekto chýba, a to sa opakuje, a to sa nedá zastaviť, až z najbelasejšieho bazéna ostane iba suché oko bez sĺz.

 

 

 


 

34 názorů

Skarabea
22. 02. 2013
Dát tip

vpohode... ani mne sa veľa vec nepáč

/ale tak, ktorá doba nebola  zvrátená... :/


Skarabea
21. 02. 2013
Dát tip

ktorým slovám si nerozumel...len tak zo zaujímavosti

musíš čítať viac slovenský textov ; )


.duke.
08. 02. 2013
Dát tip

Připomnělo mi to při druhým čtení nějakej severskej román o vztahu kluka a holky, co si ji matka k němu osvojila. Je to dobrej náčrt, myslím, že máš ke psaní talent, pěknej popis, dobrý dialogy, prima metafory.


Skarabea
25. 11. 2012
Dát tip

ďakujem Hesiona...nie, ešte mi žiadna kniha nevyšla


Hesiona
25. 11. 2012
Dát tip

Neumím používat odborné literární výrazy jako diagonála a poetika, ale příběh mě jednoduše vtáhl, moc dobře se mi četlo a zajímalo by mě, jestli už ti vyšla nějaká knížka :)


škoda že jako dyslektik je pro mne číst ve slovenštině ještě mnohonásobně těžší než pro jiné čechy. Proto jsem se musel vracet abych pochopil abych mohl si vychutnat obrzy aj.

Tenhle text je oproti ostatním povídkám zde na písmáku o obrovský kus dál. Nejen, že představivost kterou jen tak někdo nemá, ale nevíc tak samozřejmě skloubená s dějem a postavami. (A to můžu říct i když nevím jak povídka vlastně dopadla. Protože promluvila.)


Skarabea
15. 10. 2012
Dát tip

práveže tu mi o ten vzťah k rodičom ani tak nešlo...ale zas netvrdím, že je to dobre...vďaka za prečítanie

 

 


prohnily
15. 10. 2012
Dát tip

Texty ve slovenštině si naneštěstí nevychutnám nikdy tak, jako v češtině nebo angličtině, ale musím uznat, že text se, v rámci možností, čte velmi dobře a z některých metafor běhá mráz po zádech. Na druhou stranu mám problém se vztahem rodičů k vypravěčce, který zní dost nepravděpodobně - možná jen tou nedostatečnou propracovaností, každopádně mne to zarazilo. K tomu ta absence nějaké linky, něčeho, co by mne zaujalo, nějakého důvodu, proč bych se měl o postavy zajímat, takto se absence hlavy ze mne skutálela a nezanechala ani krvavý otisk.

Ale pěkný text, o tom žádná.


unisex
14. 10. 2012
Dát tip

dobrej text, dialogy..


StvN
13. 10. 2012
Dát tip

Pekne cteni. Urcite bych cetl dal. Pripomnelo mi to Finche. Tim, ze slohove to je prakticky bezchybne, takze se ctenar muze soustredit na pribeh a na detaily, a take urcitou snovosti. Postavy jsou velmi zive a krasne se doplnuji. Jen tak dal. 


mik_vlk_10
09. 10. 2012
Dát tip

zajímavý nápady: "A to, čo pre mňa v pätnástich bývalo šťastie, vidím teraz jasnejšie: nenormálnu, bezhlavú túžbu utiecť z domu."

atd.

 

moc se mi to líbí :)

t


Skarabea
08. 10. 2012
Dát tip

v podstate mi naozaj išlo viac o ten kontrast postáv /zatiaľ/, žiadny celistvý príbeh...s tými rodičmi úplne súhlasím

vďaka za pripomienky


reka
08. 10. 2012
Dát tip

Libila se mi poetika a styl. Velmi dobre rozhodnuti podle me bylo pouzit Patricii - jeji skepse a ironie vyborne kontrastovala s metaforicnosti vypravecky.

 

Mrzi me, ze se pribeh rozpada, jsou to jen sceny - pekne sceny, ale nic vic. Mas tu zaklad na velmi dobrou, depresivni povidku o dospivani, ale ted jsou to jen nahodne za sebe razene lyricke pasaze. Nechci tim rict, ze bys mela na lyricnosti upustit. Klidne se ji drz. Ale vystavej to tak, aby kazda scena, treba i jen metaforicnosti, prispivala necim k celku. Jako priklad, prijde mi zbytecne, aby se vztah rodicu-vypravecky najednou rozostroval vztahem rodicu-Patricie. Jako bys text psala, a v pulce se rozhodla, ze bude skvele pridat do toho vztah Patricie-rodicu, a uplne zapomnela, o cem jsi chtela vypravet. Zamer se na jedno tema. Na jeden pribeh. A drz se ho.


les lilas
07. 10. 2012
Dát tip

naozaj silný obsah. Syntax viet je bez chyby,  tiež gramatika. Úprimne napísané. dávam tip.


Fruhling
06. 10. 2012
Dát tip

To je problém. Situace je natolik nosná, že by dokázala uživit o novelu, takže v čemkoliv kratším než 13 stran bude působit vždy trochu nedoladěně.

Hodně zdaru.

 

Hodně zdaru.

Skarabea
06. 10. 2012
Dát tip

tiež mi napadlo, či som nemala rodičov viac priblížiť....ono to možno takto pôsobí odfláknuto...určite sa k tomu ešte po čase vrátim

 

vďaka


Fruhling
06. 10. 2012
Dát tip
Patricie je dobrá postava: ten její podivně stoický klid krásně vyvažuje těkavou sebelítost hlavní hrdinky - tenze mezi postavami je až hmatatelná a krásně kulminuje ve scéně s nehodo: chvíli jsem uvažoval, jestli Patricia skutečně nelže a nepokouší se manipulovat labilní vypravěčkou. Pak by se text patřičně sevřel kolem její postavy. Trochu mě mrzí přílišný odsun rodičů do pozadí a jejich příliš nedbale načrtnutý vztah k Patricii.

Janina6
04. 10. 2012
Dát tip
Purple rain, nepřipadá mi vhodné snažit se v komentáři "převyprávět" příběh, nezlob se. Navíc každý čtenář si text interpretuje po svém a to je právě kouzlo čtení. Co se týká Patricie, myslím si, že rodiče doufali, že hlavní hrdinku vytrhne z určité psychické izolace, do které se uzavírala. Jistěže ji bezradní a vynervovaní "posílali k čertu", když jim utíkala z domu, ale určitě to nemysleli vážně a hledali pro ni kamarádku, která by jí byla blíž, než to dokázali oni...

Skarabea
02. 10. 2012
Dát tip
je to o smútku...o neschopnosti komunikovať.... možno je hlavná hrdinka duševne labilná :) vďaka za kritiku...dufam, že sa nenahneváš ak nebudem hlbšie vysvetľovať...

Skarabea
29. 09. 2012
Dát tip
ďakujem s nomináciou súhlasím

Janina6
29. 09. 2012
Dát tip
Ráda bych tvou povídku nominovala do Povídky měsíce, souhlasíš?

Janina6
29. 09. 2012
Dát tip
Tvoje texty jsou pro mě vždycky silným zážitkem. Jednak tady, na Písmáku, je poměrně vzácné narazit na autora s tak dobrými vyjadřovacími schopnostmi. Další velké plus je pro mě psychologická uvěřitelnost postav. Jako čtenářka vnímám, že vypravěčka je upřímná, až bolestně. Krásně je to řečeno tady: "možno klamem a domýšľam si, spojím niečo, čo so sebou zdanlivo vôbec nesúvisí. Ale je to moje..." Líbí se mi tvoje metaforické vidění věcí. Už ve druhém odstavci, v pasáži o stínech zacházejících za sítnici jako špína za nehty, nebo o pohozeném bicyklu, jsem si říkala, ano, takhle si představuju, že by se mělo psát... aby to nebylo fádní, obyčejné, stokrát slyšené. Úžasnou metaforou je i samotná pointa.

Lakrov
25. 09. 2012
Dát tip
Zprvu podivně hřeje, ke konci už jen mrazí. A mrzí mě, že nedokážu posoudit "jazykovou úroveň". Tak jen tip.

Skarabea
24. 09. 2012
Dát tip
ani neviem, musím sa viac snažiť :)...akosi mi to teraz dobre nepíše, minimálne dva posledné roky

VH64
24. 09. 2012
Dát tip
A proč jen tak jednou za uherský rok?

Alegna
24. 09. 2012
Dát tip
velmi silné vyprávění*

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru