Vianoce

Petra si nechá vymieňať olejové zábaly na krku, variť a prihrievať slanú vodu, aby sa jej lepšie dýchalo, merať teplotu, ale čaj na priedušky, či zápal hrdla, odmieta. Každý deň jej uvarím repík, prieduškový, slezový, celý deň ponúkam, nenapije sa, večer ich povylievam. Celkovo pije málo, ak už sa napije, tak obyčajného čierneho, máličko zázvorového. V noci zle spím, robím si starosti, ako ju vyliečim, keď odmieta spolupracovať. Málo je, málo pije.

Ráno zje chlebík s maslom, zdá sa, že jej je lepšie. Pozerá telku, alebo sedí vo svojej izbe pri počítači. Ja obaľujem kapra, vysmážam, Monka chystá stôl, žehlí obrus, prestiera.

Petra sa začína zlostiť: „Ja už toho mám dosť! Som bezmocná! Stále mi nie je dobre!“

„Petra, ale nič nerobíš preto, aby ti bolo lepšie,“ tíši ju Monka. „Ja sa vždy vyliečim čajmi, hoci mi nechutia, premôžem sa.“

Podchvíľou ju napomíname, nech si ide ľahnúť, aby bola pripravená a oddýchnutá na večeru. Neposlúchne. Blíži sa sedemnásta hodina, ľahne si tesne pred príchodom hostí. Som prekvapená, keď ju nájdem pod paplónom. Očakávala som, že sa oblečie a zasadne s nami k štedrej večeri a ona si líha. Zoberiem teplomer, postupne prichádza mama, Iva, Jarko, všetci sa čudujú, že Petra je v posteli, ja kľačím pri nej a meriam. Tridsaťosem dva.

„Dám ti tabletku, polež si a keď ti zaberie, prídeš za nami.“

Decká sú ochotné aj hodinu počkať s večerou, kým sa jej polepší. Nemá záujem. Nechce sa jej obliekať, nechce sa jej večerať. Zhasnem jej svetlo a večeriame bez nej. Mama je dojatá, že sme zasa všetci spolu, praje nám, aby sme sa mali naďalej všetci radi a stretávali sa čo najčastejšie. Pri večeri klábosíme, neponáhľame sa ako kedysi, keď boli deti malé. Na kávu sa presúvame k malému stolíku. Petra vylezie zo svojej izby a kričí: „Už som hladná!“

„Počkaj, kým dopijeme kávu a rozmysli si zatiaľ, čo budeš jesť.“

Myslela som, že niečo diétne, keď jej celý deň nechutilo a čaje odmietala, že by sa z nich poblinkala. Vymenovala som všetko, čo máme a ona si vybrala údenú krkovičku s majonézovým šalátom. Žiadnu oblátku, kapustnicu, kapra, čo tam po tradíciách, má chuť na údené. Navečerala sa sama v kuchyni, prezliekla sa z pyžama do teplákov a mikiny, strapatá sa došuchtala k stromčeku, rozbaľovala si darčeky, tešila sa, všetci sa jej trafili do nôty. Potom čušala za sedačkou, obzerala si, prekladala, naše reči ju nezaujímali, nezapájala sa, akoby tam nebola. Bavili sme sa ako obvykle, naše Vianoce vždy pripomínali viac Silvester, výbuchy smiechu do polnoci. Našťastie susedy sú v tento deň tolerantné, nikdy nám nevyčítali. V obývačke spúšť, kopy papierov, hoci sa snažím posledné roky naznačiť, že Vianoce nie sú len o darčekoch, baby sa bránia: „Mamaaa, veď nás je veľa, keby len jeden darček dostal každý od každého... no, nie je to len jeden, ale je príjemné pozorovať ich, ako si vedia navzájom ulahodiť a potešiť sa, ukazujú si, skúšajú, nakúkajú do kníh... Keď už majú všetci všetko rozbalené, zoberiem posledný, ktorý je adresovaný Všetkým. V okrúhlej krabičke s nápisom Dobble sú papierové kolieska s obrázkami, vidím túto hru po prvýkrát. Sadáme opäť k veľkému stolu, Iva vysvetlí pravidlá a začíname. Chvíľu trvá, kým sa my, nováčikovia zorientujeme, ale netrvá dlho a vyhrávam. Všetci hráme ako o život. Kričíme po sebe, smejeme sa, narážame rukami, nikto nechce byť posledný. Poradie je takmer nemenné, zakaždým vyhrám ja alebo Monka, za nami Jarko alebo Iva, potom babka a posledná Petra. Prehráva, aj keď ju zvýhodníme a dostáva len zopár kariet, nesústredí sa a vždy jej zostane. Po čase odchádza do postele, bez rozlúčenia.

Presúvame sa znova k malému stolíku, decká po zemi, kutrú sa v darčekoch, rozoberajú kto, čo, kde, vytešujú sa.

Blíži sa jedna hodina, keď sa zberajú k odchodu, nabalím im jedlo, pomôžem ponosiť darčeky do auta, vezú aj mamu. Na Štefana sa stretneme všetci u nej, aj s rodinou môjho brata. S najväčšou pravdepodobnosťou bez Petry.