Všeličo

december 2016

„Kde je tá krabička so strúhaným syrom?“

„Včera som ho dojedla. Nechcela si, že si syra prejedená.“

„No díky! Keď mám naň chuť, už nie je! Maslo. Zasa iba maslo! To v centre máme maslo iba na vianočke! Na chlebík a pečivo, každý deň iná pomazánka . Nie je to finančne náročné, to by sme si mohli dovoliť aj doma.“

Vyberiem z chladničky maslo, zo špajzy tuniaka a sardinky.

„Nech sa páči, vyber si, akú urobíš. Ak by si potrebovala nakrájať cibuľku, pomôžem ti.“

Chvíľu je ticho a potom: „Vieš čo, otvor mi tie sardinky, dám si iba s chlebom.“

* * *

Vždy som deťom hovorila, príďte, len keď sami budete chcieť, nikdy nie zo súcitu, nech mama nie je sama. Som na všetko pripravená. Buďte tam, kde vám je dobre. Zatiaľ boli každé Vianoce. V niektorých rodinách je zvykom večerať aj so svojimi dospelými deťmi, hoci nie sú single. Niektorí partneri chcú byť spolu, u jedných rodičov, u druhých, možno sami, ale spolu. Monka a Mišo sú zvyknutí každý so svojimi, Iva s Jarkom spolu. Tento rok hrozilo, že Iva bude musieť tráviť Štedrý večer u Jarkových rodičov, na oplátku, on bol dvakrát u nás. Nakoniec predsa len jeho rodičia odcestovali za dcérou, a tak sme dostali aj Jarka. Monka sa pýta pár dní pred: „Nevieš čo tá Ivana?“

„Veď budú u nás! Ti nehovorila?“

„Nieee! A ja sa bojím aj opýtať a vy my nepoviete,“ hnevá sa.

„Prepááč, myslela som, že vieš.“

„Nevedela som. Už som rozmýšľala, že pri najhoršom si zahráme s babkou scrabble, ak nám bude smutno a oni prídu!“ teší sa.

Hovorím to neskôr Ive.

„Normálne som dojatá,“ vyhŕkne celá prekvapená, ako Monke na nej záleží.

* * *

Schádzam dole zo schodov, nejako podozrivo teplo je v obývačke nato, že Monka už u nás nespala.

„Zakúrila som!“ hlási Petra.

„Super! Šikovná si!“

„Naťukala som na dvadsaťpäť. Stačí?“

„Áno, presne! Aby bolo v obývačke dvadsaťdva, v kuchyni pri kotli treba nastaviť na dvadsaťpäť až dvadsaťšesť.“

„Ani si si nevšimla, ako sa mením k lepšiemu.“

„Čoby nie, všimla. Teším sa.“

„Obula som si tie nové teplé papučky. Majú pevnú podrážku, trochu mi to vadí, keď idem po kolenách.“

„Myslela som, že by si ich mohla nosiť v centre, tam sedíš na vozíku.“

„Ale tie červené, čo mám na doma, už nie sú také teplé.“

„Mám ešte jeden nápad. Prinesiem ti z garáže barle, nemusíš chodiť po kolenách.“

„No počkaj, počkaj, tak rýchlo to zasa nepôjde.“

„Rozcvičím ti nožičky? Ponaťahujem achilovky?“

„Nie! Vieš dobre, že je to v hlave, nie v nohách! Z toho stresu, čo som zažívala posledné mesiace sa budem dostávať len pomaly.“

„Z čoho si mala stres?“

„Už by som chcela skončiť s tou chémiou, tie výkyvy nálad nie sú veľké.“

„Môžeme znížiť na polovičku liek na spanie, ak dobre spíš.“

„V pohode, bude mi stačiť.“

„Ostatné sa budeme musieť poradiť s doktorkou, objednáme sa.“

„Ale už naposledy! Už jej mám naozaj dosť!“

„Ani k Mirkovi už nepotrebujem.“

„OK. Máš za sebou trinásť sedení, môžeš prerušiť a ak by si potrebovala, pokračovať, poisťovňa prepláca dvadsaťpäť. Napíš mu, že momentálne nepotrebuješ.“

„Ale chcem sa s ním ísť aspoň rozlúčiť, to sa patrí.“

„OK.“

„Nevieš, na kedy som objednaná? Dal mi na január dva termíny.“

„Naozaj neviem. Nemám nič poznačené, ani neviem, že si mala termíny na január. Bola som ja pritom?“

„Určite si bola! Mala si si to poznačiť! Boli ste tam aj s Ivanou!“

„Fakt si nepamätám, že by ste riešili termíny počas našej prítomnosti, ale je dosť možné, že som bola taká šokovaná z toho, že chceš ísť do nemocnice, že som termíny nevnímala a neprikladala im dôležitosť, keďže si chcela nastúpiť čo najskôr. Január si predsa chcela stráviť v Hronovciach.“

„Rozmyslela som si to. Nepotrebujem, aby na mňa zle vplývali ľudia, ktorí na tom budú horšie, ako ja.“

***

„Ako sa dnes cítiš? Už si celkom zdravá? Môžeme ísť von?“

„Zrazu sa o mňa zaujímaš!“

 

Rozdeľujem koláčiky do plastových krabičiek.

„Ty ich ideš Andule zaniesť bezo mňa?!“

„Nemusím ísť dnes, len si ich chystám, dávam do chladničky.“

„To jej akože ideš vrátiť, lebo ti ona doniesla!“

„Nejde o to. Krabičky sa vrátiť patrí a nedám jej prázdne, nech aj ona ochutná naše.“

„Veď hovorila, že ich má dosť! Tých krabičiek!“

***

„V pondelok budem musieť zasa vstávať!“

„Netešíš sa za deckami?“

„Ale ja som si vôbec neužila Vianoce! Bola som chorá! Nechodila som von!“

„Tak konečne pôjdeš.“

„No na zastávku!“

„Aj v centre budete chodiť von.“

„To určite! V takejto kose!“

***

„Už to tu nemôžem vydržať! Potrebujem zmeniť prostredie!“

„Zavolám tatinovi? Možno by si mohla stráviť Silvestra u nich na chalupe.“

„To určite! Zabil by ma!“

„Povedz mi kam a s kým by si chcela ísť, ak to bude v mojich silách, zariadim to.“

Ticho.

***

„Dostala si aj ty nejaké knižky na Vianoce?“

„Hádam mi nechceš povedať, že si už svoje prečítala!“

„Zatiaľ dve, ešte mi dve zostali, len sa pýtam.“

„Ty nie si normálna! To nie je normálne, takto rýchlo čítať. Mala by si to striedať, nie iba čítať!“

„Petra, varím, riad umývam, periem, skladám prádlo, nakupujem, cvičím, bola som s chalanmi pešo u babky a späť, hrali sme scrabble, striedam činnosti.“

„Pustíš mi net?“

„Popoludní. Poď si aj ty zacvičiť. Aspoň si ľahni na chrbát a trošku sa ponaťahuj. Na pravom stehne pod zadkom máš veľký fľak od sedenia.“

„Zasa si múdra! Nezaujíma ťa, čo ja chcem! Veď počkaj! Ty ešte zo mňa spadneš na prdel! Nečudujem sa Ivane a Monike, že odišli z domu!“

 

 

 

---