Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Láska robí divy

16. 11. 2017
6
8
803

2007 - obchodná akadémia

snaha o pohľad očami Petry

Stretla som Monču. Chodíme na rovnakú strednú, triedy máme vedľa seba. Vídame sa denne, pozdrav, úsmev, len zriedkakedy prehodíme zopár slov. Každá z nás je už niekde inde, máme nové spolužiačky, nové kamarátky, ona aj frajera.

Neviem, prečo práve dnes som začala spomínať na naše prvé stretnutie. Bolo to ešte v druhej na základke, keď ma pridelili do ich triedy. Smola, že práve našu rozdelili po štyroch a popridávali do ostatných, také boli pravidlá, počet žiakov v prvej triede musel byť nižší ako v druhej. Všetci po štyroch, iba ja jediná do nového kolektívu. Jednoducho to tak vyšlo, nikto  neriešil, ako sa budem cítiť sama medzi cudzími deckami. Už boli vytvorené skupinky, priateľstvá i nepriateľstvá a mňa prijali asi tak, že nevadíš nám. Viac – menej si ma nevšímali.

Monča striedala lavicu za lavicou, kým sa dostala ku mne. Potešilo ma, že mám konečne kamošku, len oveľa neskôr som si uvedomila, že pri mne skončila, až keď bola s ostatnými pohádaná, nezniesla sa s nikým. So mnou zostala dlho, dlhšie ako som si priala.

Zo začiatku bolo fajn, pokecali sme, keď som potrebovala ísť na wecko, pomohla mi, nemusela mamina behať do školy. Ak sme išli cez nejakú hodinu von, odviedla ma do vozíčka pred dverami. Zopár spolužiakov zo začiatku prejavilo záujem a ochotu, chceli to aspoň vyskúšať, ale vždy sa s ňou iba pohádali. Nikto iný by to podľa nej nezvládol, iba ona, a tým ma izolovala od kolektívu,  bola som odkázaná iba na ňu. Kto nebol jej kamarát, nesmel byť ani môj.

Zvykla som si. Chodievala k nám, ja k nim, bola to príjemná zmena, byť s niekým iným ako so sestrami. Za pekného počasia ma brávala na prechádzky. Toto bola tá dobrá stránka, ale nikto nevie, čo som pri nej vytrpela. Vymýšľala si neskutočné veci a ja hlúpa, som jej vždy naletela. Napríklad: „Mamina dnes pre teba nepríde, videla som ju pred chvíľou, že išla do mesta.“

Mamina samozrejme prišla, ale tie prežité muky, kým sa objavila vo dverách, to by som nikomu nepriala. Kto má zdravé nohy, po zazvonení vyskočí z lavice a beží domov, ten to ťažko pochopí. Monča sa zabávala ako nikdy, keď videla, ako zomieram od strachu.

Alebo, poprosila som ju, či by mi nepomohla na záchod, nemali sme v škole bezbariérový.

„Musíš vydržať, teraz sa musím učiť.“

Išli sme na poslednú chvíľu, keď už malo zvoniť. Niekedy nešla vôbec a musela som držať až domov, nič príjemné sedieť dve hodiny s plným mechúrom. Mamina vždy hovorila: „Čo si nezavolala, prišla by som.“

Ale ja som vždy dúfala, že so mnou pôjde, veď občas aj išla. Podľa nálady. Von som chodila rada, bolo to iné ako s mamou. Lenže. Raz ma vybrala z vozíka, posadila na múrik pri ihrisku a povedala: „Prídem za hodinu.“

Zostala som tam chvíľu sama, absolútne bezmocná, odkázaná na jej milosť či nemilosť. Jasné, že ma tam nenechala hodinu, ale mohla som to vedieť?

Mala som pocit, akoby jej nič nespôsobovalo väčšiu radosť, ako môj strach, moja bezbrannosť a závislosť na nej. Vymýšľala si rôzne hlúposti, napríklad, že sme mali niečo na úlohu, o čom som ja nevedela. Prihlásila sa za mňa, že chcem odpovedať, aj keď som nebola pripravená a bolo mi trápne prezradiť ju. Hrávali sme sa ako chcela ona. Plagáty, servítky, pohľadnice sme si „vymieňali“ tak, že mi pobrala, čo sa jej páčilo a mne pohodila, čo nepotrebovala. Môj názor ju nezaujímal.

Raz sme sa vrátili z prechádzky a mamina si všimla na mojej šušťáčke vypálenú dierku. Zhrozená sa pýtala, od čoho to mám. Nechcela som Monču prezradiť, ale čo iné mi zostávalo? Bolo jasné, že na chrbát si nedočiahnem. Povedala som pravdu. Našla na chodníku zvyšok cigarety a chcela vyskúšať, či ešte horí. Priložila mi ho k bunde... Matka bola celá vydesená, čo sa mohlo stať, ako ľahko mohla bunda vzbĺknuť, viac ma s ňou von nepustila. Porozprávala sa s ňou, Monika sľubovala, že to viac neurobí, no prestala jej  dôverovať.

Jej prítomnosť v lavici ma ubíjala, ustavičné obavy, čo nové v ten deň zasa vymyslí. Na začiatku nového školského roka som požiadala triednu, aby ju presadila, že s ňou už nechcem sedieť. To ste mali vidieť ten cirkus, ako na mňa vyskočila, aká som ja nevďačná, ako mi ona pomáhala, starala sa o mňa. Bola úplne nepríčetná, vyzerala, že mi to nikdy neodpustí. Nebavila sa so mnou, zazerala, ale neľutujem. Prestala ma deptať svojimi výmyslami, bolo jasné, že mi už nepomôže, ale ani neublíži. Na wecko a pri sťahovaní mi pomáhala mamina, bývali sme kúsok od školy, stačilo zavolať.

V poslednom ročníku sa zamilovala. Neverila som, že ju láska môže takto zmeniť. Prestala viesť spory s deckami, učiteľmi, so mnou sa začala normálne baviť, zoznámila ma aj s jej chalanom, bol to veľký sympaťák, mal na ňu dobrý vplyv.

No dosť bolo spomienok, nechcela by som to znova zažiť. Aké šťastie, že mám teraz moju novú super triedu. Majku, Gabiku, Kiku, Maťa...

 

 

 


8 názorů

tak nejako, agátka...jej matka mala zvláštne výchovné metódy

Ľuboško,tento bol fakt okúzľujúci, jak ty to děláš??? :)


Kočkodan
17. 11. 2017
Dát tip
Láska toho dokáze víc nez Copperfield s Vigem dohromady. (okouzlující úsmev)

agáta5
17. 11. 2017
Dát tip

jj, za život potkáme blbců  :) škola života... z Monči se klubala psychopatka, myslím ...


ten dovětek v komentáři tomu dává ještě větší sílu...


Gora, aleš, Jarko - "Neviditeľnú" aj túto som jej dala prečítať, zasvietili jej vtedy očká a povedala, presne! ako to môžeš vedieť? no...vedela som, so všetkým sa mi zdôverovala

v súčasnosti by asi už zo zásady mala iný názor :)


revírník
16. 11. 2017
Dát tip

Asi je to spolehlivě právě tak, jaks napsala, protože kdo jiný by se mohl do Petry lépe vžít. Kromě toho to vyznívá věrohodně i z hlediska, jak my ji už známe.


dobrý úhel pohledu...


Gora
16. 11. 2017
Dát tip

Ten pohled z "druhé strany" mne baví. 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru