Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Pohoda

28. 11. 2017
7
9
1025

január 2017

Sobota, nedeľa, zaťažkávajúce dni. Sobota prebehne ako tak, je doma Monka, prišla síce z babskej jazdy ráno o piatej, do obeda dospáva, ale nie sme samy. Dopoludnia varím, umývam poličkový stojan, zvešiavam usušené slamienky zo schodišťa, rozdeľujem do vázičiek, rozkladám spolu s okrasnými tekvičkami, kombinujem, aby zátišie lahodilo oku. Petra pozerá telku, rypká si do dlaní, do ničoho sa jej nechce. Keď Monka pred štvrtou odíde, zatvorí sa do izby a nemôžem uveriť, počujem klávesy. Najskôr nesmelé prvé tóny, rozohrá sa a celkom jej to ide, na to ako dlho za nimi nesedela.

***

V nedeľu od rána mrnčí, vzdychá, ako sa jej nič nechce, ako by potrebovala vypadnúť, zmeniť prostredie.

„Čítaj si, maľuj, lúšti. Nič?“

„Nie, že by som nemala čo robiť. Nie, že sa mi nechce. Ja nemôžem. Chápeš to?“

„Je také obdobie, málo slnka, aj iní majú problém, trošku sa treba premôcť. Nezahráš si so mnou scrabble? Prosííím. Monka, nie je doma, sama budem hrať?“

Niekedy hrám naozaj sama. Body nepočítam, mám to niečo ako krížovku. Mám dva stojančeky a idem za dvoch, ukladám slová, beriem písmenká, každému zvlášť. Niekedy zabudnem, ktorá bola Monka, ktorá ja, ale výhra zostane v rodine.

„Nie. Ani za svet!“

Nechám ju a idem si po svojom. Popoludní zapnem wifi, ruky zamestná písaním, aspoň si neubližuje. Teda fyzicky. Inak načerpá zasa aj informácie, ktoré jej neprospievajú.

Neskôr sedí pri telke, ale nevníma, s niekým si píše.

„V stredu pôjdem s Kristínou do Brna. Zoberie ma autom, nemá problém.“

„V utorok, štvrtok, sobotu, nedeľu. V stredu si v centre.“

„Díky!“ šľahne telefón na sedačku. „Centrum! Centrum! Na prvom mieste! Viem, že mám zmluvu, ale to neznamená, že tam musím ísť za každú cenu!“

„Ak by si mala vážny dôvod, nemusela by si. Keby bol v Brne koncert, alebo niečo konkrétne, prosím. Ale len tak vypadnúť z domu, môžeš hociktorý iný deň.“

„Líder! Ty si líder! Ty rozhoduješ, prikazuješ, zakazuješ!“

Nereagujem.

Premýšľam, či si Kristína, spolužiačka zo strednej, naozaj trúfa sama cestovať autom s vozíčkarkou. Cesty sú nebezpečné, ani Monka nechodí autom, radšej autobusom, a to je minimálna vzdialenosť. Poskladať vozík do auta, posadiť Petru, vybrať ju, poradiť si s fusakom... Toto neriešim nahlas, až to bude aktuálne. Zopárkrát bola s Kristínou dohovorená na stretnutí, čakali sme polhodinu na námestí, inokedy pri Priore, neprišla. Neberiem to záväzne. V stredu nie, potom sa uvidí.

Opýtam sa iba: „Kristínini rodičia o tom vedia?“

„Ja jej dôverujem! Čo s tým majú rodičia? Má dvadsať päť!“

„Predpokladám, že na auto si ešte nezarobila, takže jej ho rodičia kúpili, alebo požičajú, preto sa pýtam.“

„Tak teda dvadsiateho štvrtého!“ oznámi po komunikácii s Kristínou.

„Januára?“

„No nie. Februára!“

„Februára?“

„Ježiši, to bolo ironické! Jasnéže januára! Prdel si z teba robím!“

No. Do dvadsiateho štvrtého ďaleko, možno zabudnú, uvidíme.

Je rozčúlená, odpochoduje do kuchyne, počujem tresky plesky, otvára skrinky, štrngá so šálkami, naráža stoličkou, nejdem za ňou, kým nezakričí: „Kde mám ten neurol?!“

„Počkaj, idem pozrieť!“

Doktorka jej predpísala, keď bude mať vývrtky, aby som jej dala tabletku. Nebrala ju dva mesiace, pritom boli vypätejšie situácie a nechcela ju zobrať, odmietala. Dnes sa ho demonštratívne dožaduje. Podám jej. Prehltne, zapije: „Pri tebe budem musieť aj pri čistení zubov brať neurol!“ vykrikuje.

Neskôr zalezie do svojej izbičky, konečne aj niečo vymaľuje, prekladá text obľúbenej pesničky do slovenčiny, našla sa v ňom. Toto sa dozviem pred spaním.

Celkom mi vyhovuje, že sme pohnevané, teším sa do postele, ale nie. Skôr než vykĺznem z jej izby, ťapká na posteľ a privoláva ma. Zrazu sa usmieva a láka ma ku sebe. Nachvíľu si k nej ľahnem, nechce sa mi kľačať. Voľačo mi rozpráva, akože počúvam, uspáva ma to, rozlúčim sa, nech jej tam nezaspím.

***

Ráno. Chystám jej oblečenie, zasvietim iba na chodbe, nech sa zobúdza pomaly, nebudem ju šokovať veľkým svetlom. Po hodnej chvíli, ju oslovím: „Peti, vstávame!“

„Nie som debil!“

„To znamenalo, že máš vstať hneď, aby sme stihli autobus.“

Vymrští paplón, vystrelí z postele, treskne záchodovými dverami. Vytratím sa z jej dosahu, spoľahnem sa, že ostatné zvládne. Nachystám jej bundu a čižmičky pred dvere.

„Idem vytiahnuť vozík z garáže, dám ho pred bránku, prídem pre teba.“

Vrátim sa, Petra oblečená, obutá, sedí na taburetke. Nahnevaná, ale pripravená.

V autobuse sedím oproti nej, za mnou tie isté gymnazistky, čo minule, poznám ich po hlase. Rozprávajú o šatách, topánkach, kabelkách, chystajú sa na nejakú spoločenskú udalosť.

„Naši boli so psíkom v nedeľu na výlete. Ocino spomenul nejaké miesto, ani som ho nepoznala. Hovorím, to ste sa dobre poprechádzali! A mamina tak nesmelo, no, my sme ani raz nevyliezli z auta, bola hrozná zima. Potom sme sa zastavili u dedka na klobásku. Chudák Džovi, celú cestu spal v aute. Potom som s ním musela von ja,“ smejú sa.

Premýšľam. V živote mi nenapadlo ísť zo Sihote autobusom do mesta, do školy, do gymnázia, toho istého, kam ony. Nehlásila som počas cesty kamoškám, ešte som v emhádéčku, nebolo čím. Vystúpili. V duchu sa usmievam, iná doba.

Blíži sa naša obľúbená zastávka, nenápadne pozriem na Petru, či sa ešte stále hnevá. Namosúrená tvárička sa pri poetickom prednese – dvadsiateho ôsmeho oktoooobra! rozjasní, stretneme sa širokými úsmevmi a už je dobre.

Vrátim sa domov, do teplúčka, v byte príjemné ticho, chce sa mi zakričať: „To je pohoda, když není Péťa doma!“ (Pelíšky)

 

 

 


9 názorů

aj ona odo mňa??? srandujem...máš pravdu, Jarko


revírník
28. 11. 2017
Dát tip

Každá si občas potřebujete od té druhé oddychnout.


Gora
28. 11. 2017
Dát tip

Škoda!


áno, je to perina, ale taká poprešívaná, aby bolo perie rovnomerne rozložené...Gora, škoda, že nie si bližšie, to by boli súboje! česko-slovenské :)

 


Gora
28. 11. 2017
Dát tip

Paplón je asi peřina...pořádně naducané...hezké slovo.

Nikdy jsem ty scrabble nehrála...není s kým.


agátka, toto všetko ja viem a stále hovorím, že takto by žila najstaršia

Petra nabrala odvahu raz, ale utrhla sa zrovna vtedy, keď hlásili kalamity a vyzývali vodičov, aby nejezdili, ak nemusia a zrovna s mladou vodičkou...ale prežili...mala som vtedy pocit, že dúfa, že jej to zakážem a to by bola na koni, že veď som chcela, Ona mi to zakázala


agáta5
28. 11. 2017
Dát tip

byli jsme v Praze na čtení, byla tam tenkrát i Jejda a zajistili mě a ještě jedný z PP ubytování... nevím její nick, vypadl mi z hlavy a ona byla na vozíčku a tohle ubytování bylo lepší než hotel... a přijela vlakem sama. Protě si vzala ruksak a jela. ve vlaku jí pomohl ajzboňáci a lidi co šli okolo. V Praze zase my ostatní.. na záchod, do koupelny, do postele. sama si řekla, co jí vyhovuje a my zdraví jsme se přizpůsobili... Myslím, že by Petra měla něco podobnýho zažít, lidi jsou totiž straně hodní, ne že ne, jsou a rádi pomůžou, když je potřeba... bavila se úplně skvěle, vůbec nám nepřišlo nic nepatřičného nebo divného.. prostě jako když někomu podržíš dveře, podáš kabát, ruku... přirozené a normální

tak jen abys věděla, že handicap nemusí nutně znamenat odříznutí od světa atakdále.. ani schody nebyl problém, jeden vzal do náruče, ostatní přenesli vozík... tak.

ale na tom koncerte jste tu symbiózu viděli taky

 


:))) skoro si ma nachytal, aleši nováku...kontrolujem prolog, čo som splietla...to sú tí ironici...ironiku jeden, dva


tak január, február nebo október?  se nějak neorientuju...:o)

namosúrená...pěkné slovo, to jsem ještě neslyšel...:o)


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru