Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Znamenie či náhoda

09. 12. 2017
7
8
869

dávno

Sedíme v kancelárii, ani neviem ako, prišla reč na postihnuté deti. Silvia slobodná bezdetná, ja šťastná mamina dvoch zdravých detičiek a zrazu padla otázka, čo by sme robili, keby...

Ťažké rozhodovanie. V blízkom okolí nepoznáme nikoho, informácií na túto tému je v tom čase málo, iba zriedkavo sa objaví nejaký dokument, kde máme možnosť nahliadnuť do ich sveta. Tak iba teoretizujeme. Záleží na stupni postihnutia. Dôležité asi je, či ide o telesné alebo duševné. Silvia nevie, nie je matka, nedokáže si predstaviť starostlivosť o zdravé dieťa, nieto postihnuté. Jej city smerujú skôr k mačkám a psíkom ako k malým deťom. Štíti sa ich, pre ňu sú to uslzené uslinené stvorenia, kontakt vie nadviazať až s väčšími. Filozofujeme, preberáme rôzne varianty, šťastie, že šéf nie je v práci, pohrúžili sme sa do debaty, nevnímame faktúry na stole, ani podklady na precenenie, robota musí počkať.

Po dlhom zvažovaní, dochádzam k názoru, že by som pravdepodobne dieťa dala do ústavu, pretože s ním by sa život zastavil a navždy z neho zmizol smiech a radosť. Ako by k tomu prišli zdravé deti, tie majú právo na šťastné matku, šťastné detstvo. Predstavovala som si ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje opateru vo dne v noci, a pritom samo nevníma okolitý svet, je mu jedno, kde a s kým žije. Takto zjednodušene som to vnímala.

Neskôr sme vystriedali ďalšie závažné a menej závažné témy, vždy bolo o čom, keď prišla voľná chvíľka. Táto by bola ustúpila do zabudnutia spolu s ostatnými, keby... keby sa o pár rokov neskôr nevynorila v mojej pamäti ako osudové znamenie. Začalo mi vŕtať v hlave, prečo sme vtedy o tom hovorili, keď nebol žiadny dôvod, žiadna inšpirácia, nič, čo by nás k tomu nakoplo. Akoby tento fakt mohol niečo ovplyvniť, niečo zmeniť. Obyčajná náhoda, jedna z mnohých. Ktovie, či na to myslela aj Silvia, či aj ona hľadala súvislosti, nikdy viac sme o tom nehovorili.

Po nejakom čase prišlo na svet predčasne tretie dievčatko. Boj o život, ak prežije, vyhrali sme. Tak málo som vtedy vedela o nedonosených deťoch, ani vo sne mi nenapadlo, že nie vždy je to zaručená výhra. Ono nedostatok informácií nemusí byť vždy na škodu. Veľmi dlho u mňa pretrvával hnev na lekárov, prečo zahmlievali, nepovedali mi celú pravdu, ale uniesla by som ju vtedy? Možno bolo potrebné celú tú dobu veriť, že je to len otázka času, kedy sa vyrovná ostatným deťom, iba tak som bola schopná a ochotná cvičiť s ňou päťkrát denne. Teraz viem, že nič nie je dôležitejšie. Vždy si na to spomeniem, keď vidím necvičené deti s kŕčovito natiahnutými prstami, rukami, nedokážu sa najesť, podpísať, zatlieskať.

Prišla prvá kríza.

Kamarát psychoterapeut ma „liečil“ slovami: „Ty nič nemusíš! Ty sa nemusíš o ňu starať, môžeš ju dať do ústavu!“

Iba provokoval, jeho taktiku som prekukla. Vedel, že to neurobím a ja tiež, od prvej chvíle, kedy moja dlaň spočinula  na jej maličkom teplom chrbátiku. Bola moja a nevzdala by som sa jej za nič na svete. Iba bolo ťažké pochopiť, prečo sa to stalo práve mne. Prečo ja musím s ňou chodiť po lekároch, cvičiť, počúvať jej zúfalý plač, pociťovať strach a nevedieť dokedy.

Otázku prečo ja, vystriedala prečo práve ona. Tá prvá bola egoistická. Myslela som na seba, na svoj strach, svoje povinnosti, nesplnené sny. Ale ako sa s tým vyrovná ona? Ona bude žiť svoj život vozíčkarky so všetkým, čo k tomu patrí. Čo keď mi raz bude vyčítať, že som ju takto priviedla na svet? No...nie je jediná a koľkí sú na tom horšie, a predsa sa tešia zo života, pracujú, majú priateľov, koníčky, neprepadajú sebaľútosti, v mnohom sú príkladom pre zdravých.

Dospieť až sem nebolo ľahké. Povedať nahlas – moja dcéra je ťažko zdravotne postihnutá, moja dcéra je na vozíku, chcelo spočiatku veľkú dávku... chcem povedať odvahy, ale nie je to to správne slovo. Nechcela som si priznať, že ide o niečo nemenné, definitívne a kým to nevyslovím, akoby nebolo. Vyslovené sa už nedá vziať späť. Čo by som dala za to, vedieť, že raz budem mať v duši pokoj, zmierenie. Ak by ma vtedy niekto o tom presviedčal, uverila by som? Každý si musí prejsť tú cestu sám. Inému sa šťastie aj trápenie druhého vždy zdá väčšie alebo menšie, ťažšie alebo ľahšie, nikdy nie práve také, akým je. Veľa ľudí ma prehnane ľutovalo, iní zasa nechápali, no len ja viem, ako mi bolo naozaj.

Tak čo by som robila keby? Už to nie je hypotetická otázka. Som matkou postihnutého dieťaťa, ktorá ho nedala do ústavu a zdravé deti napriek tomu netrpeli. Ich detstvo bolo šťastné, ich matka sa smiala, aj plakala, tešila, aj smútila ako hociktorá iná.

 


8 názorů

vďaka Hanka

jaj Ľuboško, pán Holúbek? zapojiť? ten by nás hnal...ale niekedy sa rád porozprával aj on, to je pravda...ale najskôr by musel byť prázdny stôl, najskôr práca, potom debaty


Kočkodan
09. 12. 2017
Dát tip
I já – mimo jiné – obdivuji tvou upřímnost. A ne teprve od tohoto dílu. Jenom mi je líto šéfíka, že se tenkrát nemohl zapojit do povídání. ;-)

8hanka
09. 12. 2017
Dát tip

Asi o MIlanovi Rúfusovi vieš...

... dcéra Zuzana sa narodila so zdravotným postihnutím. Rodičia  sa s týmto údelom zmierili a snažili sa, aby spolu prežili čo najkrajšie chvíle. Milan Rúfus písal až do konca svojho života. Vždy tvrdil, že jeho manželka Magda a dcéra Zuzana sú preňho najdôležitejšie v živote a nazýval ich osudovými ženam, venoval desiatky básní milovanej dcére, ktorá bola preňho inšpiráciou.

Písal skvelé básne, najmä Modlitbičky

ideš v jeho stopách

*******

 


tak dobre, aleši, už sa nebojím :)


od otázky "proč já" k otázce "proč právě ona" je velký krok...a slova odvaha se neboj použít, bez ní by to nešlo...


Jaaaarko, ty mi to vieš tak pekne...objímam ťa na diaľku

Gora, ono to raz príde...veď vieš


Gora
09. 12. 2017
Dát tip

Oceňuji upřímnost. Odvahu vyslovit:-)


revírník
09. 12. 2017
Dát tip

Tenkrát dávno sis říkala, co kdyby, jak by to bylo, co bych dělala, unesla bych to? Pak to přišlo - a už to na tebe sedlo, ta povinnost, a vědělas, že to musíš unést, ty a nikdo jiný, je to na tobě. A taks to unesla. A dneska si neumíš představit jiný život, život bez ní. To je ta nutnost, vědomí, že musíš. A protože jinak nelze, naučila ses být i šťastná, a jsi. Protože život tady je a musí se prožít. Až do konce. Život bez štěstí - k čemu by byl?

Od tebe, Gabi, je třeba se učit.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru