Otec

Pár dní pred Mikulášom mi zazvoní telefón. Tato Vlado volá. Tak mám uloženého otca mojich detí.

„Čau, tata! Čože, čože? Nepomýlil si sa? Nechcel si zavolať Petre?“

„Nie, nepomýlil. Volám tebe. Vieš, čo si rozkázala na narodeniny? Karaoke set!“

„Nemal si sa pýtať,“ smejem sa.

„Tak ja len, že je to kúpené, ale dostane to až k Vianociam. Vychcaná je jak jej tata!“

Smejem sa ešte viac: „Pravdu ty máš. Súhlasím. Nechcem viac komentovať, má uši všade.“

„Ja len aby ste vedeli, nech jej to nekúpite vy, ty, Monča alebo Ivana.“

„To sa neboj, nemáme to v pláne. Od nás ani nepýtala, sama som bola prekvapená, keď sa pochválila, čo si u tatina rozkázala.“

Deň po Mikulášovi a po narodeninách prinesie deckám sladkosti a Petre aj balíček – šálka a sviečka ozdobené levanduľovými motívmi, Milka keksíky a čokoládky, všetko zladené do fialova, v priesvitnom obale s mašľou. Chválim a oceňujem snahu manželky, je mi jasné, kto sa o darček postaral.

Jeho prvá otázka: „Čo tie kozy?“

Dobre viem, že má na mysli naše staršie dcéry, nevie sa dočkať, kedy bude dedo. Zahrám nechápavú: „Kozy? Jaaaaj, tie sú všetky tehotné. Postaral sa capko Emilko, aj Satan, jedného extra capa aj požičali. Takže na Vlčom Vrchu bude kozliatok a kozliatok.“

„Ale veď vieš, čo som myslel,“ mračí sa na mňa.

Petra mu začne rozprávať o centre, čo robia, že bude spievať...Nemá trpezlivosť dlho ju počúvať, mení tému, pýta sa na moju mamu, do toho odomyká Monka, sústredí pozornosť na tú. Ako obvykle, už im tým riadne lezie na nervy - kedy budú vnúčatá.

Petra sa posúva ku mne, opiera si hlavu, túli sa.

„Fíha! Vy ste už také kamarátky?“ čuduje sa tato Vlado.

„Jasné. Čo bolo pred rokom neplatí, to je minulosť. Už sa ľúbime, aj spolu spávame, že Peti? Ale len chvíľu. Potom ma vystrnadí so slovami – asi ťa už prepustím. Povedala mi, že som jej Sanval. Liek na spanie. Prestala ho brať, uspávam ju ja. Tak som jej povedala, že dúfam, že ma nezačne brať polku.“

„Veď aj ja so Samom. Odkedy bol chorý, vysťahoval Sylviu z izby a spíme spolu. Sa mu to zaľúbilo, nechce zo spálne odísť.“

Na chalana siedmaka a zápasníka sa mi to zdá čudné, ale ich vec.

Volá stíhačka.

„Na tréningu je sním dedo. Áno, som ešte u nich. Dobre. O piatej,“ odpovedá na otázky.

„Počkaj, ešte mi neutekaj,“ zdržiavam ho.

„Zadrháva nám koleso na vozíku. Spomínala som pred Ferom, je chorý, berie antibiotiká, pýtal sa, prečo nezavolám tebe, bývalý cyklista si, pre teba to bude vraj brnkačka. Hovorila som, že nemáš čas, ale keď už si tu. Nepozrel by si sa na to?“

„Fero? Aký Fero?“

„Tvoj spolužiak zo základky a z gympla. Kamarátim sa s jeho ženou.“

„Veď to zanes do Cykla za Billou, tam ti to pozrú.“

„OK. Ja som Ferovi hovorila. Neveril. Že keď ti vyriadim jeho odkaz, určite sa na to pozrieš. Si myslel. Tak čo poviem Ferovi? Že si sa ponáhľal, že si sa bál, že sa zašpiníš, alebo, že si sa nevládal cez brucho k vozíku zohnúť?“

„Hašišák jeden!“ použije prezývku zo školy. „Tak mi to poď ukázať!“

Zoberiem kľúče, kým sa vzdychajúc na chodbe poobúva, zbehnem dole, odomknem, vyberiem vozík. Ukazujem mu, kde treba stlačiť, aby koleso povolilo, sú samoupínacie. Roztočí ho v rukách: „Je tam osma. Zanes ho do cykla, nech ho vycentrujú.“

Zberá sa k odchodu.

„Prosííím! Pomôž mi ešte vymeniť kolesá z druhého vozíka, kým mi toto opravia. S tým druhým sa nezmestí v centre do kuchynky.“

Super! Tak predsa sa nechal vyprovokovať.