Odtajnenie

Dopĺňam vrece s plastami, dvere na garáži mám odchýlené. Zastane auto. Červené. Môže byť tak desať hodín, Monka by mala byť v práci, jej Mišo nastupuje až popoludní. Z auta vychádzajú obaja.

„Čo vy tu, decká?“ obrátim sa na nich prekvapene.

Monka niečo žmolí za chrbtom: „My sme ti priniesli taký darček.“

„Aký darček? Ja nemám žiadny sviatok. O žiadnom neviem, ani deň bosoriek dnes nie je,“ ten koniec nahlas nevyslovím.

Okúňa sa, podáva mi darčekovú tašku, nakuknem dnu, kniha. Čítam názov – Moje milované vnúča.“

„To naozaj?!“

„Naozaj. Otvor si ju.“

Trasúcimi rukami vyberám malý obrázok, Monka ukáže prstom na bielu bodku – to je malý Orech(skratka priezviska). Pustím knihu, tašku, objímam ju, držíme sa večnosť, keď pristúpi skorozať: „Môžem sa pridať? Aj ja som bol pri tom.“ Schmatneme ho a objímame sa všetci traja. Odchádzame do záhrady na hojdačku, drkoceme, smejeme sa.

„Veľakrát som si predstavovala, ako prídeš, do kuchyne alebo do obývačky a povieš niečo ako – ahoj babička, alebo nejakým iným srandovným spôsobom mi oznámiš túto veľkú udalosť. Dnes mi to ani nenapadlo a že to bude v garáži už vôbec.“

Na druhý deň si píšeme: „Prečo mám stále pocit, že sa mi to iba sníva?“

Monka: „Nič si z toho nerob, aj ja.“

„Ako sa máš?“ som zvedavá.

„Ja sa mám dobre. Jesť mi chutí, stále by som spala. Mišo sa cíti dotknutý, že sa neopýtaš, ako sa má on.“

„Vidíš, až teraz si uvedomujem, akú dôležitú úlohu pri tom zohral práve on. Že „se omlóvám“ a dodatočne aspoň na diaľku trasiem rukou autorovi a blahoželám!“

„Príde dnes Monka?“ pýta sa Petra.

„Nie, nepríde.“

„Prečo? Veď vo štvrtok chodieva:“

„Tento týždeň nepríde.“

Je zaskočená, prekvapená. Premýšľam, či poruším sľub mlčania, alebo ju nejako budem oblbovať, kým bude Monka na PN- ke.

„Dokážeš udržať tajomstvo, alebo radšej počkáš, kým to už nebude tajné?“ skúšam ju.

„Týka sa to Vianoc?“

„Nie, Vianoc nie.“

„A čoho?“

„Monky.“

„Monka...je?“

„Čo je?“ neuľahčím jej to.

„Monka je tehotná?“

„Áno, ale je to ešte veľmi tajné, lebo je len na začiatku a nechce to zakríknuť. Tak bacha, aby si to niekomu nevyzradila.“

Podíde po kolienkach ku mne, sadne si mi k nohám ako psík, pozerá na mňa, oči dokorán, začne jej kriviť pusinku a pustí sa do usedavého plaču.

Nič nehovorím, iba ju hladím. Uprostred vzlykov vysúka: „Keď ja som sa na to tak dlho tešila!“ Nevie si rady s toľkými emóciami, plače a nevie prestať: „Keby ma videli, smiali by sa mi.“

„Nikto by sa ti nesmial. Monka si ukazováčikmi utierala slzy, keď mi to hovorila, Mišova mama sa rozplakala, keď jej to povedali a ja som tiež pustila slzu, keď som Monku objímala. To nie je žiadna hanba.“

Upokojí sa a začne počítať. Kedy to bude, ako sa bude volať, čo to bude, ona chce dievčatko. Zrazu príde druhá vlna plaču: „Ty si uvedomuješ, že už navždy zostaneme len my dve?“ zo šťastia prechádza do nešťastia.

„Ale čoby, ty telátko! Bude nás viac, nie menej. Monke bude samej smutno, keď pôjde Mišo do roboty, dovezie ju s bábätkom niekedy k nám a večer, cestou z roboty ich vyzdvihne. Užijeme si ich dosť, nemusíš sa báť.“

Tretia vlna plaču ma prekvapí. Čo tento raz?

„Keď ja sa bojím, že nebudem schopná pomáhať tak, ako by som chcela.“

„Je toľko spôsobov, ako pomáhať môžeš, prečo sa trápiš tým, čo nemôžeš?“ upokojujem ju.

„Ale čo ja môžem?“ pýta sa bezradná.

„Spievať uspávanky. Čítať rozprávky. Máš príjemný hlas a pekne čítaš.“

.