Dochvíľnosť nadovšetko

Úrad práce. Had ľudí ako obvykle, zatočený až ku hlavnému vchodu. Pozýva ďalšieho, pani si sadá za stolík, vyťahuje preukaz uchádzača o zamestnanie, keď sa dvere rozletia a dovnútra skôr vpadne, ako vojde „klient“.

„Vy čo tu robíte?“ priam skríkne prekvapená, aj trochu preľaknutá dcéra.

„Ty...ty...si ma pozvala...,“nesúvisle bľaboce.

„Prosím?! Ja vám nerozumiem!“

„No... ty si mi povedala, že mám... prísť,“ snaží sa artikulovať, ale moc mu to nejde.

Tykanie nerieši, hlavou jej bežia myšlienky. Zavolať ochranku? Dnes má službu malá tučná teta, videla ju pred chvíľou fajčiť pred budovou, tá si s ním neporadí. Ak sa jej aj podarí dostať ho z kancelárie a prinútiť čakať, kým príde na radu...stojí to za ten bordel, čo na chodbe urobí? Len bude obťažovať ostatných čakajúcich. Volí menšie zlo. Pani pochopí a neprotestuje, keď vyťahuje jeho zložku a dáva mu podpísať formulár. Podarí sa mu čosi ako roztiahnuté M, začiatok jeho priezviska.

Ceruzkou si na spis poznamená - opitý, nevie o sebe, keby niekedy niečo kontrola namietala, aby vedela.

Pripomína mu ďalší termín a zdôrazňuje prísne: „A triezvy!“

„Čo ja...ja som opitý?“ s námahou, ale predsa sa trafí do hrude.

Nemieni sa s ním ďalej baviť a strácať čas. Rázne ho vypoklonkuje dôrazným pozdravom: „Dovidenia!“

Hľadá kľučku, ešte sa otočí a opilecky zanôti: „Hneváš sa na mňa?“

Musí si zahryznúť do pery, aby nevybuchla smiechom, tak jej to pripomenie scénky Štefana Skrúcaného.

Zahundre posledné: „Nehnevaj sa!“ a vypadne von.

Konečne sa môže venovať trpezlivej pani. Keby na jej mieste sedel iný klient, s inou povahou a hmotnosťou, ktovie, ako by to celé dopadlo, či by mu nevysvetlil ručne stručne, kto je na rade.

„Ozaj. Ako si mohol zapamätať, že práve dnes má ísť na úrad práce, keď je jak delo a sotva si spomenie, ako sa volá?“ vŕta jej v hlave.