Suseda

Dcéra so mnou odmieta chodiť do záhradky a tak využívam čas, kým spí. Od siedmej si bezstarostne poletujem, polievam, tu niečo odstrihnem, tam čosi presadím, vytrhnem burinu. Ak  kradnem chvíle počas dňa, nevychutnám si ich, je to zhon, akoby som mala niečo zapnuté na sporáku, keď viem, že na mňa čaká. 

Okolo deviatej vybehnem pozatvárať okná v podkroví, posťahovať žalúzie, nech svieži vzduch nazhromaždený v noci vydrží čo najdlhšie. Ešte sníva, môžem sa zasa nebadane vytratiť.

Zoberiem krhlu, polejem ruže, keď zbadám susedu Stanku. Prestupuje nepokojne na dvore, dáva mi znamenie, nech podídem bližšie.

„Áno teta?“ pribehnem k nej.

„Ja neviem...možno som už sprostá, namýšľam si...ale...nepočula si od Aničky nejaké búchanie?“

„Bola som hore len chvíľu, uvedomila som si, že niekto klopká, akoby pritĺkal niečo kladivkom. Nevenovala som tomu pozornosť, myslela som, že Mirko voľačo majstruje.“

Obzerám sa, on tu vlastne nemá ani auto, ani bicykel...

„Vieš, mne sa zdá, že to už trvá dlho. Chvíľami je to slabšie, potom také...či Anička nespadla, taká som nespokojná, bojím sa.“

Pozerám hore, všetko pozastierané, okná zatvorené, či teta už nie je v nemocnici, mala ísť síce o týždeň... Zvuky sa prenášajú, ktovie odkiaľ počuť klepkanie.

„No nič, teta, zavolám Mirkovi.“

„Ja neviem. Aby sme zasa zbytočne nerobili paniku.“

„Radšej planý poplach, ako by sme si mali neskôr vyčítať.“

„Mirko? Mamina je doma?“

„Mala by byť. Prečo?“

„Vieš čo, tete Stanke sa niečo nezdá, počuje odtiaľ klopkanie, nemá ani okno otvorené, zvoniť tam nechcem, ak leží...“

„Zavolám jej. Idem s ňou dnes do nemocnice, ak bude treba, prídem hneď.“

Za nejakých pätnásť minút zastaví pred garážou auto, Mirko sa stratí v dome. Hodnú chvíľu trvá, kým sa objavia. Teta s paličkou pomaly kráča k autu, v prvom momente jej chcem vybehnúť v ústrety, potom sa zháčim. Vidím, že jej nie je do reči, poznám ju, je dosť uzavretá, viem, kedy smiem. Nerada ukazuje svoju nemohúcnosť a bolesť, radšej s ňou zostáva za stenami svojho bytu. Len zriedkavo ju stretnem vychádzať popri zábradlí, ako minule: „Taká som rada, teta, že vás vidím, ako sa máte?“

„Mrzák som ja, Gabika, lieky proti bolesti už nezaberajú... a ty, kde si sa vybrala?“ radšej zvrtne reč. Rešpektujem jej súkromie. Mirko sa náhli, zrejme sú objednaní, sledujem len zobďaleč, spokojná, že je všetko v poriadku.

Na druhý deň teta Stanka prehodí: „Vidíš, mohla som aj skôr, človek je ohľaduplný, nechce sa do nikoho starať a teraz mám výčitky.“

Nechápem: „O čom to hovoríte, teta? Veď sa nič nestalo. Videla som tetu Aničku s Mirkom, viezol ju na kontrolu.“

„A tebe Mirko nepovedal? Veď teta sa išla osprchovať a z vane už nevedela vyjsť, ktovie koľko tam chúďa bola bez pomoci, kým prišiel Mirko. Telefón mu nedvíhala, tak pribehol. O týždeň má ísť na pár dní do nemocnice na infúzie, zatiaľ prerobia kúpeľňu, urobia sprchový kút.“