Radosť v očiach

Streda ráno.

„Zajtra idem na tú nefrológiu. Pozrela som si autobus. Ide mi o pol ôsmej,“ oznamuje mama.

„Ja mám zapísané na piatok. Nepomýlila si sa?“

„Počkaj, pozriem do karty. Je to tak. 27.6. Ivke som ani nevolala. Tá má toho hrozne moc. Záhrady, ihrisko, kozy. Nemôžem to od nej chcieť.“

„Mami, hodinu tam budeš čakať na výsledky. Ako sa dostaneš naspäť?“

„Niekde tam posedím a počkám na autobus.“

„Nevymýšľaj, niečo vymyslím, zavolám ti.“

Obávam sa, či aj Iva nemá poznačený zlý dátum. Prinajhoršom skúsim Renátku.

Posielam esemesku: „Babka zajtra nefrológia. Mohla by si?“

Odpoveď: „Jo. Mám to v kalendári.“

Tak iba ja som si zle poznačila.

Telefonujem: „Mami, Ivana zajtra pre teba príde ako obvykle.“

„Ale keď mňa to tak mrzí, že vám robím starosti.“

„S tým sa už budeme musieť nejako vyrovnať,“ srandujem.

„Mrzí ma to. Keby si len vedela ako...“

„Toto je tá tvoja vďaka. Nie, aby si povedala, teším sa, teba len mrzí a mrzí,“ skočím jej do reči.

Rozosmejem ju.

***

Už sme doma. Tá Ivka, to si nevieš predstaviť, ako je s ňou dobre. Ku každému je milá. Aj s tými starými ľuďmi sa v čakárni porozpráva. Aj v cukrárni. Urobia jej chlebíčky bez šunky, dve malé kávy, ona to s každým tak vie, potom jej vyjdú v ústrety. Strašne som sa jej ľúbila v tom pásikavom tričku, čo si mi kúpila. Že ako mi svedčí. Aj si ma fotila.

„A čo u doktorky?“ pýtam sa.

„Ale. Tlak som mala výborný, dala som si pre istotu večer dva Ageny. Ale čosi sa mi zhoršilo a to ani neviem, ako by som ovplyvnila. Preto musím ísť na kontrolu už za dva týždne. Tak som verila, že mi v lete dajú pokoj. A zasa tá Ivka bude musieť ísť so mnou. Ja by som jej tak chcela za to urobiť voláku radosť...ale čo už vám ja jakú radosť urobím.“

„Mami, ako to hovoríš? Nemali ony dosť radosti, keď k tebe chodievali na prázdniny? Pamätajú si, vedia. Ber to z tej lepšej stránky. Každá kontrola je pre teba stretnutie s vnučkou, posedenie v cukrárni. Takto si ten čas ukradne, aj keď ho má málo a je vám spolu dobre.“

„Doktorka mi gratulovala, akého veku som sa dožila. Pýtala sa ma, ako sa cítim. Jako starý človek, veď to poznáte. No nepoznám, preto sa pýtam. Ale viete čo, ja si tak hovorím, že dokial sa sama o seba postarám, nemám sa čo sťažovať. To máte pravdu, preto sa tak držíte. A máte radosť v očiach. To je u starých ľudí výnimočné.

„Vidíš, mamula, týmto sa aj ja všade chválim. Že sa ešte stále rada smeješ a máš v očiach šibalstvo.“