Nesúrodé zápisky o objeme 375,5 mil.m3

ysslandia

zápisky-


Sme tu.
Zrub sa tvári nezúčastnene,zo stien nevychádzajú žiadne zvuky ani obrazy.
Prácne umiestňujeme telá a batožinu,kontrolujem kúpelňu,
vypínače,strčím hlavu do krba,aby som sa presvedčila,že tam nie je žiadna zbytočná hlava.
Všetko je v poriadku,dokonca aj to ticho má hustotu domácej prikrývky.
Zvykneme si.
 
 
Ráno
 
Akoby mi niekto daroval ďalšie okno.
Som lenivá, neviem vliezť do tela, cítim sa roztrúsená
som čínske písmo na ľanovom obruse.
Nemám chuť položiť do hrnca predstavivosť a nechať ju zovrieť
do príjemných teplých bublín,ktoré by moje telo premenili na balón.
Lietala by som, celkom jasne si viem predstaviť zdrapy šiat v komínoch
na strechách, v hniezdach vtákov, ktorí by začali škriekať,
konečne by sa niečo dialo, konečne by moje nohy zabubnovali do dverí
a ja by som mala dôvod ísť, utiecť, zaútočiť zrkadlom...
 
Nič sa však nedeje
ostávam prízemná, sledujem príčetné záclony a príčetný obrus.
Sledujem nepokoj borovíc  a vôbec mi nevadí, že sú niekde nado mnou
že mnou pohŕdajú a vysmievajú sa tými pichľavými vetvami.Nevadí mi nič.
Začína pršať a les zlieva oblohu do šmuhy. Cítim sa identicky.
 
 
 
Je priehrada
 
Nasadáme medzi ďalších 120 monzúnov.
Všímam si nesúvisiace časti. Pripomínajú puzzle rozhádzané v priestore
Tam je noha, tam ruka, prevaha brucha, nejaký závan mandlí
pachy, vône, navrstvovanie anonymných súčiastok
zaplavuje sedadlá.Uvedomujem si, že musím spolupracovať
posunúť  kľúčnu kosť bližšie k vlastnému krku.
Niekedy to bolí.
Spolupracovať s masou....
 
 
Motory lode naskakujú 
vrava skupiniek sa ukolíše do spoločnej tóniny.
Pohyby vĺn ukľudňujú
na oknách pribúdajú  sny v podobe odtlačkov
možno iba hlad v podobe roztiahnutých úst cedí do skla túžby o slanine
zmrzline, o uštipnutí jahody do lícnej kosti.
Je tiché vrkotanie myšlienok, nepočuješ nič
ale nejako cítiš vibrácie, ktoré sa tebou tiahnu ako lodná skrutka.
Možno medituje, myšlienky nejako prechádzajú mojou schránkou, je  vodnato a olejovo
 
 
Zastavujeme.
Telá sa oddeľujú,dvíhajú ramená, rastie im krk
nohy sa vyťahujú a opúšťajú bod pohodlia.Vytvárajú nepohyblivý rad.
 Deti prekvapivo dobre reagujú na oslovenie debil
otočia hlávku, doširoka roztvoria očká
konečne zareagujú na starých rodičov.
Vždy ma napadne, či sa starkí rozhodli obetovať
vykonať plánovanú samovraždu
alebo či tá láska ma naozaj taký veľký rozmer
že nevládzu odhadnúť vlastné sily.
Pohyblivé lapidárium s balíčkami slaných keksíkov vystupuje.
 
 
Sme na ostrove.
Kŕdle tiel sa porozhadzujú a hniezdia.
Miesto vajíčok vysedia plastové hrudky a papierové dážďovky.
Zahrajú kukučky, opustia hniezdo a presunú sa k čistejším zdrojom
Sadnem za múry kostola
konečne vdýchnem trocha nikotínu 
moju pozornosť upútajú biele kamene, vyskladané do tvaru chodidla.
Presne šesť kameňov v tvare stopy vytvárajúce motív
možno ako ďalej ?
Netreba, zakliesnim ruky do vnútra bylinkovej špirály.Stopka.
 
Vraciame sa.
Míńame vtáči ostrov.
Pripomína cintorín.
Niekde vo mne sa začína párať slnko.
 
Obed
Má asi 22
blond vlasy vystrihané na trávnik,s čiarou do lebky
s čiernou zásterou, v ušiach slúchadlá
pohybuje papierom,plecom a ceruzou
prepočuje radler, donesie latté
keď si chcem objednať lososa
dostanem kurací rezeň, ktorý nejem.
 Je šťastný, má hostí, ktorí sú znechutení sebou
a zároveň sú vďační, za akékoľvek iné nedokonalosti
v okolí. Rozumieme si, donesie misu domácich marhúľ,sme spokojní
kľúče od toalety sú na pulte a prístupné.
 
 
Sŕnia sa lesy
 
Do  očí pradie ráno
opiera o okno vlhý jazyk,
ťahá v priečnom smere lepkavé ťahy
možno je to dážď, možno rosa
zalieča sa mojej hluchote
ale momentálne nie som schopná reagovať.
Mačky som zavrhla už dávno.
 
Vylihujem, ráno sa rozrojilo na pomaranč.
Oranžová dužina začína prekvapkávať izbu.
Vstanem, potulujem sa , akoby som hľadala turistické značky k raňajkám.
Nič sa nedeje, stôl je lačný, ja som lačná,
muchy sú lačné, celá prítomnosť je tak nekonečne lačná
ukryjem sa k minulosti, prejdem pár fotiek, a je mi tak fajn
že si musím ešte raz umyť zuby..
 
Ideme na železnicu.
Pražce sú dehydrované, necítiť  žiadnu arómu, olej, zvuk.
Ležia nezúčastnene, pripomínajú všetkých ľudí
ktorí nasadli spolu so mnou do dvoch vagónov
akoby verili, že chvíľka v minulosti prerobí oči na romantické šaty.
 
Mladé rodinky prácne vyťukávajú na displej spontánne posolstvá
ratolesti robia to isté,tí najmenší sa snažia prispôsobiť
vyťukávajú cumlíkom do drevených sedadiel emotikony
všetci si rozumieme, snažíme sa vyloviť 
pripnúť o kmene stromov. Neúspešne. Srníme sa 
fľak za fľakom,škvrny v konároch a vnútri....
 
Stúpame k vyhliadkovej veži.
Zohnem sa po malý kameń.
Je čierny, s červenými prskavkami
matný, a hanblivý, akoby tu nepatril.
Večer ho položím do misky s vodou
sadnem si k stolu, a na chvíľu, na tú sekudnu, ktorú sme schopní zavrúbľovať
v najtesnejšej sfére svojho ja
si uvedomím, že tento kameň vyzerá
ako môj malý vnútorný ostrov. Rozkolíšem vodou.
 
 
Kolekcia skulptúr
 
 
Je pláž
Sledujem skupiny ľudí
triedim  ich podľa počasia, nakoľko zverokruh mi príde nudný.
Tamto je pán oblačno, tamto pán dážď
oproti pán dúha, sedmoraký v smiechu
aj v krémoch na opaľovanie, hentá mi pripomína slnko
stále sa ukrýva pred ľuďmi
ale jej žlté vlasy vlnia telo aj vzduch
sála z nej teplo, nasadzujem okuliare
aby mi neštípala oči
aby som si neuvedomila ten rozdiel
rozdiel medzi mnou a svetom
keď medzi prstami rozpletám posledné vlákno marimi...
 
Odchod
 
Vďaka neschopnosti nákaza pokračuje
prelieza spod žiaroviek, zaplavuje pôdu
šaty, krk, hniezda sýkoriek.
Posledné zbytky energie využijeme na prudké rozhodenie rúk.
Dizajn behúňov vedie odlišným smerom
je to ako ukočírovať rozkolísané bdenie a začať konečne spať
uvedomiť si vratkosť podláh...niekde vo mne.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
....

Toto dílo bylo publikováno na literárním servru WWW.PISMAK.CZ.