Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Kukučka

10. 05. 2004
7
0
3992
Autor
Hermann

Prológ nie je potrebný..Potrebné si je poviedku prečítať....

-"Myslíte si, že ja to chcem? Viete koľko  odriekania ma to už stálo? V noci nemôžem spávať  a aj keď sa mi podarí trochu uvoľniť, hneď sa niečo stane. Malý sa prebudí, niečo chce, dostane záchvat a ja som na neho sama... Prosím? Ale veď ja ho mám rada, počujete, a nehovorte mi veci o materstve, ja sama dobre viem, čo mám robiť! Poobede som u Vás...."
Žena si schovala mobilný telefón do kabelky a nervózne si štíhlymi prstami upravila vlasy.Vedľa nej sedel malý, asi 6.ročný chlapček. Bol vkusne oblečený, v rukách stískal autíčko zelenožletej farby. Nehral sa s ním... Hladkal ho ako pri rozlúčke. Stále pozeral na mamu. Jeho malé nožičky sa ani nedotýkali dlážky vlaku, hompáľali sa vo vzduchu ako pierka. Dve maličké a ľahké ľudské pierka. Mal okrúhlu tvár, na pravom líci úzku jazvičku a krátke
hnedé vlásky... Bol trochu zavalitejší a pekne oblečený. Modrý svetrík mu lemovala šatka okolo krku  a nohavice spolu s topánočkami mu tvorili krásny slabo belasý odtieň. Tá žena bola asi pravdepodobne jeho matka. Mala tak 30.rokov s výrazom nepokoja a starostí. Vlasy mala dlhé, stiahnuté nevkusne do gumičky. Obaja sedeli oproti mne v kupé osobného vlaku. Žena nepokojná a strhaná, chlapček s pohľadom do neznáma...
V ten deň som sa neponáhľala, šla som z Bratislavy od gynekológa. S Martinom sa už dlho snažíme o dieťa a ja vidím aký je z toho nešťastný. Miluje deti a ja taktiež. V rukách mám nález...Prečítala som si ho už stokrát a vždy je tam to isté...Akoby som dúfala, že sa tam tie písmenká premiestnia do iného významu. Tie isté slabiky sa mi zhmotňujú do toho istého a krutého výsledku... Martin je v poriadku, to ja... Ja som poznačená. Neplodná....
Zrazu sa ozval plač...To maličký vykríkol a kupé sa nalnilo ostrým detským plačom... Prebralo ma to, pretože som sa ponorila v myšlienkach k stretnutiu s Martinom, a  nevedela som si nacvičiť pohľad mojich očí do jeho, aby som sa nerozplakala. Bola som prázdna ako pohár s dierkou na dne... Akoby všetko materstvo zo mňa vyplávalo...
V tom chlapček urobil prudký pohyb a na dlážku sa vysypali pukance... Kotúľali sa všetkými smermi, niektoré dopadali s tichým šepotom ako snehové vločky, iné zostali v chlapčekovom lone. Maličký sa za nimi načahoval s úpenlivou prosbou v očiach.
-"Pozri, čo si urobil, vidíš? Toto nesmieš!Ach už mám toho dosť, nevieš ani pokojne sedieť! Tu máš /vyberala z kabelky lízatko/ papaj, ale neplač, lebo dostaneš po riti, dobre?"-žena vyzerala veľmi nespokojná a  začala zbierať pukance po dlážke... Maličký na ňu pozeral s výrazom viny a strachu. Ani neviem ako som sa zapojila do rozhovoru, možno aj preto, že cesta bola ešte dlhá a chcela som nejako zabiť myšlienky na dnešný deň, na vyšetrenie a význam písmeniek v lekárskej správe...
-"Nemyslím si, že by ste toho malého mali biť, aj keď je to po ručičke"-ohradila som sa na záchranu toho tvorčeka.
-"A čo Vás do toho? To je môj syn, nie Váš!"
-"Deti by sa nemali byť, nech sú akokoľvek zlé, niečo o tom viem, som psychologička, detská myseľ je veľmi vnímavá a citlivá ..."
-"U môjho syna nie je....Veď aj Vy ste žena, aj Vy máte možno syna, či dcéru a možno i Vy viete...Nevidíte, že môj syn je postihnutý?"
-"Vidím, ale čo s tým urobíte, je to už raz tak a Vy sa musíte s tým len zmieriť a vychovávať ho najlepšie ako len viete. Práve preto, že je taký aký je, mu musíte dávať ešte väčšiu lásku a pochopenie...Tieto deti sú veľmi citlivé a od rodičov čakajú, že sa ich ujmú, že ich nebudú biť, ale milovať. Každé dieťa to čaká. Deti sú čisté a Váš syn aj keď je postihnutý vie veľmi dobre rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ešte lepšie ako iné deti, pretože u postihnutých  sú vyvinuté lepšie iné zmysly."-to už som sa neovládla a vysypala som to ako niekedy na Vysokej pri skúškach z psychológie...
-"Ale  ja sa k synovi takto nevládzem postaviť, je nad moje sily, som zničená... Manžel utrpel ťažkú nehodu a pred týždňom mi zomrel. Ostali sme len my dvaja... /žena to už nevydržala a tvár jej zamokrili slzy/. Neviem, čo mám robiť. Nemám prácu, a tie úspory čo som mala, padli na chlapcove lieky, nemôžem spávať, nemám nikoho. Čo by ste robili na mojom mieste? Poisťovňa mi nič nepreplatí, pretože nemám ani poistku, chlapec je vážne chorý a ja neviem čo mám s ním robiť, no pozrite sa..."
Chlapec medzitým hľadel do prázdna, hlavičku mal obrátenú na strop a vydával  nezrozumiteľné zvuky. Jeho autíčko mu spadlo pod sedadlo, ale on to nevnímal... Zrazu sa len ručičkami zachytil o matkinu sukňu a pozvracal sa...Celé telo sa mu triaslo, nohy mu vystrelili nahor a celý ostal ležať na sedačke...Prežíval záchvat. Matkine hlasné slová a nervozita ho k tomu priviedli...
Zatiaľ čo žena sa ho snažila utišovať, ja som vybrala servítku a keď som mu utierala tváričku, jeho oči boli odvrátené. Výraz  a mimika bola neľudská. Svaly mal stiahnuté ako pri kŕči a stihol ma ešte kopnúť do pŕs. Na žene som videla jej bezradnosť. Akoby to brala s istým odstupom a návykom, pretože hneď vytiahla z kabelky lieky a podávala ich chlapcovi. Ten ich však nechcel. Metal sa zo strany na stranu a keď uvidel tabletky v matkiných rukách, z úst sa mu vydrali stony a krik...V mysli som si preberala, prečo vlastne pomáham tejto žene? Môžem odísť a sadnúť si na iné miesto a tváriť sa, že sa nič nedeje? Nedalo sa. Svedomie ma nepustilo.
Vtedy už vlak pomaly spomaľoval až nakoniec stíchol. Vystupovali sme na rovnakej stanici. Až teraz som si uvedomila ako rýchlo nám prešiel čas. Bola som doma.Vystúpili sme a chlapčeka usadili na lavičke v čakárni...Vyzeral lepšie. V jeho bledej tvári bola usadená nevinnosť. Trochu sa upokojil a na lavičke zaspal.
-"Viete nemuseli ste mi pomáhať, a nemusíte ani teraz, ja viem, čo mám robiť a už to dlho nepotrvá, cez mesto by to nemalo byť dlho a už nás i čakajú....".
-"A kde Vás čakajú?"- spýtala som sa trochu zvedavo a napravovala som si šaty.
-"V Ústave.....tam chcem ísť. Práve som telefonovala s primárom kliniky, ani to nie je drahé a vraj sa o neho postarajú, lepšie ako ja, pretože ja som ako matka zlyhala.Chcela som mu poskytnúť domov, lásku, nežnosť a čo? Nemôžem? Nie môžem, ale ja to nedokážem pani, viete? Nedokážem....Môj muž je mŕtvy, jeho teraz potrebujem, aby mi dal silu, a kto mi ju dá? Vy? Syn? Veď on ani nevie o svete..."-zúfalo si sadla na lavičku a utierala si tvár premočenou vreckovkou.
-"Nemyslím si, že je dobré ho dať do Ústavu, veď váš syn je to posledné, čo Vám ešte zostalo, keď si ho dáte preč, kvôli komu potom chcete žiť, a potom si už nikdy nedokážete, že ste boli dobrá matka, keď odvrhnete vlastné dieťa. On Vás potrebuje, aj keď je chorý, ale on si tento svet nevybral, jeho život závisí len a len od Vás, tak musíte o neho bojovať. Neviem, ale ja si myslím, že Ústav nič nevyrieši..."
-"Aspoň bude o neho postarané a mne sa uľaví..."
-"Vám sa uľaví keď dáte vlastného syna do Ústavu? Ako sa Vám môže uľaviť? Áno, bude o neho postarané, ale čo mu ostane potom? Keď sa ráno prebudí a bude chcieť Vás, či jeho hračku a namiesto neho k nemu príde sestrička a dá mu injekciu na ukľudnenie, čo si pomyslí? Nebude si myslieť už nič, pretože sa zblázni...."
-"Milá moja, nevidíte, on už je blázon, je mentálne postihnutý, preboha živého!"-rozkričala sa na mňa žena a malý sa hneď prebudil a zase začal plakať.
 -"Prečo kričíte? Váš syn potrebuje teraz pokoj, lásku , a nie krik a zlobu... Je to Váš syn, je z Vás, porodila ste ho a patrí Vám, je to Váš život, odkaz, krv... Nevidíte, čaká od Vás pomoc, potrebuje Vás a Vy sa ho len tak zrieknete? Každé dieťa potrebuje matku. A matka je na to, aby sa starala a milovala svoje dieťa rovnako ako i Váš manžel... Iste by nesúhlasil s Vaším návrhom dať ho  do Ústavu ..."
-"Nespomínajte môjho muža! Nič o ňom neviete, on si to tiež želal, lenže ja som bola proti. On sa s tým nevedel zmieriť, že je taký. Chcel silného syna a narodil sa nám chorý chlapec. Už pred pôrodom sme vedeli ako na tom bude, ale nešla som na potrat. Nechali sme si ho, aj keď sme vedeli aký bude. Tak ma neodsudzujete! Ktorá žena by šla na potrat? Ktorá by to urobila, ktorá?!"
-"A ktorá žena by zámerne dala svoje dieťa do Ústavu, ktorá?..."-prerušila som ju v rozhorčení.
Zavládlo ticho...V čakárni nebolo nikoho a pochybujem, že by tam i niekto ostal po našich výmenách názorov... Chlapec zase zaspal. Možno už bol zvyknutý na krik jeho matky, tak sa nebudil... Hruď sa mu dvíhala a tvár mal teraz pokojnú...
Aký je ten svet nespravodlivý...Tá ktorá môže mať dieťa, a má ho, nechce ho a ide ho zahodiť ako smeti. A ja, ktorá s Martinom túži po dieťati ho nemôže mať a ešte dávam i rozumy tejto nešťastnici.
      Je to ako na pohrebe keď všetci plačú, že nemohli uživiť dieťa, tak ho zaklincujú do rakvy a tvária sa, že už nič nemohli urobiť...A krik dieťaťa a buchot z rakvy stále silnie... Ale nikto ho nechce počuť.Všetci ešte viac a hlasnejšie plačú, len aby ho nepočuli.  Zakopať, tak bude lepšie...Táto žene už mala lopatu v rukách i srdci.
-"Snáď Vám to Boh raz odpustí"-povedala som žene a pomaly vstala z lavičky. vyšla som z čakárne a otvorila  dvere. Ovial ma sladký vzduch...Ten vzduch bol plný plaču, detského, nevinného. Poznačeného plaču. Z mrakov sa lial plač....Bol stále silnejší a väčší...Odchádzala som s vedomím, že tento deň je dňom krivdy. Najväčšej krivdy z krívd. Krivdy matky nad dieťatom. Veď matka a dieťa predsa patria spolu. Rovnako ako všetko čo sa ešte dá milovať.
Zašla som za roh a tvár mi stisol bolestný kŕč. Už som neovládla svoje pocity. Nikto to nemôže pochopiť ako sa veľmi trápia tí, ktorí sú vystavení takejto skúške. Ani ja som sa to nesnažila chápať. Tá žena však zlyhala. Zlyhala ako matka, ktorá poslušne hodí hrudku zeme na rakvu svojho dieťaťa, keď ono sa tam ešte hýbe a  žije!
Spod očí sa mi lial zjazvený pot... Spotené slzy od nespravodlivosti a nemohúcna. Kto môže napraviť najväčšiu krivdu odlúčenia? V mojom tele sa už nikdy nezrodí nový život a pred chvíľou ho niekto iný zahodil. Niekto iný mu povedal nie... Svet je hmlistý kontrast.
Bože! Ako môžeš byť, a nevidieť túto nespravodlivosť? Ako môžeš stvoriť takýchto ľudí?
Chcela som už byť pri Martinovi a objať ho. Vyplakať sa mu na hrudi a požiadať o prepáčenie, že si vzal neplodnú a bezcennú ženu...
-"Nie, láska, nie si bezcenná, a nie si ani neplodná."-povedal mi Martin a pozrel sa mi do očí.-Tá žena bola bezcenná, keď zahodila svoju jedinú šancu na život, aj keď poznačený. Ty si silná a hrdá žena, a aj keď sa v Tebe nezrodí už nikdy život, práve si sa jeden snažila zachrániť. Si plodná Tvojou láskou a pochopením. Bezcenná a neplodná je ona, rovnako ako jej čin. Ja neviem, ako by sme to zvládali, keby sa nám narodilo postihnuté dieťa, ale jedno viem iste. Ani ja, ani Ty by sme sa k tomu nepostavili tak ako ona. Muselo sa Ti to stať práve v ten deň, keď si mala výsledok od lekára? Bol to osud... Mne nevadí, že nemôžeš mať dieťa, ja Ťa milujem takú aká si a musíme byť silní. Veď si môžeme adoptovať..." -vtedy si ma pohladil po tvári a ja som sa cítila pri Tebe bezpečne a  plno.V modlitbách som ďakovala Bohu za Teba.
-"Vidíš Martin, niekto dáva do Ústavu, a niekto zase z neho berie... Je to ako s kukučkou. Aj tá dáva na výchovu svoje dieťa iným..."-vzdychla som si a s plačom som ho pobozkala.
-"Ale tá aspoň žerie húsenice..."-Povedal Martin cez úsmev a počula som ako jeho slzy dopadli s tichým šumom na dlážku...


Ika_Jed
21. 05. 2004
Dát tip
Mne sa tiež veľmi páči myšlienka ... ale ... musím sa priznať a ty to vieš, že patrím k tým, čo si nedostatočne uvedomujú, čo majú ... alebo k tým, čo sú nároční ... a takéto slová ako je tvoja poviedka ma pozastavia v čase ... ďakujem a ... t i p uj e m

Hermann
21. 05. 2004
Dát tip
Ika_Jed----Tak ta vítam a viem aká si, veľmi dobre, každý je iný a dakuem za tip Ivetka!!!!!!!!! Peťo dala si na Písmák nové básne????

KayTee
19. 05. 2004
Dát tip
Nemám slov. Súhlasím s Derom, že ten opis postáv bol trochu škrobený, ale sila poviedky to úplně vyvážila. Verím, že matku može byť neurotická, ako povedal Dero. Veď musí prežívať naozaj ťažké chvíle a eště smrť manžela...to aj ja by som sa z toho možno scvokla. Týmto ale nechcem obhajovať jej rozhodnutie dať syna do ústavu. Ja by som to asi nedokázala, ale každý je iný a možno to pre ňu a pre chlapca bolo to najlepšie. Čo je lepšie - žiť s psychicky labilnou a neurotickou matkou alebo v ústave? Ťažká otázka... *

Hermann
19. 05. 2004
Dát tip
Kay Tee- dakujem, je to ťažké, osobne by som nikdy nedal moje dieťa /keby som nejaké mal../ do ustavu, to nie...Ale zmsel poviedky bol v inom...Ako niekto niečo nemôže mať a chce to a niekto to má a odhodí to len tak...Neplodná žena nemôže mať dieťa a pozerá sa ako iná dáva svoje dieťa do ústavu...Pocity nespravodlivosti...Clovek si má vážiť to čo má....Dakujem za peknú kritiku a konečne si späť....stalo sa niečo? Dlho som Ťa tu nevidel.....Hermann a dakujem...

KayTee
19. 05. 2004
Dát tip
Sťahovali sme sa do inej kancelárie a internet zapojili až včera..

Ika_Jed
14. 05. 2004
Dát tip
Len si to skopírujem a už sa teším na čítanie, ale kritiky som si prezrela ... gratulujem ... vieš, že ... veď vieš ...

synáček
12. 05. 2004
Dát tip
Milý Hermann, jsi jeden z velmi mála autorů, kterého čtu i když je jeho povídka jakkoli dlouhá...a čekám na každou další se zvědavou radostí...a dávno už vím, že se v Tobě nemohu zklamat...jsi člověk, neboť jsi člověk, který má co říct...a říká to krásně... Tahle povídka je plná hraničních postojů…hraničních situací…hraničních rozhodnutí…hraničních osudů…není v ní nic tuctového, všedního, nic průměrného… Mám takový dojem, že i u toho „Tvého“ na smrt odsouzeného vznikla nakonec diskuse o tom, zda je, či není věrohodný…a tady to není jiné… Něco Ti upřímně povím: Na těch Tvých postavách mě nezajímá to, zda by se tak skutečně lidé chovali, nebo ne…pokud bychom je viděli živé… Jednak takovou debatu považuje za nepodstatnou…protože, co člověk, to pravděpodobně jiný názor…a jednak to považuji i za nežádoucí…neboť by potom z Tvého díla byl jen pouhý dokument… pouhá fotografie, zobrazující prostou, byť zajímavou situaci…ale nic víc… Tvé postavy jsou obrovským morálním přínosem…protože se chovají tak, jak by se lidé v daných situacích chovat měli… Proto i Tvůj prolog nabývá až osudového nádechu…a měl by být u všech věcí které napíšeš…protože Tebe se skutečně POTŘEBNÉ číst… Odvádíš dobrou práci, Hermann…za to jsem Ti chtěl (už dávno) poděkovat… Přeji krásný den… TIP...a díky!

Hermann
12. 05. 2004
Dát tip
Synáček- Milý priateľu z nebies.... Rozplakal si ma...Si prvý človek, ktorý mi to takto krásne a úprimne povedal a ktorý vie o čom hovorí...Dojal si ma a toto je viac ako peniaze, viac ako sláva... Dokázal som takého interligentného a múdreho človeka lekára, ktorý prežil iste veľmi veľa mojími poviedkami zaujať...Túto Tvoju kritiku si sťahujem a ukážem ju našim, oni nič nečítajú...Možno, že už začnú.... Poviem Ti, že ešte nikdy nikto ma takto navyzdvihol čo sa týka mojich prác...Do očí sa mi natlačili slzy...Nikdy ti to nezabudnem Synáček, nikdy.Ani nevieš ako veľmi som teraz toto potreboval. Prežívam zlé obdobie... Dnes dávam daľšiu poviedku, trochu som sa rozpísal... Touto kritikou si ma veľmi zdvihol priateľ môj a ja Ťa mám chuť hrdo a citlivo objať...ĎAKUJEM TI ZO SRDCA!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Hermann

andromeda
11. 05. 2004
Dát tip
To bylo úžasné! Nemám k tomu co dodat, ale něco napíšu. Děti jsou velký dar a i když někdy zazlobí, jsou to největší poklady na světě. Ony vnímají svět jinak, bez problémů, svým nevinným rozoumkem vidí vše kolem tak, jak by to mělo být... Já mám naštěstí děti zdravé, ale i kdyby nebyly, do ústavu bych je nedala, jsou moje, mojí součástí a navždy budou. I my všichni lidé jsme spojeni se vším okolo a s každým, aniž si to uvědomujeme. Tu ženu bych neodsuzovala, byla zoufalá a to člověk udělá i věc, která by ho jinak nenapadla. Před koncem povídky jsem si myslela, že ta žena s manželem Martinem si toho postiženého chlapečka adoptujou...Moc se mi to líbilo, citlivě zpracované, taky mám šestiletého chlapečka...hladil si autíčko jako při rozloučení...to je moc krásné, TIP až do nebe..

cmukina
11. 05. 2004
Dát tip
je to veeelmi krasne...*...*

Hermann
11. 05. 2004
Dát tip
Dero-Som rád priateľ môj, že si ma poctil Tvojou návštevou...Máš pravdu, že by tak možno málokto reagoval, ale môže sa to stať. Pre mňa je veľmi dôležitá realita v mojich poviedkach, aby postavy reagovali tak ako v živote....Priynávam, že sa to mohlo udiať hocijak, ale máš pravdu a cením si Tvoj názor.Veľmi, veľmi veľa!!!!!!!!!!! Hermann Andromeda-Milá priateľka moja jasné, že každý chce, aby jeho detičky boli ydravé...Záver poviedky som chcel vieš ako urobiť...ˇYe sa tá žena zabije a sznčeka nechá len tak, alebo spraví to tak, že tá pszchologička rozpovie žene príbeh, ktorý ju odradí od toho Ústavu....Tvojej kritiky si ako vždy veľmi cením!!!!!!!!Ďakujem TI!!!Hermann Vesuvanka-Ahoj! už nie si pre mńa nová autorka, rád si prečítam Tvoje dielka........Píšeš krásne a jemne......Ďakujem Ti! Hermann Cmukina-Ďakujem za kritiku a zároveň Ťa aj vítam zase na mojej stránke......Hermann

cmukina
11. 05. 2004
Dát tip
aj ja dakujem... :-))

vesuvanka
10. 05. 2004
Dát tip
I Ty jsi pro me novy autor a jsem moc lrada, ze jsem otevrela Tvoji stranku. Tato povidka je nadherna, citlive zpracovana, má krásnou myšlenku. Dekuji a dávám veliký TIP

Dero
10. 05. 2004
Dát tip
Na jedné straně musím souhlasit s vesuvankou v tom, že ta povídka je napsaná citlivě a na základě ušlechtilých myšlenek. Na stranu druhou, a vím, že Tobě kritika nevadí, mi presentovaný dialog a reakce připadly krajně nereálné, že by mohly proběhnout. Nejsem žádný psycholog (ale chtěl bych být, zajímám se o psychologii), ale takové reakce, zejména ty, které předváděla ona žena s postiženým dítětem, jsou tzv. hraniční a svědčily by o velmi nepravděpodobné neurotické disfunkci (brr, cizí slova :o) a to určitě nebylo záměrem. Ona psycholožka vystupující v příběhu by se asi také zachovala jinak na základě své profese, ale tohle máš dobře promyšlené, taková profese v povídkách dává velkou volnost jednání postav. Ze slohového hlediska se mi výrazněji nelíbil jen školácký popis postav na začátku povídky, jinak slušné. A k pointě - líbí se mi závěr. ;o) Když už jsem se tak rozepsal, tak je jasné, že povídka zaujala ... ***

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru