Prosím...

     Cupkavými krokmi ide k telefónu. Na okamih zabúda, čo vlastne chcela a nechápavo hľadí na malú skrinku s číselníkom. Potom však zdvihne slúchadlo a prsty jej sami od seba vtáčajú známe a predsa neznáme číslo.

    ,, ... 5 ... 5 ... Je to správne?" víri jej hlavou, ,,veď robím hlúposť!"

     Ale už koniec váhaniu, Kdesi v diaľke zvoní telefón. naliehavo. Ale s  istou obavou.

     ,,Chvalabohu nedvíha!"

     Cŕn..., cŕn...

     ,, Prečo nedvíha? Prečo nedvíha práve teraz, keď ..."

     ,,Prosím?!" - pretrhlo jej sled myšlienok. Po prvý raz počula tento naučený tón, prichádzajúci tak zďaleka cez telefónnu šnúru, taký tajomný a popritom nežný! Ústa sa jej chveli príjemným rozčúlením, ssrdce búchalo o preteky.

     Chcela skríknuť: ,,Milujem ten hlas!"

     Ale neurobila ani nepovedala už nič. Len počúvala v pravidelne sa opakujúcich intervaloch slovo, ktoré vyjadrovalo toľko vecí, toľko nespočetných, vyslovených i nevyslovených želaní, toľko snov, toľko vrúcnych túžob: ,,Prosím?! ... "