Jeden deň Miroslava Jozefoviča

Miroslav Jozefovič je chlap. Ženy ho presviedčajú, že v najlepších rokoch, ale on a jeho žena poznajú pravdu .... Héééj - kdeže sú najlepšie roky. Vtedy sa mu snívali erotické sny, prebúdzal sa s tvrdým vtákom, a skoro ráno vyskočil z postele, a utekal do roboty. A dnes ??? Dnes nadránom ho zobudil strašidelný sen o vojne. Jazdil so starým autom po zničenom meste, vošiel do akéhosi bunkra, boli tam deti slúžiace na pokusy.... Brrrr .... v polospánku sa prehodil na druhý bok, a pritisol sa k žene spiacej vedľa. Rukou vošiel pod paplón, objal ju a chytil za prsník. Nahmatal bradavku. Žena sa nervózne pohla, a odtiahla mu ruku. Aspoň hladkal oblinu jej bokov a snažil sa zahnať nepríjemný pocit z vojnového sna. Zrazu zazvonil budík. V duchu sa strhol a zanadával. Už zase .... ešte že sa nemusí ponáhľať. Pohladka ženu po zadku a sledoval ako vstáva. Dráždivé telo - pomyslel si .... Vstal aj on, za pár minút bol oblečený, umytý. So ženou si dali rannú kávu, pozreli správy.
V robote bol o pol ôsmej. Odkedy prišla hospodárska kríza, nebolo toľko povinností. Miroslav Jozefovič si vychutnával pracovný pokoj, odchody z kancelárie o šestnástej hodine, možnosť dať si popoludní čapované pivo. Skontroloval poštu, vybavil pár drobností a telefonátov. Prišla jeho žena. Pracujú spolu. Ako prechádzala okolo, pohladkal ju po zadku. mala vyše štyridsať, pár kíl navyše, a stále vyzerala veľmi dobre.Uvarila čaj, on kúpil v obchode vedľa pečivo. Popri raňajkách skontroloval stav účtu v banke. Potešil ho. Konečne zaplatil ten, kto mal zaplatiť pred pol rokom. V lepšej nálade vybehol na úrad za sympatickou prsnatou úradníčkou. Papiere neboli orazítkované. Mala sveter ku krku, 

tak si ani oko nepotešil na jej vnadách. Nenahnevalo ho to, bral to ako normálny pracovný život. Koniec koncov - úradníčka mu aj tak často vychádzala v ústrety. Rozhodol sa, že jej kúpi kvety, aj keď papiere nebudú včas. Pre nedávnom potešil kyticou tulipánov úradníčku v Žiline. Keď videl, akú má z tých kvetov radosť, kúpil jej o týždeň také isté, a zabával sa na jej rozpakoch.
Miroslav Jozefovič pozeral von oknom. Pršalo už dva týždne v kuse. Pomyslel na stromy a kríky, ktoré so ženou nedávno sadili. Budú mať dosť vody. V duchu sa usmial. Videl sám seba ako chlaca z deviateho panelákového poschodia. Vtedy ho ani nenapadlo, že raz bude chodiť po vlastnej záhrade, pozerať či marhulka má kvety a plánovať, kde bude jazierko. Zahnal tie myšlienky. Do práce treba. Naštartoval auto a vydal sa na cesty. Treba do Chtelnice pre materiál. A do Trenčína pre ďalšie potvrdenie. V Chtelnici nebol problém, všetko bolo pripravené. Vidno - živnostník - pomyslel si. Cestou späť zatelefonoval úradníčke do Trenčína. Papiere ešte nie sú - sklamal ho príjemný hlas v telefóne. Úradníčka bola napriek tomu samá ochota. To bude tou kvetinou, čo dostala pred pol rokom ... pomyslel si. A aj tým preslovom, ktorým som ju naposledy zabával u nej v kancelárii. Miroslav Jozefovič si uvedomoval, ako pôsobí na ľudí, najmä na ženy. Nebol to žiadny fešák, ani vzdelanec. Mal stavebnú priemyslovku, bol rozhľadený a sčítaný. Pôsobil pokojným dojmom, vedel vhodne použiť jemný humor a trocha filozofie. Poľutoval úradníčku, doniesol kvety, a zo neprístupnej Xantipy sa zrazu stala ochotná dáma. Ale táto nebola žiadna Xantipa, ani keď tam prišiel prvý raz. V telefóne mu oznamovala, že ešte má počkať, možno to prednostka podpíše. Vzápätzí mu oznamovala, že prednostka nie je v práci, tak podpis nebude. Boli dve hodiny popoludní. Zbehol na obed. Toto bola vážna situácia, potvrdenie rozhodne potreboval ďalší deň. Prednostku nepoznal.  Ak nebude potvrdenie, nebude notárska zápisnica, a bude veľký problém s fakturáciou. Do čerta. Treba zapojiť všetko a všetkých. Zavolal žene a povedal jej, aby sa ešte zdržala v práci. Zavolal odberateľovi. Vedel, že je významným predstaviteľom tej politickej strany, ktorá do funkcie nominovala aj prednostku. Napokon zavolal ochotnej úradníčke a spýtal sa jej, či nepotrebuje odvoz domov. Bola nadšená : Áno, potrebujem a práve dnes viac ako inokedy !!! Bodaj by nie, pomyslel si. Leje ako z krhly. A aj tak potrebujem ísť tam, kde býva - čaká ma tam ďalšie potvrdenie. A dobré skutky treba tiež robiť. Úradníčka prišla chvíľku po tretej. Vysoká, príjemná, sympatická, mladá. Cestou ju vyspovedal. Nebola až taká mladá ako vyzerala, bola asi v jeho veku. Dozvedel sa pár informácií aj o prednostke. Z auta znova zavolal odberateľovi a spresnil svoje požiadavky. Zavolal žene, aby našla a dodala telefonické kontakty na prednostku odberateľovi. O desať minút volal odberateľ, že stretnutie s prednostkou je naplánované na ďaší deň o deviatej hodine. Dopadne to dobre - povedal si s uspokojením, a venoval sa spolujazdkyni. V jej meste ju vysadil do dažďa. Ďakovala mu a vravela, že je jeho dlžníčkou. Nabral smer domov, ale ešte sa stavil vo štvrti Kolónia pre posledné potvrdenie. Vlastne nie posledné - to bude až zajtra. V rádiu si pustil hokej. Znova zmeškám začiatok - pomyslel si smutne. Domov prišiel bez problémov. Jedna dcéra spala, druhá bola na Facebooku, žena sa v meste skrášlovala. Zapol TV a pozrel hokej. Slováci sa držali. Medzitým prišla jeho žena. Slováci dostali v druhej tretne tri góly a položili sa. Znechutený vyšiel na poschodie a sadol k PC. Vykecávanie na chate mal rád. So ženami si rozumel. Neobťažoval ich sexuálnymi návrhmi, sem tam sa mu podaril vtip, občas s nejakou vybehol na kávu. Keby bol rozvedený, mohol by si vyberať. Ale on mnohé šokoval slovami, že svoju ženu má rád. Písal asi hodinu, potom sa rozlúčil. Chcel vyjsť von na terasu, ale stále pršalo. Pozrel telku so ženou, prehodili spolu pár slov. Mal chuť na pár objatí, ale objatia poslednou dobou akosi nefungovali. Napokon zobral knihu a šiel do postele. Pred pár dňami si kúpil Chancellorov rukopis od R. Ludluma. Tú knihu dostal od otca pred takmer tridsiatimi rokmi. Zobral si ju na vojnu, čosi z nej prečítal, a potom mu ju ukradli. Aj s ďalšími vecami. Odvtedy si názov knihy pamätal, ale nikde ju nevidel. Už ani nevedel, či ju prečítal celú. Ale pred pár dňami ju zbadal v kníhkupectve, tak ju kúpil spolu s útlou zbierkou básní. Chancellor sa stal jeho večerným spoločníkom. Miroslav Jozefovič nemal problém prečítať knihu za jeden či dva dni, ale iba ak ho nepremohla únava. Pri čítaní sa vo dverách spálne zjavila jeho žena : Miláčik, nespíš ??? spýtala sa. Prídem o chvíľku. Vedel že nepríde. Už si zvykol, že zaspáva sám. Na pokeci beží čas rýchlo, kým sa jeho žena vyrozpráva, on už bude v ríši snov. O chvíľu odložil knihu, zhasol a zaspal. Prebudil sa ešte raz. Z pracovne bolo počuť rýchly beh prstov po klávesnici. Pozrel na hodinky - pol jednej. Objal podušku a zaspal definitívne.