Keď zmiznú všetky zvuky

Ráno ho prekvapí absencia zvukov. Absolútne ticho. Nepočuje autá z blízkej cesty, štekot psov ani ľudské hlasy. V ušiach mu jemne šumí len vlastná krv. Cíti chlad, akoby naňho narážal silný vietor, nič však nepočuť. Stále je tma, akoby pretrvávala noc. Keď zdvihne hlavu, vidí len oblohu bez hviezd, ktorou pomaly putuje kométa s dlhým bledomodrým chvostom. 

Chvíľu sa na ňu díva a potom vykročí. Pri chôdzi si pravidelne overuje jej dráhu. Jej svetlo mu určuje cestu naprieč mestom, nerovným terénom a poliami, mokraďami zbavenými svojho pôvodného účelu. Až keď sa ocitne uprostred močiarov, šumenie krvi v jeho ušiach sa zmení na slová. Stojí a pozorne ich počúva. Podmienky, ktoré musí splniť.

Kométa svojím svetlom zalieva okolie ako nové slnko, a on v chladne modrastom svetle opäť rozoznáva zvuky prebúdzajúce sa k životu tesne predtým, než budú pohltené a zničené. Zvuky ulíc, motory áut, hlasy hovoriace jeden cez druhý.

Sú však zastreté, akoby k nemu prichádzali z veľkej diaľky. Akoby boli len predstavami, vyvolanými jeho mysľou. Pošúcha si dlane. Áno, zvuky sa ešte nevrátili. Bola to len ukážka toho, čo príde, ak splní všetky podmienky. Svetlo sa odrazu stratí a okolie sa opäť ponorí do tmy. Zdvihne zrak a prižmúri oči.

Hľadá na nebi kométu, ale nikde ju nezahliadne. Roztržito prechádza medzi kmeňmi stromov, brodí sa rašelinou, vysokou trávou a napokon vystúpi na výbežok, kde stromy hustnú a napájajú sa na les. Za opaskom nahmatá rukoväť. Prisahal by, že si z domu žiadne veci nevzal. Nie, určite nie.

Vytiahne nôž. Na drevenej rukoväti je vyrytý nápis, ale kvôli tme naň nevidí. Palcom skúsi ostrie čepele. Zdá sa, že je spokojný. Zastrčí nôž späť do puzdra a zmizne medzi stromami. O pár minút neskôr sa stratia aj jeho stopy.