Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Ako som stretla jedného zo svojich bratov

27. 11. 2003
8
1
5231
Autor
zvedavec

no neviem, ja som nič nemazala, pokiaľ viem. Možno nedopatrením, alebo porucha systému - tak skúsim vložiť ešte raz...

Ako som stretla jedného zo svojich bratov.

 

 

 

Včera bolo krásne. Slnko hrialo, ľudia chodili s rozopätými kabátmi. „Katarína ... na blate, Vianoce na ľade“. Blato nebolo, všetko krásne a suché. Tak ako na Vianoce?

 

Ale dnes je už celkom inak. Slnko ostalo väzňom inverzie, šeď, chlad, pochmúrno. Do takéhoto rána som vykročila, ale v teplých topánkach. Bolo mi príjemne. Kožušinka novotou voňajúcich topánok tak príjemne hriala!

 

Autobus, trolejbus, prestup na iný trolejbus...

 

Tu som sa trochu ale zdržala. Môj prvý trolejbus sa nevedel dostať na prestupnú zastávku: Pred Prezidentským palácom zahúkala znenazdania siréna, policajné auto sa postavilo do cesty a ... smiešna ceremónia! Z nádvoria paláca hlavy štátu teatrálne odchádzalo kamsi nekonečné množstvo čiernych áut. So všetkými poctami... Rozmýšľala som, ako sa na ten dvor všetky popchali.

 

No napokon naliehavé húkanie prestalo,  keď sa kolóna áut stratila v nedohľade.

 

Áno, bola som netrpezlivá! Meškať som nechcela. Trolejbus sa pohol, zabočil, ..., cesta ... a dorazil na miesto môjho prestupu.

 

No mala som si ešte počkať, prípoj som už zmeškala!

 

A potom – zrakom som zavadila o postavu chlapa. Čo sedel na betóne, opretý o múr domu. V tej zime. Pod sebou poskladaný pulóver, na sebe prešívaný kabát, kapucňa na hlave. Rukavice na rukách. Vedľa neho taška s vecami... majetok?

 

Spal. A nevyzeral vôbec ako opilec.  A tvár mal zaujímavú. Príliš „zrelú“, ale príjemnú.  

 

 „Ajhľa človek!“

 

Hľadela som, videla som, neviem, koľko som pochopila – možno ani omrvinku.

 

Rada by som ... nevedela som, ani to, čo by som rada ... Ale to, čo som videla, sa mi nepáčilo – vnímala som esenciu utrpenia. Jedno z možných prevedení.

 

Pristúpila som bližšie – a to môj trolejbus už prichádzal – stovku, alebo päťdesiatku? Čo za päťdesiatku dostane? Vytiahla som päťdesiatku a dotkla som sa čiernej rukavice spiaceho.  Ohromil ma silný chlad, čo sálal cez tkaninu. Po opätovnom dotyku sa trošičku prebral. Namáhavo zdvihol viečko očí. Zazrela som rezignáciu. Vložila som náhlivo bankovku do mrazivej ruky a zvrtla som sa k trolejbusu, ktorý bol už na zastávke. Možno stihnem...

 

Ešte z okna som videla, že unavené pootvorené oči sa znovu privreli, keď predtým si nemotorným pohybom môj brat bankovku vopchal do vrecka.

 

To všetko som  sledovala už len nejasne, lebo sklá trolejbusu sa zahmlievali. Začalo mrholiť.


1 názor

8hanka
22. 02. 2012
Dát tip
*****

zvedavec
29. 01. 2006
Dát tip
prečo Ti čím dál víc probleskují pamětí záblesky právě takové Tvé budoucnosti-jakou žil můj bratr? ja som sa v jednom období bezdomovectva naozaj už vážne bála. Nemala som zamestnanie ani ja, ani môj muž a dlho a márne sme si zamestanie hľadali. (a predtým sme skrachovali v podnikaní :) ) Účty chodili a príjmy nie. Dnes sa situácia zmenila. Vďaka, že sa zmenila. Ale viem, že stať sa bezdomovcom môže ktokoľvek. Stačí zhoda okolností. A preto, na bezdomovcov sa nemôžem pozerať ako na ľudí, ktorí si za svoju situáciu môžu len sami! myslím, že niekedy za ňu nemôžu vôbec.

zvedavec
29. 01. 2006
Dát tip
Oldjerry: je ich priveľa - a niečo mi tu nehrá...mám takú otázku: načo mi je štát, ak nepomáha, ak sa mám dostať do skutočnej tiesne?

MADVLAD
27. 01. 2006
Dát tip
Čím dál víc mi probleskují pamětí záblesky právě takové mé budoucnosti-jakou žil Tvůj bratr-zažil jsem podobný zážitek párkrát-v Tvé roli-a zážitek z toho nejednoznačný-radost z toho,že jsem pociťoval,převahu-některých takových lidí nad sebou i tzv.ostatním"spořádaným světem"-těžko říct ale nakolik to bylo moje usilovné přání ututlat bublající pocit"že bych měl udělat něco víc,než mu jen dát peníze-tím spíš,že další část mne,pochopitelně věděla,že není co-a onen pocit,je jen pozůstatek mé pokrytecké katolické víry,v které jsem byl vychován-onen"pozůstatek"byl ovšem"odpovědný"za hřejivý pocit z"dobrého skutku",dokud to neskalila další myšlenka,která celkem správně demaskovala onen dobrý skutek za d.s.především pro sebe..a tak dál..-teď vypadám jako psychotik a schizofrenik těžkého kalibru-ve skutečnosti tyto myšlenky sic probíhávaly-ale tak rychle,že nezanechaly vážnou stopu na výsledném pocitu,že sem pomohl-sobě-a potažmo i jemu,a pokud jsem měl udělat něco jiného,pak bych to jistě udělal-svou troškou jsem pomohl-a to je cesta,která je v souč.chvíli pro mne ta správná-a když jsem se otočil naposled,měl jsem pocit,jakoby se děda pohnul,a"po hollywoodsku"jakoby takřka nepostřehnutelně zdvihnul palec,a mrknul;-)!T.

Oldjerry
26. 01. 2006
Dát tip
Už ich je až privela. Keď bych chcel každému iba dvadsaťkorunáčku dať, dochodok by sotva stačil... Mnohí ich už ani nevidia...

Liso
30. 11. 2003
Dát tip
Mas nove topanky! :-)

Andulka
28. 11. 2003
Dát tip
hrejive...:-)**

oslovilo a jak! Něco o tom vím, odrážet se v zamlženém okně z obou stran... Eh, uffff.... :-( :-/ :-) *****

Moc pěkné napsané. A je mi z toho smutno - z černých aut a zmrzlých lidí. *

Morr
27. 11. 2003
Dát tip
... hezky napsané, to se musí nechat-)

zvedavec
27. 11. 2003
Dát tip
:-(, :-)

Zvědavec dvou tváří?

zvedavec
27. 11. 2003
Dát tip
nie, smútok na vrub opísaného. teším sa, že Vás to oslovilo - o to mi išlo.

beda
27. 11. 2003
Dát tip
jo ... :-(

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru