Odkaz z vojny

Minulý rok som strávila letné prázdniny v Berlíne.

Mesto to bolo krásne a ja som mala celý mesiac na potulky po zabudnutých uličkách, starých štvrtiach a pamätníkoch.

Nenapísala som za ten čas snáď ani jednu báseň - jednoducho na to čo som videla, nebolo možné nájsť slov.

Jednu sobotu bolo obzvlášť krásne počasie - rozhodla som sa, že konečne preskúmam trosky Berlínskeho múra.

Jednorázovým foťákom som cvakala krásne maľby na Eastside Gallery, predo mnou sa hrdo týčila Fernsehturm.

Krok za krokom som sa blížila ku koncu ostatkov múru, ktorý kedysi rozdeľoval a hubil... teraz mi pripadal starý, ošumtelý veterán, ľutujúci toho, že sa nechal tak využiť.

Vedľa mňa sa z ničoho nič objavila pootvorená brána, na mieste kde mali byť pôvodne hrubé tehly a ostnaté drôty.

Na zhrdzavenej bráne bola zavesená ceduľka s nápisom: "Pozri sa na druhú stranu múra."

Napadlo ma, že to je návod, smerovacia tabuľa pre turistov, aby videli, ako vyzerala plocha na "druhej strane", teda za múrom.

Nebolo tam nič. Len kopa hliny, smetí a starého šrotu.

No v sekunde som sa zarazila.

Zdvihla som hlavu a predo mnou sa týčila v plnej kráse pestrofarebná júlová dúha - videla som ako vyviea zo zeme a ponára sa kdesi v diaľave do nekonečna...

Ceduľka na bráne mi teda vôbec nemala ukázať rašelinisko za zrúcaninami berlínskeho múra. Ukázala mi svetlo a nádej aká sa často nevidí. Ukázala, že sú veci medzi Nebom (nad Berlínom) a Zemou, ktoré sú také jasné a my si ich napriek tomu nevšímame.

Koľkí z nás majú medzi sebou a vonkajším svetom taký malý Múr?