Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Svadobná noc

14. 06. 2004
9
0
4157
Autor
Hermann

Poviedka Svadobná noc je zčasti pravdivá a zčasti fiktívana. Je to moja práca, ktorú som napísal po ťažkej a namáhavej psychickej chorobe, po depresiách a záchvatoch plaču. Chcem sa podakovať trom úžasným a jedinečným ľudom tu na Písmáku, ktorí nestratili vieru v človeka, ktorí sú plní lásky, vedia počúvať a pochopiť...na Písmáku nie je veľa takých ľudí... Sú to ľudia, ktorí ma podporovali, ktorých si každého vážim pre istú a výnimočnú osobitosť a majú veľa spoločného..Sú priatelia. A ja mám tú česť, že sú aj mojimi priatelmi... Bez určitého poradia sú to: VESUVANKA, ANDROMEDA, SYNÁČEK, Títo traja mi pomáhali a ja im zo srdca ďakujem. Viem, nemajú to so mnou ľahké, ale priatelia ani ja nezabúdam. Túto poviedku Vám venujem. Dávam Vám ju zo srdca, z radosti a rešpektu pred Vami ako umelcami života. Dakujem Vám ešte raz!!! Peťo P. S. Viem, že sa na tomto serveri nečítajú dlhé práce a mne sú ukradnutí takí ľudia, ktorí sa vždy opýtajú pred prečítaním-\"Aké je to dlhé?\", preto kto to chce čítať, prečíta si, kto nie, nech to ani nečíta...Viem, že sú ľudia, ktorí si to prečítajú....

 

Tráva je oblepená večernou rosou a Ty sedíš vedľa mňa po ľavom boku. Nohy položené a skrčené na kopčeky, rukami tvoríš stĺpy Tvojho tela. Nevidím presne Tvoje oči, zato Tvoj hlas sa ma dotýka. Oči niekedy dosť bolia. Zvykol som si. Noc je stále plachá a nohy olovené z tureckého sedu. Dotýkam sa prstami trávy a predstavujem si, že hľadím práve Teba. Nevieš o ničom, netušíš moje predstavy. Vesmírne mesačné dotyky Ti stúpajú po tvári, na ľavom ušku sa Ti hrá hudba cikád na melódiu. Svetlá z ubytovne sa za nami lámu a odrážajú naše postavy do sveta tieňov. A do tejto hudby zabubnuje niekto sólo. Neviem ale, ktorá komora v mojom srdci hrá rýchlejšie...

Rozprávala si o vodičskom preukaze, o Tvojom otcovi v Amerike, o babke Seretlek...

Ani neviem prečo to všetko, veď ma ani nepoznáš. Pudovo vytrhávam stebielko trávy a predstavujem si tam Teba. Stískam ho a pozerám na Veľký Voz, zatiaľ čo Tvoje ústa slabikujú moje meno...

-Dano? Spíš?

-Nie, len som sa zahľadel, vidíš tamto...-ukazujem prstom na skupinky hviezd poskladaných do veľkej hračky na nebi - chcel by som sa tam hrať...

-No ja neviem, nie je to trochu daleko?- poznamená ironicky s humornou nadsázkou. Ale vzápätí rýchlo dodá:

-Ozaj a Ty už máš vodičák? Mňa strašne bavia motory, raz som rozobrala...........

Neviem, či ju počúvam. Doľahla na mňa ťažoba. Mal by som sa vlastne tešiť. Brigáda sa nám končí, všetci sme si zarobili, začne sa nám škola na akú som urobil prímačky takmer na plný počet...

Neistotu zrazu prelomí meteor padajúci kolmo nadol, zdá sa nám, akoby padal tesne k nám, keď ona zvýskne...

-Pozri, čo si slepý, nevidíš? Meteor!-

-Ja ho vidím, ale lepšie je si ho vychutnať v tichu, nerušiť jeho pád, mohol by sa nahnevať- takmer som slabikoval..

-Aj tak už je nahnevaný, veď sa rozbije, ale možno budeme mať šťastie, ozaj veríš na to? A čo by si si prial, keby sa Ti dalo?

-Čo? Aby už žiaden nikdy nespadol, pretože nič nie je horšie ako nesplnené sny.-

-Teda, Ty si čudný, ale máš niečo také...Napríklad.... Nejaký sen, čo by si si chcel naplniť?-pýtaš sa ma priamo do noci.

                     

                         Všade bolo akosi veľa ľudí, lenže nikto sa nesmial. Na mramorovom podstavci v obklopení štyroch mosadzných svietnikov ležala spomienka. Svietiace blikajúce majáčiky na sviečkach ohraničovali dva svety. Mám asi deväť rokov a moja myseľ už vtedy trpí. Nos zachytil vôňu kadidla cez tichý dupot sĺz padajúcich na zaprášenú dlážku, vzápätí posiatu krehkými úlomkami chryzantém.Vzduch je na rozhraní života, otepľujú ho jedine sviečky na podstavcoch. Ľudia prichádzajú, prežehnávajú sa. Malé dievčatko sa rozplače trošku hlasnejšie ako ostatní. Žena v čiernom kabáte a šatkou prehodenou cez krk ju utešuje...Maličká odrazu objíme ženine nohy a na chvíľku vytvoria nemé súsošie. Viem ako bolia slzy dospelých, ale nikdy sa nepýtajte ako bolia detské! Sú najhorkejšie. Voňajú po matke s pocitom zrnka pšenice pred slepačík zobákom...

-Mami, prečo je tu ten ujo? -povie trochu hlasnejšie, potom donúti ženu vziať si ju na ruky a do ucha jej povie:

-Mami, bojím sa, čo robí ten ujo?-

Žena si dieťa položí na zem a do vzduchu vyloží len jedno slovo:

-Spí.-

Ani neviem ako sa potom celý pohreb odohral, bol som malý, ale na toto si pamätám. Chcel by som, aby tu môj dedko bol, ešte nemal zomrieť! Na rozhraní smrti si človek najlepšie uvedomí svoj vlastný život... Keby tak meteory mohli oživovať.

 

               Zo zeme vytrhávam daľšiu trávu a jemne si ju omotávam vôkol prsta. Prečo je tak ťažké mať vždy vlhké oči? Teraz sa bojím na Janu aj pozrieť. Čo ak si všimne moju mokrú tvár? Veď chlapi predsa neplačú, a už vôbec nie vysokoškoláci.

Ani neviem, kde sú naše oči. Sme tu sami, okrem celého nekonečna vôní a citov jari. Jana je ticho. Poskladal som si trávu do vrecka a jemne otočil hlavu na jej stranu. Je už celá zahalená tmou s výnimkou dvoch belasých bodov nad lícami. Teraz sa podobajú na hviezdnu metaforu. Pozerajú na mňa. Dva jasné majáčiky v ľudskej hlave. Na kútiku jej úst vidím siluetu rodiaceho sa úsmevu. Pery sa stále viac predlžujú a nakoniec obohatia vzduch pocitom...

 

-Ty si naozaj nič nepraješ? No veď vieš, ten meteor.- prerazila barikádu ticha. Rukou si hrabne do vlasov, zasunie za uši nepokojný chumáčik vlasov na aké gumička nestačí a priam okom detektíva nemilosrdne zapichne zrak do mojich vlhkých očí...

-Vieš, že je krásne ak chlapec plače? Takto sa viac podobá žene... -teraz doslova vyznala lásku mojim slzám...Vzápätí si zložila ruku z kolien na trávu a tentoraz už trošku vyčítavo a nerozhodne, zapýreným tónom ženy vyslovila:

-Ublížila som Ti? Povedz...Nechcela som, teraz si pri mne, netráp sa-

Po týchto slovách sa jej ruka zodvihne jemne z trávy a vďačne zdraví moje rameno. Cítim jej štíhle prsty pochodujúce po mojej ruke stále nižšie. Hrozí zrážka až nakoniec nachádza dlaň a naše prsty sa prepletú.

-Vieš, nie som taká ako sa o mne hovorí. Len ja to tak neviem povedať a teraz je taká romantická noc a ja sa pri Tebe cítim bezpečne. Nebolo to šialené, prihlásiť sa sem?- jej ústa sa už vtedy podobajú rozpolenej fige, keď oblohu ožiaril Mesiac.

 

         Slzy sa spriatelili so vzduchom a poletujú v slaných výparoch vôkol mňa.V jej prítomnosti čas nemohol nik zadržať, hnal sa vpred akoby chcel povedať otvorenými vetami plnými zlatistých slabík niečo veľké, niečo, pričom sa tají dych... Sedí vedľa mňa, a hoci nie je sama, pripadá mi viac opustená ako ja. Na jej oči namaľoval ktosi spomienku. A mimochodom, bola krásna a je krásna. A práve krása žien, robí nás mužov takých bezmocných. Ani neviem prečo som to povedal...

-Si krásna. Viem, čo si cítiš. Si žena, chceš byť chránená. Si bezmocná ako nedopitá káva, či tie lepkavé pavučinky babieho leta...Všimla si si ich niekedy? Zapletú sa do vlasov ako cukrová vata.

Tu sa v očiach dievčaťa objavila žena, keď sa ma spýtala prečo som sa sem prihlásil....

-Prečo? Ani neviem, ale je tu dobre, nie? Máme tu aj kone, je tu málo ľudí, nemyslel som si, že to bude taká dobrá brigáda. Aj babka Seretlek mi bude chýbať, stále sa usmieva, všimla si si?-

-To áno, babka Seretlek je náš amulet, len na cibuľu sa už nemôžem ani pozrieť, lezie mi hore krkom.Čo som sa jej našúpala, ale na to, že som také drevo som sa ani raz neporezala, som dobrá nie?-

- Neviem, to musíš vedieť Ty, ale kedže si to prežila toto peklo cibuľovej brigády, poviem Ti, si dobrá.-

Obaja sme sa zasmiali. Akosi nám bolo dobre. Prsty sa nám už mocnejšie ovinuli a cítil som dupotať energiu po mojich chĺpkoch na ruke smerom k nej. Vedel som, že má chlapca, ale prečo ma potom sama chytila za ruku? Jemne sa nakloním, ľavú ruku použijem ako podperu a z nepríjemného tureckého sedu si sadnem priamo zadkom na vlhkú trávu.V tom okamihu mám v žalúdku vojnu medzi slovami -mám a nemám-Mám ju pobozkať? Ale radšej som sa jej už s napoly suchými ústami rýchlo spýtal:

-A Ty? Čo si si priala Ty, keď letel ten meteor?

Akosi nie je pripravená na moju otázku, ale iste ju čakala. Začína uhýbať a aj ona vytrháva trávu a pomaly trhá na kúsočky, ktoré jej padajú do lona. Odrazu ponúkne noci slabý vzdych a povie mi tentoraz už priamo:

-To... to Ti nepoviem, je to tajomstvo, ale chcela by som aby sa ten meteor rozbil na tisíc kúsočkov a z každého by vyrástol strom... Stromy by rástli len veľmi pomaličky, ale rodili by o to viac meteorov...

-Počkaj, akých meteorov, Teba tá cibuľa načisto pobláznila - zasmial som sa.

-Počkaj, neprerušuj ma, vidíš...teraz som stratila myšlienku. No... Aha!Takže, keď uprostred leta by napríklad dozreli všetky meteory a pod jedným z tých stromov by sedeli zrovna takíto dvaja blázni ako my... Začali by padať z konárov ako hrušky, lietali by všade...A každý by plnil jedno želanie. Potom by už nebolo chorôb, bolesti, ani vojen, dobré nie? Tak ma pochváľ, ako som to vymyslela?

-Teda Ty si ale snílek, dobré, lenže ľudia nemajú len kladné priania, jeden by chcel ukradnúť auto, druhý majetok iného a tretí už nezaspí pokiaľ nebude mať polovicu planéty... Nebolo by to riskantné?-

Povetrím prenikla ozvena slávičej sonáty. Cikády sa zase prebudili a spolu so žabami začali ladiť svoj orchester. Cez neónové svetlo Mesiaca preletela sova. Je to zvlášte, som tu s pekným dievčaťom s ňou , ktorá sa mi páči, nie je tu nik a predsa sa len držíme za ruky, akoby sme sa obaja báli odhodlať sa na niečo viac. Bojíme sa stratiť duševné zblíženie.V tom, okrem slávičích a hlasov z rybníka mi prenikol do uší aj ľudský hlas...Jej hlas.

-Bolo, možno by to bolo riskantné, ale každý by si mohol niečo priať a splnilo by sa mu to. Napríklad, možno...-

-Ty niečo skrývaš-povedal som jej. Priznáš sa, alebo Ťa tu mám mučiť?-opäť som sa zasmial...

Povedala to pomaly, mal som pocit, že počujem praskať čas, počujem tlkot slávičieho srdca nad nami v konári stromu. Mesiac stíchol a noc zaprela svoje meno. Slabikovala sa minulosť...

 

-Možno by Tvoj dedko nezomrel, mohol by si ho oživiť, keby si mal ten meteor, alebo by si to nechcel?-

Slovko n-e-ch-c-e-l, vyznelo tak pomaly ako bojazlivo...Mám pocit, že ju odniekiaľ poznám, keď v tom okamžiku čas definitívne pukol noc na dvoje. Vety opadali pod ústa. Mlčky ich zbieram a ukladám medzi potrhanú trávu.

Cítim ako mi silnejšie stisne ruku a jej dlaň je odrazu celá mokrá. To už sedím tesne pri nej a hľadím jej do len pred chvíľou zvlhnutých očí. Ona plače. Plakala v tú noc pre mňa. Až doteraz som nevedel prečo. Ako to len môže vedieť, že mi zomrel dedko, ktorého som mal tak rád...?

-Ako vieš, že mi zomrel dedko?- akosi som ničomu nerozumel, dievča, ktoré poznám jeden týždeň vie o mne tak veľa. Kto to vlastne je?

-Viem, je to čudné a vysvetlím Ti to. Ty si bol malý chlapec a my sme sa práve prisťahovali do Vašej dediny. Všade vyhlasovali, že zomrel starosta, vtedy som nevedela, čo to znamená. Nemáš vreckovku, prosím Ťa?-

Podal som jej vreckovku a ona s obdivom povedala. -Máš francúzsku výchovu, si dobrý, vieš o tom? To poznám, aj keď sa leje do pohárov, či sa niečo podáva, malíček musí byť vždy úplne vystretý a vyčnievať hore. Si džentlmen.... No ale, prepáč...K téme. Jasné, prisťahovali sme sa a kedže zomrel starosta tak aj moja mama šla na ten pohreb, nemala si čo vziať, chápeš, pretože sme len prišli, tak si zobrala starý čierny kabát a keďže bola trochu chorá okolo krku si dala čiernu šatku po jej mame. Oco bol preč, a nemala ma kam dať, tak ma zobrala ma so sebou. To mi bolo tak osem rokov, a nechápala som tomu, kam ideme a prečo...Nepamätáš sa na také malé dievča s vrkočmi? Mama mi hovorila, že som stále plakala...No a Ty si tam bol samozrejme tiež, kedže to bol Tvoj dedko...-

-Ty si tá malá, čo stála pri rakve a tak stále plakala, že Ťa tá pani musela utešovať?- rozpamätal som sa.

-Tak Ty sa pamätáš? No vidíš! Ale to nebola pani, ale moja mama. Už síce neviem, kde som stála, veď to už bolo dávno, ale Teba si pamätám, pretože si neplakal, stál si tam ako socha a len si hľadel na sviečky...-

-Tak to si bola Ty? Ja neviem...ako je to možné, že...že sme sa takto a teraz a tuto, takto v noci na brigáde...stretli?-vyjachtal som v rozpakoch a celý prekvapený.

-Asi náhoda, chodili sme do základnej spolu, lenže ja som bola v inej triede. Potom prišla stredná a Ty si niekam zmizol, ale na prímačkách v učebni som Ťa spoznala, no nebola som si istá, veď vieš roky...No vedela som Tvoje meno a keď som si ho porovnala na listine tých, čo urobili skúšky, normálne si tam bol! A máme i rovnaký odbor a keď si sa v aule prihlásil na túto brigádu, prihlásila som sa aj ja, Ty si nevedel kto som, ale ja áno....som dobrá nie?-

Takto by sa to aj mohlo skončiť, možno to preškrtnem a otočím daľšiu stranu....Život menia práve maličkosti, či okamihy , ktorým neprikladáme väčší význam. Stáva sa, že niekoho hľadáme, a on si nás nájde aj sám. Stáva sa, že sme hladní za svetlom, a až keď zničíme tisícu žiarovku, napadne nám, že svetlo dáva aj Slnko a Mesiac...A pritom stačí tak málo. Otvoriť okno a nastaviť tvár lúčom.

 

Už vidím Janu ako mi povie, keď jej to dám prečítať. Presne si predstavím jej oči, povie asi takto, veľmi pomaly, ale rozhodne, kritickým literárnym okom manželky... No, je to dobré, ale prečo tam stále dávaš na konci viet tie tri bodky... a otáznik?

Možno to bude dobrá poviedka, možno niekoho prinúti otvoriť okno Slnku.A možno aj nebude nič. Ktovie. Niečo ešte opravím, ale to hlavné som povedal. Janka bude preč už len týždeň, ja mám dnes voľno. Ona sa vždy zasmeje ak jej poviem , že tá noc vonku, čo mi to povedala, bola naša svadobná. To je celá ona. Večne usmiata a to som zvedavý, čo povie na tú postieľku, čo som kúpil pre malú, keď sa vráti z pôrodnice. Po piatych rokoch manželstva nás bude o jedného viac... Alebo o jedno splnené želanie...

 Ktovie, čo si priala vtedy pod tým stromom, keď padal meteor...


andromeda
31. 05. 2005
Dát tip
opožděně obrázek

Nicollette
26. 06. 2004
Dát tip
Já nevim, jestli Tě neurazim, když to dám do klubu, protože tohle dílko neni o tipech. Je to krásný a křehký, romantický a čistý, přesně jako Tvoje duše a je mi to hrozně moc sympatický. Přitahuješ spoustu vyjímečných lidí, jak tady koukám, a .... já už na tohle ani nemam slov, nechci něco pokazit.... děkuju Ti... ***

Hermann
23. 06. 2004
Dát tip
Severanka-ďakujem za kritiky, zámerom bolo vytvoriť dobré dielo, dej sa mi odvíjal sám od seba, takže prosím mi napíš , čo sa Ti tam nepáčilo, prosím..veľmi mi to pomôže....Napíš prosím... Pozriem sa aj ja na Tvoje dielka, dajme tomu zajtra, dobre???? Peťo

severanka
21. 06. 2004
Dát tip
dalo by sa čo - to vytknúť, ale myslím, že zámerom poviedky nebolo ani tak vytvoriť "dokonalé" literárne dielo, ako splniť si svoju túžbu aspoň v tej fiktívnej rovine a tým posilniť vieru, že raz sa naplní aj v reále.. + niekoľko pekných miest ako spomínané "noc zaprela svoje meno..."

...pekne...

KayTee
16. 06. 2004
Dát tip
Čo viac povedať ako: nádhera!!!! * Iggy: neboj sa ohodnotiť dielo prvý...je to česť. Nemá sa hodnotiť podľa názoru druhých, ale podľa seba. Čo sa páči Tebe, nemusí sa páčiť iným a naopak..

vesuvanka
15. 06. 2004
Dát tip
A ještzě do třetice - Peťo, moc bych Ti přála, aby se Tvoje vliké životní přání, které jsem vyčetla ve Tvé povídce., vyplnilo... Zdraví Tě vesuvanka

andromeda
15. 06. 2004
Dát tip
Ta povídka je nádherná...Až bude padat meteor, přeju Ti, aby se Ti splnila všechna Tvoje přání. A teď jedna malá zajímavost: v den, kdy jsi sem tuto povídku uložil, já slavila výročí svatby - vdávala jsem se 14. 6., nevím, možná tenkrát taky padala hvězda, nebo meteor ......Děkuju za upřímné věnování a zdravím Tě - samozřejmě s TIPem! Trošku Ti to tady zažlutím.......

Hermann
15. 06. 2004
Dát tip
Vesuvanka- ďakujem priateľka moja, áno vyčítala si to správne, hoci som nevedel ako sa to skončí tá poviedka to urobila za mna...Moje prianie je byť šťastným a robiť iných šťastným, či to bude s manželkou, alebo bez nej, to neviem...Dakujem!!!! P.S. Janíčka, to väčšie písmo som skutočne zvolil pre teba...naozaj. Andromedka-Super, že si sa ozvala, mám pre Tebe napísaný list, hneď Ti ho pošlem do správy a dakujem aj za názor na poviedku, veľmi ma poteší to, ak to niekomu urobí radosť. Len dúfam, v jedno, že raz sa my štyria Ty, Vesuvanka, Synáček a ja spolu stretneme a budeme chvíľu spolu, bolo by to krásne...Posielam Vám obom veľké pohladenie verného priateľa. Ďakujem!!!!!!!! Peťo

synáček
15. 06. 2004
Dát tip
Nevzpomínám si, že bych kdy četl něco čistšího… křehčího… a přesto zcela obyčejného… téměř všedního… a ještě ke všemu se šťastným koncem… Na rozdíl od dřívějších autorovým povídek, které byly hlubokými sondami do morálně etických hlubin lidské duše, tak tato povídka si dle mého soudu na nic takového nárok nečiní… Přesto je lékem na mnohé bolesti lidské duše. Je překrásná svým obsahem… formou… hlavně však nadějí pro všechny hledající… V životě se skutečně stává, že… hledáme-li někoho… může si nás onen někdo najít i sám. Je to velmi podobné onomu biblickému „“ kdo hledá najde“… není to však totéž… a není to o Bohu… nýbrž o člověku… Nesmírně si vážím toho, jestliže tato povídka byla věnována i mně… Její symbolika je mi velmi blízká… Hrdina té povídky říká, že nic není horší, nežli nesplněné sny… Pokud povídku dočtete… budete přesvědčeni o tom, že není naopak nic krásnějšího nežli je jeden jediný… sen splněný … Můj sen se nenaplnil… a jsem jistě již velmi blízko konce své cesty životem… Přeji proto autorovi samotnému… který je naopak na počátku této cesty… aby se alespoň jeho sen splnil… TIP...a díky!

Hermann
15. 06. 2004
Dát tip
Synáček- Musím reagovať.......Petr, nepíš prosím nič takého, že už končíš so životom! Prosím? Toto píše náš Synáček? Tvoj sen je predsa inde ako v tom, čo sa Ti nenaplnilo, každý máme svoj sen a ideme si za ním a ak sa nám nesplní časom yistíme, že sen sa nám vlastne sám od seba splnil, lenže v inom poradí v inom prevedení...Priateľ moj nepíš také niečo, že si na konci tvojej cesty!!!!!!! Áno táto poviedka je venovaná aj tebe, pretože si jeden y tej TROJICE kráľov, ktorým som ju venoval...Nikto , tkor toto teraz číta a nepoyná Teba, nás, či len má, to nepochopí, ale my áno, preto sa nevydávaj, si sám sebou, si skvelý človek a ja nedovolím,, aby si písal takéto vety...Samozrejme, že Ti dakujem za tvoje hodnotenie, ale som nešťastný ak niečo takéto napíšeš, že si na konci,..Poviem Ti jedno...Človek je starý tak ako sa cíti, a anie koľko má rokov....Máš skvelú prácu, tak si odpovedz, KOLKYM LUDOM SI UZ ZACHRANIL ZIVOT?????????????????????? Tvoj život má zmysel priateľ môj!!!!!!!!! Hermann

synáček
15. 06. 2004
Dát tip
Nerozčiluj se, příteli... já netvrdím, že si připadám starý... to jistě ne... připadám si mladý... velmi mladý... jenže biologický věk nemůžeš přinutit k tomu, aby šel zpět... nebo se alespoň pozastavil... I mistři v Tibetu musejí opustit (vědomě) svá hmotná těla... bilologickým stářím zničená... a mému biologickému tělu je jednašedesát...

cmukina
15. 06. 2004
Dát tip
je to krasne! *

vesuvanka
15. 06. 2004
Dát tip
Peťo, to je od Tebe moc milé, že kvůli mně jsi zvolil větší písmo - je pěkné i barva sympatická - díky

Hermann
14. 06. 2004
Dát tip
Iggy- človeče, teraz som sem dal len toto dielko, a vidím, že mám na to kritiku...Jasné, prečítaj si, alebo nie, ja nenútim nikoho....Neviem, či to bude mať tipy a ani o to nestojím, pretože je hlavnejšie ak to niekomu niečo dá a poteší ho to....Dakujem za príspevok...Peťo

Elyn
14. 06. 2004
Dát tip
*

vesuvanka
14. 06. 2004
Dát tip
Peťo, s velikou radostí jsem si přečetla Tvoje dílo a krásný prolog. Byli jsme moc rádi s Tebou, když Ti nebylo dobře a je pro nás velkým potěšením, jestli jsme Ti pomohli - a další radostí je i to, že jsi se znovu objevil na Písmákovi a napsal tak nádhernou povídku, plnou romantiky a kouzla, doprovázenou cikádami, slavíčí sonátou, hvězdami, měsícem pádem meteoru... Úplně jsem byla vtažena do děje, prožívala ho i se slzami... Píšeš jako Andersen - i jeho příběhy mě dojímaly k slzám, měla jsem je moc ráda. Byla v nich zvláštní poezie, kterou nacházím i ve Tvých dílech. Moc pěkné obraty obraty například "mesiac stichol a noc zaprela svoje meno"a mnohé mě oslovilo.... někoho hledáme a on si najde nás sám ... Jak krásně se to četlo! - vůbec mi nevadí, že je povídka dlouhá, je nádherná a stojí za to si ji přečíst. ( Děkuji Ti i za větší písmo.). A je tím milejší, že jsi nám ji věnoval - je to takové něžné pohlazení a díky za ně. Obrovský TIP pro dílo i pro Tebe

vesuvanka
14. 06. 2004
Dát tip
Ještě jednou jsem Ti chtěla poděkovat za dopis, protože mi nešel otevřit můj e-mail, odpověděla jsem Ti zprávou. Zdraví Tě vesuvanka

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru