slobodní

Nakoľko sme (dokážeme byť) slobodní?

Čítam knihu Emočná alchýmia (autor: Tara Benett-Golemanová). Ako ju čítam, stále viac si uvedomujem, že činy iných, ich vlastnosti, ktoré sa mi zdali ešte pred „chvíľou“ odsúdeniahodné sú vlastne len prejavom ich nájdeného riešenia na bolesť. Nič lepšie nenašli. A navyše, ani si neuvedomujú – iste rovnako ako aj ja – že mnohokrát nekonáme priveľmi šťastne, že nie sme tak dobrí a spravodliví, ako sa nám to zdalo, či zdá...Možno do nášho vedomia nepreniká, ak konáme tak, že sa to dá klasifikovať : Sme zlí.

Do nášho vedomia sa niektoré zložky nášho správania vôbec nedostanú. Ani nepopierateľné fakty občas nevnímame.

V tej knihe ma šokoval tento pokus: Psychológ pomocou prístroja, ktorý sleduje pohyby oka testoval dobrovoľníkov a predložil im rozmazanú kresbu, kde v popredí bola nahá žena a vzadu muž čítajúci noviny. Predstavte si, ľudia, ktorí mali preukázateľne problémy so sexualitou, nezaznamenali obraz tej ženy – boli SLEPÍ pri pohľade na ňu. Do ich VEDOMIA sa dostal len obraz čítajúceho muža, a nahé telo si nepamätali.

Ďalej...Ak opakujeme  uspokojovanie túžby, máme sklon vytvárať si „vyjazdené koľaje“, vytvára sa návyk a nutkavé konanie. Čím častejšie sa používajú určité obvody mozgu, tým pevnejšie spojenia medzi nimi vznikajú. Teda ak sa rozhodnem reagovať na čosi určitým spôsobom, a ak takúto reakciu opakujem, stojí ma neskutočne veľa úsilia, ak mám konať novým spôsobom. A možno ma možnosť, že sa dá novým spôsobom konať, ani nenapadne.

Technickým označením niektorého z týchto pevne zakorenených – a získaných - návykov je pojem „schéma“. Tieto schémy sú zväčša riešením určitého problému na – asi  - nevedomej úrovni.

Obzvlášť emočné schémy môžu byť podľa autorky za určitých okolností škodlivé.

Krútia sa okolo nutkavých potrieb. Aby sme sa nedostali do rozrušujúcich duševných stavov, učíme sa rôzne stratégie, aby sme ich odvrátili. Snažíme sa takto vysporiadať sa so svojím duševným utrpením.

Je množstvo  škodlivých schém tohto druhu: jednou je napr. schéma opustenia. Vznikne v detstve, ak malé dieťa je niekým opustené. Dieťa môže napr. priľnúť niekomu zo všetkých síl, a bude sa dožadovať neustáleho ubezpečovania, že nebude nanovo opustené, že blízky človek ostane pri ňom, že je spoľahlivý. Je to pre dieťa primeraná reakcia. Dospelý človek ale svojou veľkou snahou neustále ubezpečovať sa o spoľahlivosti partnera môže napokon dobre fungujúci vzťah znehodnocovať, dokonca môže prispieť k tomu, aby sa mu partner vzdialil, či ho naozaj opustil.