Sen?

Rozhodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť! Ešte si ani neotvorila okno. Ak ho otvoríš, môžeš sa pozrieť von, vdýchnuť čerstvý vzduch, usmiať sa na svet a zase zo zavrieť. Alebo aj nie. Ale ak áno, potom budeš pokračovať v načatom dni. Osprchuješ sa, zídeš dolu do kuchyne, uvaríš si kávu a zapáliš si cigaretu. Budeš ju fajčiť veľmi dlho, ako každé ráno. Zapneš laptop, prečítaš si maily, ktoré ti odvčera prišli a odpíšeš. Všetko tak, ako vždy. Zapneš si rádio, z reproduktorov sa bude linúť hudba, ktorá pripomína Indiu. Otvoríš skriňu, sadneš si na posteľ a budeš kombinovať. nakoniec si vyberieš, oblečieš sa a v kúpeľni sa namaľuješ. Do tašky si zbalíš laptop, mobil, cigarety, rúž a kľúče. A peniaze. Nastúpiš do výťahu a z päťdesiateho ôsmeho poschodia sa zvezieš na prízemie. Do výťahu postupne pristupujú ľudia. Starší, prešedivelý pán s diplomatkou a prísnymi okuliarmi, mladý chlapec s uhrovitou tvárou a walkmanom pusteným príliš nahlas, mamička s malým dievčatkom a psom. Stretáte sa vo výťahu každé ráno bez pozdravu, či úsmevu. Pán s okuliarmi sa na tridsiatom treťom poschodí pozrie na hodinky a dievčatko pohladká psa. S kamenným výrazom na tvári vystúpiš z výťahu a zamieriš do obchodu. Kúpiš si porciu číny a zelený čaj. Zaplatíš a bez slova odídeš. Nasadneš do svojho auta a na ceste sa zaradíš do kolóny. Ako každé ráno, aj dnes je zápcha. V aute cestou do práce vyfajčíš šesť cigariet. Netrúbiš, nenadávaš, len sa krokom posúvaš v kolóne. Na parkovisku pred firmou zaparkuješ presne sedem minút pred ôsmou. Vezmeš si veci a vojdeš do budovy. Kývnutím hlavy odpovieš na prívetivý úsmev vrátnika a nastupuješ do výťahu. Vyvezieš sa na piate poschodie. Prejdeš cez chodbu a otvoríš dvere. Tvoja sekretárka sedí s nohami na stole, plecom si pridržiava mobil a lakuje si nechty. Okamžite zloží, lak jej pritom spadne na stôl a rozleje sa. Prejdeš do svojej kancelárie, laptop položíš na stôl a čínu do chladničky. Sadneš si a začneš čítať poštu. O chvíľu sa otvoria dvere a sekretárka ti opatrne donesie šálku kávy. Poďakuješ sa a pridelíš jej prácu. Keď odíde, otvoríš okno a kávu vyleješ. Neveríš jej, myslíš si, že ťa chce otráviť. Namiesto toho si na stôl vyložíš zelený čaj. Z práce ťa vyruší matka. Pýta sa, či nechceš ísť na obed. Odmietneš ju ako každý deň a telefón jednoducho bez pozdravu zložíš. Zapáliš si cigaretu a sleduješ mraky na oblohe. Včera vyzerali presne tak isto. Zješ studenú čínu, zahráš si na počítači karty a opäť sa pustíš do práce. O piatej si spravíš poriadok na stole, vysypeš popolník, poleješ kvety a pobalíš si veci. Sekretárku nepozdravíš a odídeš. Pri výťahu ťa čaká kolegyňa – kamarátka z ôsmeho. Zídete spolu na prízemie, obe kývnete vrátnikovi na pozdrav a odídete každá svojim autom. Zaparkujete vedľa seba pred plavárňou. Pri vstupe si vezmeš kľúčik od skrinky číslo 17 a ona od čísla 25. Prezlečieš sa, vezmeš si okuliare a odchádzaš k bazénu. Ona tam ešte nie je, si teda úplne sama. Sadneš si a čakáš. Keď príde, naraz skočíte do vody a plávate až do úmoru. Po hodine z vody vyleziete, bez slova sa osprchujete, oblečiete a odídete. Pri východe odovzdáte kľúče od skriniek. Zavoláš otcovi, aby si si overila či vaša schôdzka platí. Nasadáš do auta a vezieš sa na druhý koniec mesta. Presne o pol ôsmej vojdeš do reštaurácie a zamieriš rovno k stolu. Pobozkáš otca na líce a so strojeným úsmevom si sadneš. „Ako si sa dnes mala?“ „Dobre, a ty?“ Potom sa váš rozhovor bude krútiť už len okolo nepodstatných banalít. Keď dojete, každý nasadne do vlastného auta a odíde do vlastného bytu. Prídeš domov, vybalíš laptop, mobil, kľúče, rúž cigarety a peniaze, spravíš si kávu a sadneš si ku telke. Pozrieš si romantickú komédiu, potom horor a pôjdeš spať.

 Čo by sa ale stalo, keby si okno ráno otvorila, no nezavrela? Pozri sa.

        Rozhodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť! Vstaneš, otváraš okno a vystupuješ na vonkajší parapet. Ani sa neobzrieš. Odrazíš sa a skáčeš. Lenže zrazu vidíš toho prísneho pána s okuliarmi za oknom budovy. Zrejme mu tam hrá nejaká veselá hudba, lebo len tak v uteráku poskakuje uprostred miestnosti. Letíš ďalej, prúd vzduchu ti ovieva tvár a je ti chladno. Vtom zbadáš toho chlapca z výťahu. Sedí na stole v izbe a fajčí. Pri dverách sedí na vozíčku nejaká žena, asi jeho matka. Plače. On, aj ona. Chlapec vstáva a podáva žene peniaze. Ona si ich nechce vziať. Prinútiš sa odvrátiť hlavu, no po chvíli však musíš pozrieť späť. Tento krát vidíš to malé dievčatko ako sa hrá so psom a uväzuje mu obojok. Vo vedľajšom okne sedí na stoličke muž v kravate a plače. Vedľa neho na posteli leží nehybné telo ženy. Cítiš sa strašne. Pripadáš si ako dinosaurus. Hádam po pätnástich rokoch znova cítiš. Začneš strašne plakať a zrazu by si sa chcela vrátiť nazad do svojej izby a začať nový deň. Susedov vo výťahu by si pozdravila s milým úsmevom, v obchode by si poďakovala za čínu a pozvala svoju mamu na obed. Letíš ale ďalej a obrovskou rýchlosťou sa blížiš k zemi. Tesne pred dopadom ucítiš vôňu číny.

Celá spotená a udýchaná otváram oči. Prikrývka je zhužvaná kdesi na konci postele a ja oboma rukami pevne objímam vankúš. Moje oči si pomaly privykajú na prítmie v izbe. Sadám si a z mokrého čela odhŕňam vlasy. Pohľad mi zablúdil ku oknu a hlas v mojej hlave zrazu šepká:

„Roznodni sa! Áno, alebo nie? Máš poslednú možnosť!“