Svet v temnote

\"To je ale nepríjemný pocit,\" vyrieknem polohlasne, keď ma bolestivá migréna prebudí z nádherného sna. Vďaka účinným katalyzátorom na továrenských komínoch a výfukoch motorových vozidiel je čistý vzduch, ľudia odhadzujú smeti len do košov a kontajnerov, každá kvapka vody je zdravotne nezávadná, fajčenie v uzavretých miestnostiach a tiež na verejných priestranstvách sa prísne pokutuje a Mc Donald, jeden z najväčších producentov odpadov a ničiteľ dažďových pralesov nedávno skrachoval kvôli nulovej návštevnosti.

. Dôvod mojej bolesti hlavy zistím pri pohľade na oblohu. Visia na nej ťažké sivé mraky, hroziace poriadnou sprchou kyslého dažďa, ktorý je nebezpečný nielen pre človeka, ale škodí tiež ostatným živočíchom a bezbranným rastlinám. Počas chrípkového obdobia je ale vetranie mimoriadne dôležité a tak dokorán otvorím okno. V tom momente mi do nosa udrie takmer vražedný zápach, smerujúci zo Slovnaftu. Sklamaná z nezmenenej reality okno zatváram. Po vypití hrnčeka instantnej kávy a vlažnej sprche cítim, ako ma nepríjemne svrbí koža na celom tele. No výborne. Takže okrem sennej nádchy a citlivosti na perie a prach mám tiež alergiu na chlór. Pevne dúfam, ze príčinou svrbenia nie je káva! Pomaly sa oblečiem - sú zimné prázdniny, nemusím sa ponáhľať - a odchádzam do mesta.
Na zastávke Gagarinova nastúpi do trolejbusu staršia žena. Pri pohľade na ňu sa moje srdce naplní zlosťou. Žena je oblečená v kožuchu zo striebornej líšky, ktorá už niekoľko rokov patrí medzi ohrozené druhy zvierat a na vrchu jej obidvoch nákupných tašiek ležia balíky bravčového a hovädzieho mäsa, hydinová zmes do polievky a asi pol kila klobás. Koľko strachu, trápenia a bolesti museli prekonať tie úbohé zvieratá! Trolejbus je plný, ale ja ostávam sedieť. V žiadnom prípade nie som ochotná uvoľniť miesto tej ukrutnej beštii. Tak nazývam každú osobu, ktorá vlastní pravý kožuch. Pri kine YMCA sa mi napriek tlačenici podarí dostať sa z trolejbusu. Bez poškodenia môjho zdravia a osobného majetku.
Po príchode ku vchodu študijnej agentúry Bakalári mám pocit, že sa nachádzam v blízkosti zubatej s kosou. Tupá bolesť v hlave je neznesiteľná, kvôli upchatému nosu nemôžem takmer dýchať, slzy v očiach mi prekážajú v ostrom videní a škrabanie v hrdle ma dráždi na kašeľ. Chôdza po Šancovej a Štefánikovej ulici vždy znamená zhoršenie môjho zdravotného stavu. A kto je zodpovedný? Predsa majitelia áut a šoféri autobusov. Jazdia bez používania katalyzátorov a vôbec im neprekáža znečisťovanie čoraz vzácnejšieho vzduchu jedovatými exhalátmi. Skôr než vkročím do budovy, šokuje ma ešte jedna nepríjemnosť. V podobe približne tridsaťpäť ročného muža, oblečeného v elegantných nohaviciach, saku moderného strihu a vkusnej fialovošedej kravate. Veselo fajčí smradľavú cigaretu, dvakrát si odpľuje na chodník a potom na okraj cesty odhodí kelímok z majonézy. Čo ten má tmu pred očami? Veď niekoľko metrov odtiaľto sa nachádza odpadkový kôš!
"Ale vážený, tu nie je verejné smetisko," zreteľne ho upozorním. "Mohol by ste ten..." Vzápätí zaznejú z mužových úst slová, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani najväčší gauner na svete. "... kelímok zdvihnúť?" vyslovím prísne. Chlap sa na mňa ironicky zaškľabí, vystretým prostredníkom mi ukáže dobre známe gesto a pokračuje v ceste. Špinavý kelímok teda chytím do papierovej vreckovky a odnesiem do blízkeho koša.
Čakanie na autobus si krátim jedením jablka, ktoré som doma pod tečúcou vodou zbavila časti dusičnanov a čítaním novín. Pri článku o obrovskej skládke odpadu na Záhorí, o znečistenej rieke Vltave a o vyhlásení stavu ohrozenia v hlavnom meste Mexika kvôli nebezpečnému smogu sa ma zmocňuje depresia. Naša modrá planéta sa rúti do riadnej katastrofy!
Sklamania z poškodeného životného prostredia sa po mojom návrate domov nekončia. To okolie kontajnerov ale vyzerá, pomyslím si pri pohľade z okna izby. Smeti z kuchyne ale musím vyniesť. Pri otváraní kontajnera začujem za chrbtom strašidelné zvuky. Šramot, pišťanie a mľaskanie. Pomaly sa otočím a zbadám starého vypaseného potkana s kusom čierneho chleba v papuli. Jeho nahnevaný pohľad znamená:
"Tu nemáš čo hľadať, tu je moje územie!" Nechcem dostať besnotu - zvieraťu totiž začínajú tiecť sliny - a odchádzam k druhým kontajnerom.
O siedmej večer si zapínam Markízu, zvedavá na nové informácie o domácich a zahraničných udalostiach. Hneď prvá správa pochádza z oblasti Zemplínskej Šíravy. Do jej rekreačných vôd sa kvôli ľahostajnosti určitých ľudí dostávajú toxické látky a zapáchajúce fekálie.Znechutene prepnem na Českú televíziu.
"Južne od Tokya sa včera zrazil japonský tankér s panamskou námornou loďou. Do mora vytieklo zatiaľ neznáme množstvo chemikálií, nazvené xylén," informuje moderátor.
Nahnevane správy vypnem - aj tak sa v nich hovorí iba o katastrofách - a pustím sa do čítania zaujímavého cestopisu. Je to kniha o jednom indiánskom kmeni, ktorý obýva civilizáciou nepoznačený ostrov v Atlantickom oceáne. Ako len tým jednoduduchým ľuďom závidím!

---