6.august rokupánadvetisícštyri

napísala som v deň, keď nás Mirko Ballay vyhodil z VYDI, teraz to už neberiem tak tragicky

Po oranžovej záclone stekajú kvapky akoby sama bola oknom. Nahrádza ho, no nie úplne. Jesenný chlad sám pre seba, nehľadá v tom zmysel, sa prehryzie cez záclonu a schová sa mi pod kožu. Sme spolu dvaja, uväznení v jednom tele. Bosonohú ma šteklí zvnútra, zavŕtal sa mi do kostí a trasie mnou. Možno preto mi z očí vyžaruje zmrazujúci lúč, možno preto mi to K. povie zakaždým, keď mi pozrie do tváre.
Stojíme na chodníku, ja a môj vnútorný chlad. Čakáme na čosi, na kohosi, kto nás vystrelí určitým smerom a my pôjdeme priamou cestou na určené miesto. Zvoní nám v hlave, teda mne. Vždy ma všade nájde. A. M. Volá mi, nie dlho, lebo som to len ja a so mnou sa netelefonuje tri hodiny. Mám prísť na skúšku. Príde Igor. Igor bubeník. Neviem, nie je ma tam treba, ale keď je to také súrne...
Trielim tam. Obrovskými rýchlymi krokmi, myšlienky som odsunula kamsi. Myslím len na to, aby som tam už bola. Pravá, ľavá. Nádych, výdych. Až na moste sa zastavím. Treba sa vydýchať. Načerpať nový kyslík, aby som mohla triezvo uvažovať. A tvoriť. Myšlienky sa presúvajú na ten bežiaci pás v hlave.
Čo odo mňa asi chcú? Neviem. možno nič vážne. Zrejme poznám Igora najlepšie z nich. Určite. Teda, neviem. stojím na moste. Nezdá sa mi to. Neistota to je iná forma vnútorného chladu? Asi nie. Vošla do mňa cez nos, keď som načerpávala vzduch. Teraz akože triezvo uvažujem. Mám okysličený mozog. Vôbec sa mi to nepáči.
Cez sklené dvere to vidím, nie sú tam všetci, len A.M., A.B. a Mirko. Mirko sedí na stole a kýve nohami. Mám ho rada, je to taký nesmelý anjel. A.M. a A.B. nacvičujú pohanský rituál. Akože začiatok predstavenia. Vyzula som si topánky a sadla si na vedľajší stôl. Čakám, či na mňa príde rad.
Všetci traja sa o niečom rozprávajú. Nepočujem ich. Veď o to im asi ide. Toto neznášam, ale robia to tak často, že si začínam zvykať.
Vnútorný chlad a svedomie mi šepkajú, že toto nedopadne dobre. Ale dopadne. Veď čo sa môže stať? Prinajhoršom ma zabijú. Všade bude plno krvi, bude sa roztekať po podlahe, potom príde teta upratovačka, poutiera a vyžmýka to do vedierka. Nikto si ani nespomenie, že som žila.
Mirko sa približuje ku mne. V očiach má, že prepáč. No neviem. Snažím sa zmrazený pohľad premeniť na vľúdny, ale nejde to. Pozrieť tak, aby oči hovorili, že sa nič nestalo. Lebo sa ani nič nestalo. Zatiaľ. Mirko začne otázkou. Berie to z ostra. Vraj ako sa mi s nimi spolupracuje. Naráža na včerajšiu skúšku. Keď sme s Katrou mali predstavovať ľad a spenenú vodu. Ležali sme vedľa seba na zemi a nerobili ničotné nič. Poviem mu, že sa budem viac snažiť, nech má radosť. Nestihla som ani otvoriť ústa.
Mirkovi sa to vraj hovorí ťažko. No sám nevie, ako si to predstavoval, ale oni sú na seba už zvyknutí. Zavolal aj Katre a Jozovi. Veď vo mne je obrovský výtvarný a literárny potenciál, tak načo plytvať energiou na divadlo? Potom ma chytí za ruky a povie ahoj.
Tak je to tu. vedela som, že to raz urobí. Čosi mi roztápa kryštáliky ľadu v očiach. Ale nemôžem pred nimi plakať. Nie, nemôžem. S výdychom zo mňa vyšiel môj chlad. Som sama. Úplne sama bojujem proti tej vode, čo mi každú chvíľu vytryskne z očí. Môj chlad už o mňa tiež nestojí. Odkopol ma presne tak ako oni. Moji obľúbení ľudia.
Trochu ma to mrzí. Je zvláštne, keď niekto, kto nikdy nevidel, čo som nakreslila povie, že mám obrovský výtvarný potenciál.
Pakujem sa odtiaľto. Obúvam sa kozmickou rýchlosťou, A. B. a A. M. po mne hádžu milosrdné pohľady. Ty chúďatko. To ma trochu rozčuľuje a trochu núti plakať. Mirko pozerá von oknom. Padám. Pozdravím ich, aby si nemysleli, že ich teraz akože neznášam.
Nechala som im tam svoj chlad. Zavriem za sebou sklené dvere a začnem slziť.
Mirko mi hodil do očí soľ. Myslela som, že sa poznáme trochu lepšie. Mohol pochopiť, že najprv niekoho oklamať, že príde bubeník Igor a potom ho len tak vymrsknúť na chodník, je trochu hlúpe.
Idem rýchlo, skoro bežím. Prefrčím okolo zmrzlinárne. Šla by som po moste, ale z diaľky vidím Katru a Joza. Vyhnem sa im. Mením smer. Idem vedľa rieky. Ponáhľam sa, aby ma nestihli dobehnúť. Preleziem zábradlie a sadnem si do vysokej trávy.
Katru s Jozom som nemohla stretnúť. Bola by som im to povedala. A oni by vedeli, že idú na popravu. A možno ich ani nevyhodí. Ktovie, či majú taký obrovský nedivadelný potenciál ako ja.
Sedím pri rieke, v pichľavej slame. Pozerám do tej špinavej vody. Neviem, ako mi je. Vedela som, že tam moju neschopnosti nebudú trpieť večne a predsa plačem akoby zomrela polovica sveta. Možno mi je smutno za tou jeseňou, čo som mala v sebe. Za tým, čo mi tam zvláštnym spôsobom zasadili oni. Nejakú tú ostražitosť. Ten kúsok môjho vnútra som im tam nechala len tak pohodený na podlahe, určite ho kopli kamsi do rohu, aby ho nemuseli obchádzať.
Je to čudný pocit. Neodísť z vlastnej vôle. Mám chuť ostrihať si vlasy, alebo sa nejak inak zohaviť.
Vstanem z pichľavej slamy, nemôžem tu predsa sedieť večne. Idem k mostu. Každý krok ma neznesiteľne bolí a predsa mi je akosi ľahšie. Prejdem po moste. Na jeho konci ma dobehne Katra. Aj ju vyhodil. Vydýchnem si.
Nie je to škodoradosť, len v tom nechcem byť sama. Vykopol nás obe podľa rovnakého vzorca. Môžeme ostať priatelia, ale takto to nejde. Divadlo sa zakazuje, odporúča sa kresliť a písať. S tým rozdielom, že Katra by mala koncertovať. Lebo to jej naozaj ide. Mirko to vie, ešte nikdy nebol na jej koncerte.
Katra má v očiach ešte slzy. Obe sa smejeme ako nepríčetné. Nie preto, že je to smiešne, ale preto, že nám už nič iné nezostáva.
Sadneme si do Donutu na kakao. Filozofujeme o tom, že A. M. sa tvári, že je veľká herečka a ani ju nezobrali na konzervatórium. Sama tvrdí, že dôvodom je jej prílišná profesionálna vyspelosť. Je to síce hnusné, ale niekto z nich to schytať musel.
Cestou z Donutu sa stále smejeme, aké sme sprosté. Je celkom milé nebyť v tom sama.
Stretli sme Miša Ľ., pozval nás. Sedíme v akejsi záhradnej krčme a rozprávame mu ako nás Mirko vyhodil. Nechápe. To preto, že nás nevidel v akcii.
Doma si ľahnem na gauč v obývačke. Snažím sa zaspať. Bol to naozaj zvláštny deň. Spomeniem si na K. a poteším sa. Z toho ako ho zajtra navštívim a všetko mu porozprávam. On povie, že je to v poriadku, že sú idioti, že ma má rád... dúfam.
Možno ma aj on pošle už na prahu preč a povie mi, aby som si šetrila svoj potenciál.
Ráno je pokrčené a ospalé. Snažím sa nahovoriť si, že sa mi to snívalo. Mohlo by to tak byť, ale nie je.
K. mi otvoril celkom svieži a celkom strapatý. Mám vraj nejaké zvláštne oči. Sú v nich také malé svetielka, alebo čo, už ho to nemrazí, ten pohľad. K. mi uvaril kakao. Ľahla som si na podlahu v jeho izbe a zakryla si tvár rukami. Na parketách vedľa mojej hlavy sa po oboch stranách vytvorili malé kaluže plné teplej vody. K. mi utrel líca.
Povedala som mu to.
„Hneď som sa čudoval tvojim očiam.“
„Neviem, možno je to preto, že som plakala.“
„Nie, je to z toho, že sa ti uľavilo.“
Nie, je to z toho, že sa mi uľavilo. K. mal pravdu.
Otočila som sa k oknu a sledovala ako sa vietor hrá s jasnomodrou záclonou, čo má K. v izbe.
Cítim, že prichádza leto.


(6. august rokupánadvetisícštyri)

---