Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

don´t eat the smokin´ fish 2

29. 08. 2005
2
1
1852
Autor
andrgraundka

Bozkávať sa dá aj rukami.

Sedím na tráve. Okolo mňa kremnické námestie.za deň tadeto prejde asi milión turistov plus nejakí pôvodní obyvatelia. Slnko na nich svieti ohromným spôsobom. Všetci sa tvária nepríjemne. Extrémne teploty im nerobia dobre. Ja sa spolieham na svoj rybí pokoj. Vychutnávam si pohľad na nich a vôbec ten kúsok samoty, čo som si dnes pre seba ukradla. Nie je mi zle ani dobre. Len neviem, čo so sebou. Tráva vonia letom, no niektorí okoloidúci si predsa vykračujú v dlhých rukávoch, aby okrem tváre a dlaní neodhalili ani malý kúsok seba. Alebo to robia pre vyjadrenie príslušnosti k nejakej z typických skupín. Neviem.
Špeciálnym prejavom je mikina s klokaním vreckom. Je to taký tunel na bruchu. Nič sa ním nedá pokaziť, to je na tom to dobré, je to znak každej z tých skupín. Dosť ma to udivuje, pretože sa vždy všetci tvária, že je každé spoločenstvo iné a pritom toto patrí všetkým a nikomu to neprekáža. Raperi, skateri, čupky, nezávisláci, skíni, je jedno kto. Každý ňou vyjadrí práve ten svoj ideálny názor.
Má ju aj Matúš. Neviem, ku komu sa radí on. No, ako sám tvrdí, vyjadruje ňou príslušnosť k sebe samému. Ani neviem prečo som bola ochotná mu to uveriť možno preto, že on ako prvý pochopil môj obdiv k rybám a preto, že ten jeho tunel je niečím zvláštny. Vždy, keď nemáme čo robiť, prepchám cezeň ruku. Stretne sa s jeho rukou a začnú sa rozprávať, len tak o ničom, aké sú herečky hlúpe, keď sa chodia na každej hodine ospravedlňovať, čo bude na obed a tak vôbec. Potom Matúšova ruka navrhne, že poďme sa bozkávať a ruky sa začnú, najprv len tak decentne. O chvíľu sa však musia zaliezť do tunela, aby ich nikto nevidel, keď robia neprístupnosti zabávame sa takto často. Lebo naše ruky sa majú rady.
Inokedy sa zase zabávame tým, že mi Matúš vyznáva lásku a ja sa tvárim ako nedobytná žena. Vychutnávam si to chvenie. Chvenie, keď sa k sebe priblížime natoľko blízko, že ruky už nemajú šancu nič prerušiť. Vtedy sa väčšinou napijem z piva, alebo sa pozriem inak a tvárim sa, že ma zaujalo niečo celkom vzdialené, aby som tie atómy, všetku tú podivnú energiu rozohnala kade tade.
Koniec školského roka. Všetci sa uponáhľaní s veľkými ruksakmi plnými vecí, tých posledných, čo nazhŕňali na internáte, tešia na svoje domovy, na svoje matky.
Idem na stop. Neviem, či som jediná, ktorá sa neteším domov, ale vyzerá to tak. Napriek tomu tam už chcem byť, počúvať reči o zlom vysvedčení, chcem sa umárať v depresiách aké je to leto hlúpe a neznesiteľné. Čaká ma minimálne hodina vykrikovania na všetky egoistické svine, čo ma nevezmú a nepriblížia čo i len kúsok k domovu. Hodinu budem zúfalo mávať tabuľkou...
Teda, čakalo by ma to, keby ma ružovo – tyrkysové ženské neprehovorili, že poď na pivo. Idem. Lebo pivo mám rada. Svetlé ani nie, ale tmavé mám fakt rada. Má peknú farbu. Čierna sa mi páči. môžem v nej vyzerať elegantne, normálne, smutno, veselo, úplne debilne a nijako zároveň. Okrem toho ju neuznávajú čupky z triedy, takže im ňou robím prieky. Nevyžívam sa v tom úplne, ale niekedy je fajn namýšľať si, že im na mne vadí to, že si nefarbím vlasy, netrhám obočie a nosím ich neobľúbenú farbu, a nie to, čo im vadí naozaj.
Rezervovali pre našu triedu dva stoly. Celkom slušné. Sedíme len tak. Ja pijem pivo, čupky vodku, ja fajčím šúľané, čupky Marlborky. Teda, okrem Katy. Kata pije kofolu, nefajčí nič a hádže po nás opovržlivé pohľady.
Prisadne si k nám O.C. Sedí pri mne, v jeho spoločnosti zvládnem ďalšie tri pivá. Neviem celkom presne, čo sa to s ním deje, ale výnimočne pije aj on tmavé. Rozprávame sa o stratených láskach, ktoré odcestovali. Málokedy také niečo vydrží. Má pravdu. Aj ja mám pravdu. Obaja máme pivo a v tom to asi bude.
Kata naňho začne vykrikovať, nech sa baví so všetkými, lebo s nami celé prázdniny nebude. Rozmýšľam, čo by si v tejto situácii pomysleli ryby. Ale asi nič, lebo ony medzi sebou takéto Katy nemajú. Využívam mlčanie. To je pod hladinou mora najrozšírenejšia zbraň. Tu hore ju používa len málo ľudí.
O.C. všetkým navrhne, aby mu tykali. Herečky sú nadšené. Ja nie. Nechcem mu tykať. Príde mi to hlúpe. Neviem to vysvetliť, tak mu poviem, že ľuďom, ktorých si vážim, netykám. Usmeje sa. Opäť by sme sa bavili len my dvaja, čo veľmi riešiť nechcem, lebo poznám Katu.
O.C. nám všetkým objedná puškinku. Neviem, čo to je, ani neviem, ako sa to volá v neskrátenej forme, ale exujem. Exujem hocičo iba vtedy, ak je to hnusné a nedá sa to vychutnávať. A toto je presne ten prípad.
Konečne prifrčia chalani. Odľahne mi. Máme ich v triede iba desať, ale stoja za to. Matúš si sadne medzi mňa a O.C. poteší ma to. Matúša mám rada. Prinesie mi ďalšie pivo, no, ale už nie som schopná vypočítať koľké.
Dnes na sebe nemá tunel. Má košeľu, ktorú nosí iba na slávnostné príležitosti, pretože je príliš nóbl. No a má ju na sebe iba druhý krát. Predtým ju mal na dedkovom pohrebe. Chvíľu sa bavíme o tom, či sú pohreby a víza natoľko podstatné, že si to zaslúžia. Nie sú. Matúš sľúbi, že si ju nabudúce dá v deň, keď sa premením na rybu. No, uvidíme.
Chalani idú húliť. Matúš volá aj mňa, ale ja nezvládam. Nechce sa mi a je mi dobre. Pijem ďalšie pivo a fajčím. Privolávam k sebe rakovinu.
Kata plače, lebo ju O.C. nemiluje. Už zase. On ju má na háku, čosi mi rozpráva, ale nevnímam. Je 12:08 SEČ, v tejto chvíli sa rozhodnem, že už pijem iba kofolu. O druhej mi ide autobus domov. Stopovanie neprichádza do úvahy. Takúto nakrivo chodiacu by ma aj tak nikto nezobral.
Idem si tú kofolu kúpiť k baru. Stoja tam starí chlapíci, čo každý deň, presne na tom istom mieste, oslavujú to, že vôbec nastal. Jeden z nich mi zaplatí rum. Exujem, veď prečo nie? Ale prečo áno? Neriešim, som opitá. Kým prídem ku stolu, pooblievam celú krčmu sladkou hnusotou.
Matúš sa vrátil. Usmieva sa a má taký zvláštne zastretý pohľad. Rozpráva mi o svete a o sebe. Niečo mu dokonca rozumiem, ale asi si to nebudem pamätať. Sedíme celkom blízko. Vstúpil do mňa neobvyklý pokoj. Fajčíme. O.C. nám zašúľal cigarety, lebo ja by som to nezvládla. Matúš už vôbec nie. Kofola nepomáha.
Ružovo – tyrkysové odídu. Ostane len O.C., Kata, my a zopár mlčiacich chalanov, ktorí ležia na vedľajšom stole. Vyzerá to na dobrý matroš, ale aj tak neľutujem, že som nešla. O.C rozpráva historky z mladosti, Kata sa smeje a ja s Matúšom si vychutnávame spoločné ticho.
O desať dve. Odchádzam. Matúš ma ide odprevadiť. Kata sa tvári, že jej budem chýbať. Všetci vedia, že to vôbec nie je pravda. Len chce nejakým hereckým výkonom zakryť, aká je rada, že zostane s O.C. sama. Lúčim sa. O.C. je opitý, nie až tak ako ja, ale dosť.
Na autobusovej stanici sme za neuveriteľné dve minúty. Výhoda staničných krčiem. Sadneme si. Matúš nemá tunel, tak sa hráme tú druhú hru. Rozpráva mi veci, čo počul v romantických filmoch: takú ako si ty som nikdy nestretol; si najkrajšia ryba, akú poznám... no a tak. Tento krát nemám síl otáčať hlavu inam a nie je tu ani záchranné pivo.
Matúšove pery, jazyk a všetko plus moje pery, jazyk a všetko prerušil príchod autobusu. Správna voľba, lebo na blízku nebol žiadny tunel.
Ostala mi jeho chuť v ústach. V autobuse sedím vedľa Majkiho. Celú cestu sa bavíme o čaji, o ľuďoch, topánkach, ale aj tak stále myslím na to, že ruky sú síce fajn, ale ústa sú ústa.

Na druhý deň sa svet naozaj zvláštne otáča. Ľahnem si do vane plnej horúcej vody a na chvíľu sa mi úplne živo zdá, že som ryba. Užívam si ten ubolený pocit a vnímam svet inak. Všetko mi príde také zvláštne tekuté a pominuteľné.
Volá mi Kata. Keď sme včera s Matúšom odišli, ona a O.C. šli na jeho privát a bozkávali sa. Podrobnosti nepočúvam, príde mi to dosť nechutné. Kata všetko hovorí nadradene. Posledná veta, ktorou mi oznámi, že vyhrala, ma skoro utopí vo vani.
Kata ešte stále nechápe, že ja som včera a vždy predtým súťažila niekde úplne inde.

1 názor

Dave Lister
31. 10. 2010
Dát tip
Toto taky můžu..

obluda
30. 08. 2005
Dát tip
pre mna velmi prijemne citanie... taky osobity styl... fajn *

....nie je to zle... ...tak trochu dennicek... ...ale zasa...napisane celkom slusne... ....ale mne osobne tam nieco chyba...neviem co... ...skratka...nevadilo... ...co je tu u poviedok uspech...

Nicollette
29. 08. 2005
Dát tip
budeš moje krevní skupina to sem ráda... a ty vole, ne že to bude znít nějak divně jinak než to myslim *

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru