Osudný vlak - časť prvá

„Dobrý večer,“ pozdravil rodičov. Otec Karol privítal syna s radosťou.
„Ty ale vyzeráš,“ zalomil rukami. „Dám ti niečo proti alergii.“ Chlapec zapil podávaný liek a pozdravil mamu, čítajúcu v obývačke módny časopis. Chcel pokračovať v monológu, ale mamin podráždený hlas ho zastavil.
„Teraz ma neotravuj!“ Dušan zaťal pery a pobral sa do kuchyne.
„Tie dvojky na vysvedčení byť nemuseli,“ dohováral mu otec, natierajúci si syrom krajec čerstvého chleba. „Dúfam, že ďalší rok v učení pridáš.“ O hodinu si vysvedčenie pozrela aj Zuzana, jeho tridsaťročná mama. A chlapec od nej opäť dostal hubovú polievku.
„Si úplne nemožný!“ nadávala. „To vysvedčenie je otrasné. Hanbím sa za také decko! Veď z teba nič poriadne nevyrastie! Ničíš mi život...“
„Zuzana, to stačí!“ zastal sa ho otec. „To ty sa o nášho syna nestaráš! Večne len vysedávaš v kaviarňach! Kedy si mu naposledy dala najavo, že ho máš rada?“
„Nikdy a ani to odo mňa nečakaj. Neznášam to otrasné decko!“ Nahnevane buchla dverami. Obraz so zimnou prírodou nevydržal a spadol na ustlatú posteľ. Otec pohladil syna po vlasoch a privinul si ho k sebe.
„Netráp sa,“ šepkal. „Predsa vieš, že pre mňa veľa znamenáš.“ Až teraz sa Dušan rozplakal. Potok sĺz zamočil otcovi takmer novú košeľu.
„Som slaboch, nemal som takto reagovať,“ vzdychol si chlapec neskôr. „Lenže ja to už nemôžem vydržať! Nadáva mi kvôli trom dvojkám!“ Otec ho pohladil po mokrom líci.
„Idem sa s mamou porozprávať.“
Po chvíli sa Dušan upokojil.

Smutne si vzdychol a začal si baliť cestovnú tašku. Zuzanu, pozerajúcu na hviezdu oblohu, manželove dohováranie vôbec nemrzelo. Karol pokrútil rozhorčene hlavou.
„Dúfam, že sa niekedy zmeníš!“ No Zuzana ani teraz neodvetila.
Ďalšie ráno rodina vstala pred východom slnka.
„Dušan, pomôž mi prosím odniesť veci do auta,“ požiadal Karol syna po raňajkách. Onedlho bola ich červená škodovka naprataná cestovnými taškami. Vtedy prišla na parkovisko Zuzana. S nápadným účesom a čerstvo nalakovanými nechtami. Karol naštartoval a prešiel zopár kilometrov. Zrazu zaznela zo zadného sedadla otázka:
„Tati, zobral si karty?“ Oslovený mierne pribrzdil.
„Zabudol som, vrátime sa pre ne.“ Zuzana rozhodnutie ofrflala. Keď ulicu ožiarili lúče vychádzajúceho slnka, bol Dušan s kartami naspäť. Onedlho ho premohla únava. Kvôli prebdenej noci, keď mu v hlave hučali matkine slová:
„Si úplne nemožný! Hanbím sa za také decko! Ničíš mi život!“

Zavrel oči a zaspal. Jeho pokojný sen trval vyše hodiny. V aute vládlo úplné ticho. Otec, sediaci za volantom, pozorne sledoval diaľnicu. Mama sa venovala lúšteniu krížoviek. Zrazu Dušan v sne čosi zazrel... A začul nepríjemné zvuky, náreky trhajúce srdce. Prudko sa striasol, otvoril oči a prestrašene povedal:
„Tati, nechoď popri Piešťanoch! Videl som vo sne dopravnú nehodu!“ Mama hneď zareagovala:
„Hm, náš synček má šiesty zmysel. Aké zázračné dieťa!“ Dušan si tieto slová vôbec nevšímal a pokračoval:
„Videl som jedno nákladné a osobné auto a motorku. A tiež zranených ľudí. Ale neviem presne – či sa tá strašná vec už stala, alebo hrozí práve nám.“
„Nemusíš sa báť, dám dobrý pozor,“ snažil sa otec upokojiť prestrašeného syna. Matka na Dušanovo upozornenie viac nereagovala. Krížovky sa jej zdali omnoho zaujímavejšie Pred Piešťanmi museli spomaliť. Na diaľnici sa tiahla dlhá kolóna vozidiel.
„Takže – už sa to stalo,“ prerušil chlapec mlčanie. Vtom sa rodine naskytol tragický pohľad. Takmer úplne zničený Fiat a nákladné auto s oškretou karosériou a rozbitými svetlami. Vedľa ležala rozmlátená tmavozelená motorka. Lekári, privolaní na pomoc, naložili zranených do sanitky a rýchlo opustili miesto nehody. Zvedavci sa začali postupne vracať do svojich áut. Na sivej vozovke ostali kúsky skla a červené kvapky krvi, pripomínajúce výkričníky.