Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

S vylúčením verejnosti trochu inak

03. 11. 2005
1
0
1346
Autor
Lulu

dúfam, že ma Sartre pochopí....

 

Telefón vyzváňal dlho, veľmi dlho, už som to chcela vzdať, a potom to zdvihla. Spýtala som sa jej, či môžem hovoriť, ona na to ahoj, čo sa deje. Povedala som, že sa často nechávam unášať impulzmi, odvetila, že chápe. Mala trošku zastrený, akoby unavený hlas. Ale príjemný a melodický, ako stredné tóny zobcovej flauty. Presne také isté ako vtedy v tom ukričanom bare. Ani raz vtedy nezvýšila hlas, a predsa som v celej miestnosti počula iba ju. Spýtala som sa, či som ju zobudila, ona na to, že sú tri hodiny ráno a že len náhodou ju pri vedomí udržala knižka. Čo číta? Márqueza, Lásku za časov cholery. Tretíkrát. Chcela som sa spýtať na tisíc vecí, mala som v hlave toľko otázok, a nespýtala som sa na nič. Len som nasucho preglgla, tak, aby to nezaregistrovala. V duchu som si predstavila bledomodré periny s motívmi bláznivých Miróových postavičiek, ľahkú nočnú košieľku, v pozadí Killing time od Joss Stone, hlavu podopretú v dlaniach, lakte na vankúši, nohy vykúkajúce z periny a jemnú takmer nebadateľnú vôňu šampónu na ešte mokrých vlasoch. Chvíľu bolo v telefóne ticho, čas buď veci vysvetliť alebo slúchadlo položiť, a potom mi začala čítať kúsok jednej kapitoly. Vôbec som nevnímala, len som sa nechala unášať jej hlasom, ktorý znel ako rolničky na voze, čo uháňa lesom proti vetru kamsi, kde končí ľudské osídlenie. Nevedela som už viac odolať. Zaspala som.

 

Dlho som potom nevedela zaspať. Nešlo mi do hlavy, čo to malo znamenať a prečo som jej vlastne navrhla, že jej prečítam práve tú časť, ktorú som si ceruzkou zilustrovala asi do piatich diárov... Je to scéna, v ktorej mladá žena po svadbe skúma po prvýkrát vo svojom živote telo muža. On leží na chrbte, nahý a zuby zatína do pier, aby vydržal to obrovské napätie, zatiaľčo ona, ešte stále v priesvitnej nočnej košieľke drobnými sedemnásťročnými prstami blúdi po jeho tele. Je zmätená a vystrašená a nadšená a nedočkavá, ale hlavne zmätená. Tak ako ja, keď mi niekto zavolá o tretej ráno a ja sa takým zvláštnym spôsobom cítim dôležitá.

 

Michalov hlas v telefóne znel ako rozladené éčko basovej gitary o pol šiestej ráno po celonočnom koncerte. Za celých tých päť rokov, odkedy mi prvýkrát zavolal, som ani raz nemala pocit, že si pod jeho hlasom dokážem vybaviť niečo iné než starú garáž plnú vecí, ktoré dnes ležia pod hrubou vrstvou prachu a pavučín a ktoré raz niekto ako veľký poklad vytiahne na svetlo sveta. Michal pracuje na VŠMU. Programuje. Má rád keď veci fungujú tak, ako majú. Nemá problém dodržiavať termíny, nemá problém si udržiavať od ľudí odstup. Ale má problém ma počuť v telefóne hneď niekoľkokrát za sebou. A to nielen dnes, keď už veľa vecí nie je tak, ako bolo pred pár rokmi.

Neladíme.

Hráme falošne

ako dve rádia zo záložne

Neladíme

Sme z iných svetov

Ako je možné, že si ma vôbec stretol?

 

 

Volať trikrát do týždňa, to chce určitú dávku fantázie. Najprv zavolala, aby sa pochválila, že zase majú koncert so skupinou a že tam bude spievať asi polovicu piesní a v jednej bude mať sólo na saxofóne. Nie že by to netešilo, vždy ma tešilo, keď mi vravela o svojich úspechoch, všetko, s čím sa chce Karla podeliť, je veľmi vzácne. Ale keď zavolala druhýkrát, či s Evou chceme aj rezervácie lístkov a tretíkrát, aby mi oznámila, že tie lístky pre nás teda rezervovala, už mi to začalo byť trochu divné. Hlavne preto, že Karla vždy vravela, že vnímam hudbu ako robotník cirkulárku. Keď sme sa okrem stovky ďalších vecí na niečom niekedy nezhodli, tak to bolo na hudobnom vkuse. Jednoducho som nezapadol tam, kde ma chcela mať. Na prvom rande som ju vzal na džezový koncert do Rockcafé v nádeji, že si šplhnem. Počas pauzy na mňa z nejakého mne neznámeho dôvodu zabudla, zašla za muzikantmi a celý večer sa už neukázala. Potom sa tri týždne ospravedlňovala, zdalo sa mi to celkom vtipné, až kým mi po dvoch rokoch konečne nedošlo, že to nebola ani roztržitosť ani náhoda. Že na mňa pravdepodobne pri každej ďalšej príležitosti asi zase zabudne.

 

Urobila som správne. Vedela som to hneď na druhý deň, keď mi Michal poslal správu, že sa do jeho drobca asi niekto zamiloval, alebo si kupuje kvety sama. Že mu nechce povedať, od koho ich má, čo je strašne divné. Či náhodou niečo o jej nápadníkoch neviem. Odpísala som mu, že o Eviných nápadníkoch naozaj nič neviem. Čo bola pravda. Spýtal sa, či sme s Evou nešli na kávu, nerozprávali sa, odpísala som, že hej, ale že šlo čisto o pracovnú schôdzku, že sme celý čas riešili návrh plagátu na koncert, o ktorý sa mala postarať. Čo bola opäť pravda. Kvety ležali na stole, potom ich čašníčka vložila do vázy s vodou, ale ani raz sme ich nepomenovali priamo. Len som ich priniesla, len si ich Eva potom vzala so sebou. Michal sa spýtal, prečo nám plagát vyrába práve Eva, odpísala som mu, že lacnejšie ako zadarmo to fakt nikto iný neurobí.

 

Medzi Karlou a projektom pre Filmový inštitút sa vyskytli nečakané paralely. V najmenej očakávanej chvíli dlhotrvajúce problémy, ktoré nešlo vyriešiť jednoduchým algoritmom. S dvomi kolegami sme sa za ten polrok prípravy programu na to boli už niekoľkokrát opiť, a ešte stále sme všetky problémy nevyriešili. Inšitút si pre svoj animačný program zvolil tri priority: poprvé jednoduchosť, aby to pochopilo rovnako desaťročné dieťa ako aj babka z Prievozu, podruhé prehľadnosť, aby bolo možné postupovať bez zmätku od jednotlivých záberov, k nahrávke zvuku, špeciálnych efektov až nakoniec k strihu a potretie minimálnu poruchovosť, riešenie len očakávateľných problémov.

S Karlou to bolo dosť podobné ako teraz s naším projektom. Žiadna jednoduchosť, minimálna transparentnosť, kopec neočakávaných problémov. A málo, málo nocí pokojného spánku.

 

Kytica na stole o pár dní zvädla. Nechcela som ju dať vysušiť, ale rovno som ju vyhodila. Nebolo mi jej ľúto, aj tak ma dotyk tých kvetov pálil na dlaniach, ako keby to boli ruže zo zakázanej záhrady. Neprosila som si o ne a aj keď potešili, omnoho príjemnejšie bolo sa ich zase zbaviť. Keď sa Karla s chalanmi zo skupiny prišli pozrieť ku mne domov, ako ten plagát vyzerá, nepovedala nič na prázdnu vázu, ktorú som tam ešte nejaký čas nechala, lebo som ju zabudla odložiť. Len som si všimla, ako očami blúdi po mojej polici s knihami, akoby niečo hľadala. Väčšina ľudí sa u mňa pozastavuje nad tým, ako som si vysprejovala jednu stenu v izbe – môj malý pokus o neosurrealizmus. S Michalom hráme takú hru. Raz za čas kus steny premaľujem a nastriekam tam niečo iné, a on háda, čo sa zmenilo. Je to celkom zaujímavý experiment. Michal veľmi citlivo vníma napríklad počty okien alebo vzdialenosť medzi predmetmi. Nevníma však abstraktné obrazce, nevníma rozdiel medzi tyrkysovou a tyrkysovo-azúrovou farbou, a to najdôležitejšie, nevníma rozdiel medzi úsmevom a bolestným kŕčom.

 

Okrem asi tisícky knižiek o umení tam mala celkom roztomilú, rozsiahlu zbierku beletrie. V zaujímavom poradí. Napríklad: Márquez, Freud, Márquez, Lodge, Voltaire, Mallarmé, Kundera. Čo by si pomyslel Freud, keby si mohol niekedy Márqueza prečítať a keby sa dozvedel, že sa nachádza uprostred Lásky a iných besoch a Kroniky vopred ohlásenej smrti? Možno by mu napadlo, že je dôkazom svojej vlastnej teórie o sile libida a agresívneho pudu. Čo by si pomyslel Kundera, keby ma videl s očami uprenými na policu s knižkami namiesto toho, aby som sa dívala na grafitti na druhej strane izby? Možno by povedal, že ani jedno ani druhé mi neprezradí, ako by Eva zareagovala, keby som jej povedala všetko, čo si myslím.

Si maľba sto rokov vystavená za sklom

Dotýkať sa je prísne zakázané

Kiež by to sklo už konečne prasklo...

 

Mala na sebe zase ten dlhý pletený sveter s veľkými očkami, ktorý zahaľoval i odhaľoval celé jej telo až po kolená. Niečo ako v rozprávke, kde má prísť dievčina oblečená i neoblečená. Vtedy po koncerte bola zjavne v eufórii spôsobenej úspechom a pivom a potom v kaviarni sa zase očividne snažila zahovoriť trápny nápad s kyticou a v podstate mi vôbec nevysvetlila, prečo ju priniesla. A teraz nič nevravela, všetko na plagáte komentovali chalani. Našťastie pôsobili dojmom, že je im v podstate jedno, ako to bude vyzerať, hlavne nech je tam veľa modrej a čiernej farby a nech je dobre vidieť Neviem-neviem a Karline kučery. Nehovorila nič, len koncom malíčka stierala na polici prach a potichučky si pobrukovala The Space Between od Dava Matthewsa. Všimla som si, alebo možno som si to len nahovárala, že nevonia parfémom, ale že z jej tela vyžaruje akási energia, okolo ktorej sa točia farby a zvuky a vône. Že je impulzom, ktorý rozochvieva veci navôkol.

 

Už som raz stretla ženu, z ktorej nemohol spustiť oči ani môj otec, ani ja. Žena, ktorá si obliekla dlhé karmínovo červené šaty a rozčesala si husté tmavohnedé vlasy a vyzerala ako keby už niekoľko dní podstupovala kurz pozitívnej energie. S touto ženou sa pred piatimi rokmi môj otec oženil a táto žena sa s ním hneď o rok neskôr rozviedla, pretože jej vraj život s nami zväzoval nohy a ona sa necítila slobodná.

 

Niečo sa zmenilo. Niečo vo mne hrklo, nejaká západka zapadla, nejaký zvonček zazvonil. Niečo proste bolo iné ako kedykoľvek predtým. Začalo to tým, ako sme boli u nej a chalani ju doslova hltali pohľadom a zámerne predlžovali pobyt v malom umeleckom bytíku. A potom ešte raz, keď sme si po tom vydarenom koncerte s Evou a Michalom spolu zašli na pivo. Ten spôsob, akým sa dotýkal jej kolena, ako jej prehŕňal vlasy, ako sa na ňu díval, to všetko ma začalo neuveriteľne iritovať. Okrem toho mal zase jeden z tých svojich učiteľských večerov a pravdepodobne pocit, že nám musí vysvetliť, ako sa správne vyberá hudobný klub. Ten, v ktorom sme mali koncert, v ktorom sme práve sedeli a ktorý praskal vo švíkoch, totiž očividne nespĺňal potrebné kritériá. Primalé priestory? No, možno som to správne nepochopila, ale ja som skôr mala pocit, že prišlo viac ľudí, než s koľkými sme v kapele počítali. Michal rozprával a rozprával, už ani neviem o čom, jeho ruka objímala Evin chrbát a ja som si celý ten čas priala, aby vstal, obliekol si vetrovku a odišiel a už nikdy viac sa nevrátil.

Čela sa mi dotýka Damoklov meč.

Ešte stále si tu. Už si mal byť preč.

 

Nechápal som, ako môžu hrať v takej zastrčenej diere a chcieť, aby sa im tam vošli všetci fanúšikovia. Karla však zjavne ako jediná žena v kapele nie jej pragmatickým jadrom. Vždy si dokázala nájsť zložitejší spôsob riešenia vecí, komplikovanejší pohľad na svet, na ľudí. Celý večer len sedela, pohrávala sa s kučerami, ako to robila vždy, keď sme sa pohádali, sedela a pozorovala každé Evino gesto.Taký malý masochista. Rozišli sme sa, keď nadobudla úplne nezmyselný pocit, že som ju podvádzal so spolužiačkou. Viem, že ju ešte dlho potom tajne sledovala, že chodievala na tie isté miesta, že jej niekoľkokrát telefonovala a možno sa s ňou dokonca aj stretla. Len preto, aby si plne vychutnala ten boľavý pocit, ktorý si sama v sebe rozpaľovala. A pol roka nezdvíhala telefóny. A potom ma prestalo baviť. A potom prišla Eva.

 

Všetko sa točilo. Koncert bol úžasný, celým klubom vibroval saxofón, cítila som, ako vedľa mňa si niekto tie piesne pospevuje, a bolo mi veľmi príjemne. Odrazu som mala pocit, že naozaj žijem. Michalova ruka na mojich pleciach, jeho prsty mi jemne šteklili zátylok, kolená sa mi podchvíľou prehýbali do rytmu divokých alebo spomalených piesní a Karlin hlas mi pretínal telo až do duše. Spievala nádherne, nádherne precítene, nástojčivo. Neodbytne. Veľmi veľmi neodbytne.

Pod tvojim pohľadom pukám ako skala

ktorá nikdy motýlie krídla nepoznala

Mám ťažké topánky a ľahké srdce nosím

je mi smutnokrásne. Povedz mi, kto si?

 

Je mi smutnokrásne, povedz mi, kto si? Nikdy sme sa s Karlou nerozprávali o tom, pre koho a o kom vlastne spieva. Keď sme sedeli u nás v byte, tak len mimochodom bubeník prehodil, že nebyť Karly by asi hrali aj normálne veci, ale ona vraj nič iné spievať nechce.

 

Niečo sa zmenilo. Nebolo to rovnaké ako toľkokrát. Nemohla som prestať myslieť na tú ruku na jej zátylku. Nemohla som sa na nich nedívať. Nevedela som si nájsť pokoj v duši, nič akoby nebolo dôležité.

 

Keď pred ôsmymi rokmi začala staršia sestra mesiac pred riadnym termínom pôrodu náhle krvácať, všetkých nás tým veľmi vystrašila. Strašne som si vtedy priala byť pri nej v nemocnici, vedieť, že ona aj bábätko budú v poriadku, a namiesto toho sme s chalanmi v skupine vyrazili na náš prvý festival. Stála som na pódiu, spievala o slobode a láske, na smutnom námestí // sa večer rozhostil // a mesiac tíško spieva svoju // neutíchajúcu mĺkvu áriu // pre ľudí, čo spánku nemajú a popritom sa cítila ako totálny idiot a každým okamihom si priala, aby nám nad hlavami pristálo ufo a unieslo ma.

 

Aj teraz. Chodila som ďalej do školy, na skúšania do klubu, chodievala som ďalej na tae-bo, na saxofón, a nikde som reálne naozaj nebola. Všetko sa to so mnou hýbalo mechanicky a nikto si nič nevšimol, ale ja som si všimnúť musela. Keď sa mi to stalo prvýkrát, bola som šokovaná, zhrozená, naštvaná, sklamaná, ale nešlo to zmeniť. Musela som konať impulzívne, musela som Anetu vyhľadať, musela som si nájsť dôvod, prečo s ňou byť a musela som si nájsť dôvod, prečo nebyť s Michalom. Bolo to ťažké, ale nakoniec ma to prešlo, samé, postupne. Čím viac som o nej vedela, tým slabšie mi tĺklo srdce, tým ľahšie to bolo. Ale prvý pohľad je zlý. Prvých pár týždňov. Potom prišla Jana. Mala priateľa a on sa nikdy nedozvedel, prečo som sa s nimi tak často stretávala. Bála som sa samoty s Janou. Viem, že ona sa tej samoty so mnou bála ešte viac, akoby niečo tušila, akoby vedela, že ju nepovažujem len za blízku priateľku.

 

Po celonočnej oslave mojej dvadsaťjednotky sme spolu pomaly ťapkali na internát a ja som poloopitá na Hviezdoslavovom námestí vyliezla na fontánu a vyznala jej lásku. Podobne poloopitá Jana ku mne vystrela svoju kymácajúcu sa ruku, ja som jej podala svoju kymácajúcu sa ruku, Jana si ma pritiahla k telu, ktoré síce voňalo hlavne cigaretovým dymom, ale v ktorom som matne rozoznávala aj Exclamation a pobozkala ma tak, akoby to myslela vážne. Akoby sa v tej chvíli mal svet zrútiť, a ten svet sa so mnou vtedy skoro naozaj zrútil. Po prvýkrát som pocítila naozajstný závrat zo života. Ako napríklad aj vtedy, keď som na u starých rodičov na východnom Slovensku v gréckokatolíckom kostole hrala v nedeľu o desiatej večer na saxofóne Philadelphiu.Starý otec, miestny farár a mladšia sesternica sedeli v druhej rade v lavičkách v inak prázdnom kostole a starý otec si veľkou bavlnenou vreckovkou utieral vlhké oči.

 

Vtedy pod fontánou na Hviezdoslavovom námestí som mala presne ten pocit, ktorý sa človeka zmocní, keď lakťom zhodí zo stola krištáľovú vázu a tesne predtým, než sa váza dotkne dlaždíc a roztriešti sa na márne kúsky, sa človek spamätá a jediným švihom ruky ju zachytí a o to silnejšie si ju privinie na hruď ako niečo naozaj vzácne, krehké, veľmi rozbitné, niečo, čo sa nedá zlepiť naspäť dokopy. Alebo ako keď človek stojí na vysokom štíte a díva sa dole do doliny, niečo ho hrozne ťahá skočiť, ale pud sebazáchovy mu zabráni, aby to urobil.

 

O deň nato mi od Jany prišla správa, že mám zabudnúť na to, že sa medzi nami niečo stalo.

Už zase necítim kaluže pod nohami

už zase sú ulice iba kulisami

V divadle, v ktorom hráme, sa iba hráme,

že chceme to, čo dostávame...

 

Myslíš, že existujú ľudia, ktorí vedia hypnotizovať? spýtal sa drobec hneď vo dverách, keď sa konečne odhodlal prísť. Bola sobota poobede, už niekoľko dní nádherné počasie, na Zlatých pieskoch bolo už zase tisíc a pol ľudí, a až vtedy sa Evička rozhodla spýtať na to, čo ju trápilo celé dva týždne, a možno aj dlhšie, čo sa neozývala a nebola na mobile prístupná. Zjavne takí ľudia existujú, zamrmlal som, pred nejakým časom ťa nejaký taký očividne začaroval. Eva vycúvala z dvier, akoby zase chcela odísť, potom si to rozmyslela a predsa len vošla. Trvalo mi asi pol minúty než som vymyslel, kam sa pôjdeme kúpať a čo mám so sebou vziať. Ona sa medzitým skoro nepohla. Bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. A zároveň mi bolo približne jasné, že Eva sa potrebuje porozprávať. Takže sa bude riešiť. No hurá, aspoň že sa odhodlala.

 

„Ja tomu nerozumiem. Nechápem. Prečo? Prečo teraz?“

Rukami objímal pivo, o ktorom raz vyhlásil, že je to jeho jediná istota. Viem, že ho to zabolelo, že nečakal, že sa mu plány so mnou rozbili. Bol naštvaný, sklamaný a odrazu tak veľmi silno zamilovaný. Ale nešlo to inak. Nešlo. Nie po tom týždni, nie po tom víkende, nie po tých niekoľkých týždňoch, nie po tých niekoľkých mesiacoch. Karla mala pravdu, niečo sa zmenilo. Nikdy som si nemyslela, nikdy by som to na seba nepovedala, nikdy som sa nerozchádzala s mužom za podobných okolností, nikdy som si nemyslela, že som schopná sa s mužom rozísť za takýchto okolností, aj vtedy, keď viem, že mi je blízky, že to bolo úžasné, že som bola spokojná a šťastná. Odrazu však všetka krása nášho vzťahu bledne, stráca chuť, vôňu, to všetko ostáva na hladine, zatiaľ čo ja sa ponáram na dno a premýšľam, či je to dobre, či robím správne, ale viem, že inak to nejde.

„Kto to je?"

„Nepýtaj sa, prosím.... To vlastne nie je dôležité.“

„Nie je dôležité? Ty sa na mňa vykašleš a vlastne vôbec nie je dôležité kvôli komu?“

Michal sa zdvihol od stola, kde mu ostalo teplé nedopité pivo a pomaly, ťarbavo vychádzal von z kaviarne. Ja som sa nevládala pohnúť. Tento scenár som si v posledných týždňoch premietala v hlave toľkokrát, premietala som si tisícky možných reakcií, otázok, odpovedí, vysvetlení, úprimnejších, uzatvorenejších, pokryteckejších, citlivejších, krutejších. A predsa to zabolelo. Ako keď sa kladivom človek trafí priamo po hlavičke, zatlčie kliniec, ale prst, ktorý to schytal, tiež zabolí. Sčervená, a mozgu nikto nevysvetlí, že to bolo v záujme zavesenia obrazu. A či bolo správne spraviť dieru do bielobielej steny, to už nemá zmysel riešiť. Ide len o to zavesiť ten správny obraz. A dívať sa, dívať sa....

 

Priplietaš sa mi každý deň pod nohy

Prichádzaš zakaždým keď ťa nečakám

Si meteorit, čo mi do dlaní spadol z oblohy

Si moja čierna diera, si vesmír, si uragán

Zaplietaš sa mi pomedzi kučery vlasov

okolo nás letí vzduchoprázno

Si mesiac, čo na chvíľu slnko zhasol

Si to, čo nakoniec ostáva -

si krásno.

Neverila som, že je toho schopná. Prišla raz v sobotu za nami, v očiach mala zahanbené, a zároveň víťazné iskričky, a trochu zťažka dýchala. Sedeli sme s chalanmi v Garáži, prestávkovali po dvoch hodinách hrania a Eva nejako prirodzene sobotňajšie skúšanie ukončila. Bubeník radostne zahvízdal a dal sa s ňou do reči, zatiaľ čo ja som vypínala zo siete všetky nástroje. Gitaristi odišli, neuveriteľná to mužská schopnosť nepliesť sa iným do kapusty. Odrazu som nevedela, kto z nás je prebytočný, ja či bubeník Stano. On však neodchádzal, v kuse sa s Evou na niečom smiali a vyzeralo to skoro akoby čakal, kým odídem ja sama. Všade v garáži sa povaľovali prázdne fľaše od piva. Neschopná ničoho iného som ich začala bez ladu a skladu hádzať do prázdnej prepravky. Keď som sa s prázdnou prepravkou vrátila od zberného automatu v neďalekom obchode, boli obaja preč. Na obale od saxofónu ležala malá obálka. V nej jeden lístok, jedna letenka.

Týždeň v Amsterdame, čo povieš? Eurovízia, festival kvetov, múzea, galérie, coffee shopy, ty a ja.

Nevedela som, čo na to povedať. Vedela som, čo by som na podobnú otázku povedala mame, otcovi, Michalovi, chalanom zo skupiny, susede, zubárovi, Norah Jonesovej, Keanovi Reevesovi, Louisovi Armstrongovi, Johnovi Irvingovi. Ale odrazu som nevedela, čo mám povedať Eve. Ja som to celé vymyslela, ju, seba, nás, a ona má odrazu chuť meniť pravidlá, čo je zároveň úžasné, a zároveň to mätie. Veľmi to mätie. Je to úplne nečakané. Tak som súhlasila, a zase raz pocítila ten závrat zo života.

Chodiť iba tam, kadiaľ sa chodiť nemá

Nechávať hranice miznúť do stratena

Dýchať na okná ľuďom, čo za to stoja

V noci strašiť tých, ktorí sa radi boja.

 

Celý týždeň sme sa v Amsterdame hádali a milovali. Bolo to neuveriteľné, myslela som, že Karlu znenávidím a že ju zároveň budem do konca svojho života zbožňovať. A zároveň sme sa do seba prepadávali, ako z jedna studňa do druhej, dve častice plus plus, ktoré je tak ťažké priblížiť k sebe, chce to toľko energie, toľko vytrvalosti, a potom, keď majú k sebe najbližšie, nastane výbuch a prudká sila ich od seba odrhne a obe pocítia rýchlosť, závratnú rýchlosť ubiehajúceho života.

Karla každý deň napísala aspoň jeden nový text, každú chvíľu prišla s veršom, s námetom. Eurovízia bola úžasná, Karla žiarila, aj keď všetky piesne strašným spôsobom okomentovala. V uličke medzi Kalverstraat a Begijnhof som nemohla odolať a k ostatným fotografiám, ktoré tam vystavovali, som musela pridať aj svoj obraz, Karlin prepadnutý pohľad pri raňajkách za pätnásťminút načarbaný na zadnú stranu mapy mesta. Prilepili sme ju medzi fotografiu vychudnutého päťročného afrického dievčatka v azylovom dome v dánskom Solbergu a fotku Hilary Clinton v svetloružovom sukňovom kostýme na návšteve Kábulu v stredisku misie UNAMA. Vôbec sa tam nehodila. Ani Karla ani Hilary ani to malé dievčatko.

Raz sme pocítíli z coffee shopu De Kuil závan marihuany a rockovú hudbu a Karla ma na dve hodiny vtiahla dovnútra a mne sa z toho točila hlava v hroznom víre a bolo mi strašne zle. Ďalšie dve hodiny sme potom blúdili po meste a hľadali most, z ktorého je vraj možné vidieť pätnásť ďalších mostov. Nenašli sme ho, aj keď sme tých ostatných pätnásť určite obišli.

 

Medzi Karlou a mnou medzitým nastalo tisíc drobných výbojov energie. Napríklad keď som jej končekmi prstov vbehla cez ten jej obrovský sveter a dotkla sa jej tela, cítila som, ako sa celá striasla. Alebo keď som ju potiahla za tú kučeru, ktorú si medzitým stihla tisíckrát zožmoliť, keď som jej rozbila krištáľové ťažítko na knihy, ktoré s ňou cestuje už od desiatich rokov, a ona sa potom so mnou niekoľko hodín nebavila, aby potom prišla s pesničkou O črepinách rozbitej hádky kedysi dávno. Nikdy mi nebolo tak zle a tak nádherne zároveň. Nikdy moja aura nevnímala toľko podnetov. Nikdy som si predtým nepriala, aby niečo také hrozné nikdy neskončilo.

Tak, ako vietor naráža na mocné bralá,

a oni nepovolia,

ako keď ľadovec sa strmhlav vrhá

na rozžiarené polia,

ako keď ľady sa lámu,

ako keď ženci mlátia slamu,

ako keď otrasom Zem sa rozochveje,

ako keď prievan rozvíri perie,

tak sa mi myseľ vrhá do neznáma

a žiadne steny neuväznia ma,

keď v rýchlosti trhám motýľom krídla

a zo striech padá za škridlou škridla…

 

 

Návrat do reality bol ťažký. Možno Amsterdam, možno New York, či Kodaň, možno dokonca aj Paríž alebo Praha, ale nie Bratislava. Nie tu môže mať človek pocit, že stretol niečo tak veľmi výnimočné, niečo, čo dokáže vysvetliť jednoduchými vetami tak, aby ho ostatní chápali. Tento pocit človek nemôže mať v Bratislave, ak má iné videnie ako tí ostatní, ak okrem farieb a zvukov a vôní vníma aj priestor a čas. A práve ten časopriestor mi v Amsterdame po prvýkrát v živote nechýbal. Byť so správnym človekom na správnom mieste je totiž tak strašne ťažké. Ale neexistuje pokračovanie, viem, že to vie aj Eva, že by sme to nezvládli, že by sme sa časovo, možno priestorovo míňali, že by sme nevedeli prekonať pohľady a myšlienky, ktoré nič nevidia a nič nevedia.

Je na nás, aby sme zistili, že sme zbabelé na rozbíjanie predsudkov, na rozbíjanie krištáľových váz. A preto musíme vázu v poslednej sekunde, predtým než sa dotkne studených dlaždíc a rozbije sa na márne kúsky, zachytiť a veľmi nežne si ju privinúť k sebe. A Eva to vie.

 

Došla zase ako Miss rozťahaný sveter. Má tých svetrov asi dvadsať a každú chvíľu si rozťahá nejaký potenciálny. Pritom je to hrozný zlozvyk, také štíhle telo obaľovať do takých hrozných vriec. Ale ani pred rokmi si nedala povedať a tvrdila, že jej telo končí až o päť centimetrov ďalej než sa zdá, a preto si ho svetrami chráni. Teraz ma nechala dotýkať sa jej dlane a hladiť ich, čo som v priebehu večera po niekoľkých pivách začal akosi spontánne robiť, akoby som zabudol, že medzitým uplynulo pár rokov. Rozchod s Evou sa rozplynul do všeobecnej blbej nálady, naštvanosti, agresivity, ktorá sa vo mne hromadila bez nádeje, že si ju na tom konkrétnom vymlátim. V podstate ma najviac naštvalo, že som to od Evy nečakal, už sa mi zdalo, že môžem zakotviť, že od nej ma úlety s víkendovými známymi nečakajú. Karla sedela a objednávala, zase raz skoro nič nehovorila, len sa hrala s tou jednou kučerou, ktorú som jej raz odstrihol a ona asi medzitým zase dorástla. Karla si ju nechala odfarbiť na skoroblond, možno preto, aby si ju so žiadnou inou nesplietla. Myslel som si, že niečo bude vedieť, že mi aspoň povie, či je v tom ich bubeník alebo niekto iný. Nepovedala mi nič.

 

Hodina tae-bo bola nejaká mimoriadne mierna. Obvykle mám spotený celý chrbát a nevládzem dýchať, dnes by to však chcelo ešte jednu hodinu cvičenia, aby som sa dokázala vyčerpať. Závrat prišiel opäť, a veľmi silný a strhol so sebou niekoľkých ľudí. Ale už dávno malo byť po ňom. Už dávno sa mali rozbúrené vlny upokojiť, mali sme sa všetci vrátiť na svoje miesta a pokračovať v hraní tam, kde sme pred pár dňami prestali. A všetko je pritom úplne inak.

Prečo sa odrazu cítim zodpovedná za to, ako sa Eva má, ako sa má Michal, ako sa má okrem neho niekoľko ďalších ľudí? Prečo sa odrazu trápim kvôli človeku, ktorý mi povedal, že nie som schopná myslieť na nikoho iného než na seba a na nič iné než na hudbu? Prečo mám odrazu pocit, že sa zahrávam s niečím, čo už nejakú chvíľu nemám pod kontrolou? A prečo sa odrazu cítim tak strašne zbabelá?

 

Noc bola zase dlhá. Na okno zvonku dobiedzal nočný motýľ, na dne mojej duše trepotal krídelkami akýsi neurčitý strach, zlý pocit z toho, čo sa to so mnou v posledných týždňoch dialo. Omámená, zhypnotizovaná som ukončila niečo, čo malo možno celkom reálnu budúcnosť a vymenila to za neistotu, za slobodu len s vylúčením verejnosti, a ktovie, či pôjde o slobodu, ak to má byť sloboda s Karlou. A ktovie, či vôbec s Karlou, už niekoľko dní nedvíha telefón a asi to mám pochopiť jednoznačne. Lenže aj ten nočný motýľ chápe, že naráža krídelkami na sklo, ktoré nepustí ďalej, a predsa to ďalej skúša, a keď mu predsa len otvorím okno, vletí plnou rýchlosťou do nočnej lampy a spáli sa, zhorí, a potom si možno v poslednej chvíli uvedomí, že to nebolo rozumné. Alebo si to možno uvedomuje a možno vôbec nemá chuť už robiť rozumné veci. Možno mu to za tie popálené krídelka stojí. A mne, mne stojí za to, volať Karle každý deň a dúfať, že aj keď to nezdvihne, bude premýšľať. O tom, prečo to robím a o tom, prečo ona sama robí to, čo robí.

S vylúčením verejnosti

S vylúčením pochybností

Otvorenosť len v skrytosti

Žijeme na prahu raja

Kráčame po vlákne, ktoré nás spája

Žijeme v pavúčej sieti

Peklo sú tí druhí,...

tretí...

 

 

 

 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru