Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Osudný vlak - časť ôsma - koniec príbehu

05. 11. 2005
0
0
1744
Autor
autorka

Keď bol film asi v polovici, kráčali súrodenci k chalupe starých rodičov. „Som rada, že máme perfektných starkých,“ povedala Gabika a silnejšie stisla bratovi ruku. „A určite sa potešia, že nás vidia.“ Lenže namiesto usmiatych starých rodičov a psa, vrtiaceho chvostom, ich privítal dom s tmavými oknami. Dušan sa dotkol zvončeka. Nikto sa neozval. Takisto na druhé – už dlhšie – zvonenie sa starkí k plotu nepriblížili ani. A nezaznel ani psí štekot. Súrodencov sa chytala panika. Veď onedlho bude tma!

„Tu na mňa počkaj, pozriem sa, či nie sú vzadu v dome. Možno spia a preto zvonček nepočuli,“ oznámil chlapec a šikovne preliezol plot. K sestričke sa vrátil sklamaný.

„Vôbec netuším, kde sú,“ zašepkal. „Aj Andy tam chýba. „Čo ak sa im niečo stalo?“ Gabika chcela do situácie vliať aspoň malú nádej.

„Možno sú u niekoho na návšteve,“ hľadela zamyslene na tmavú chalupu. „A okrem toho... Nemal si žiadnu predtuchu. Určite sú v poriadku. Počkajme tu na nich!“ Sadli si na lavičku a dúfali v skorý návrat starkých. Až kým dedinu nezahalila skutočná tma.

„Kam teraz pôjdeme?“ vyriekla Gabika trasúcim sa hlasom. „Ja sa nechcem vrátiť domov!“ Sklonila si hlavu na Dušanovo rameno. Vtom súrodenci začuli známy hlas:

„Hľadáte starkých?“ Mlčky prikývli. „Včera o týždeň sa vrátia z liečenia,“ pokračoval Miro. "Lenže netuším, do ktorého mesta. A čo vy tu vlastne robíte?“ Dušan mu všetko porozprával.

V chalupe ich privítal Martin, sledujúci napínavý televízny seriál.

„Rodičia na víkend odcestovali, takže do zajtra večera tu môžete ostať. Dlhšie už nie, veď poznáte nášho fotra! Kam potom pôjdete?“

„Možno k Adamovi.“

„Adam išiel na týždeň do Francúzka. Jeho otec tam bude pracovať ako novinár a vypýtal ho zo školy.“ Gabika prudko zbledla a Dušan si bolestivo zahryzol do pery. 

„Jeden týždeň si určite si nejako poradíme. Domov sa nevrátime ani za svet!“

Ďalšie ráno ich prebudili šteklivé slnečné lúče. Počasie bolo rozprávkovo nádherné. Hrejúce slnko na bezoblačnej oblohe a jemný, osviežujúci vánok.  Dedinskí chalani si dokonca aj zaplávali v jazere. Popoludní sa vrátili  rodičia.

„Nie, v žiadnom prípade!“ rozhodol otec napriek úpenlivej prosbe svojich synov a manželky. „Naša chalupa nie je žiadny hotel!“

„Tie decká predsa potrebujú pomoc,“ prehovárala ho žena. Lenže jej argumenty tvrdohlavca vôbec nepresvedčili.

„Držte sa,“ zapriali chalani odchádzajúcej návšteve. „A keď budete v poriadku, zavolajte.“

„Veľmi ste nám pomohli,“ poďakovali súrodenci a pobrali sa z dediny.

Na zaprášený autobus museli čakať dve hodiny. Po krátkom cestovaní vystúpili. Blízko pri stanici natrafili na hotel. Budova síce nevyzerala lákavo, lenže oni sa cítili veľmi unavení a v meste sa vôbec nevyznali.

„Koľko nocí tu chcete ostať?“ opýtal sa mladý recepčný so strieborným  piercingom v obočí a v brade.

Dušan nazrel do peňaženky. „Dve. Bez raňajok.“ Recepčný im podal kľúče od izby a znudene si prehodil v ústach žuvačku. Bolo mu úplne ľahostajné, prečo sa tam tie decká ubytovali.

„Ďalej už stopom,“ povedal Dušan v utorok ráno pri vychádzaní z potravín. „Lebo nám nezostanú peniaze.“ Zastavilo im asi dvadsiate auto.

„Tak – kam to bude?“ chcel vedieť bradatý muž za volantom.

„Na tom nezáleží,“ odpovedal Dušan, „iba sa chvíľu s Vami zvezieme.“ Muž sa zatváril čudne, no nič viac sa nepýtal. Nabral severný smer a zastavil v ďalšom meste. Deti sa mu srdečne poďakovali a putovali ďalej do neznáma. Približne v tom čase ich otčim zúril na vyšetrovacom úrade.

Večer sa ocitli v akomsi parku. Uprostred stromov, kvetov a nádherného ticha, v ktorom občas zaštebotal drozd. Zrazu za sebou začuli chrapľavý hlas:

„Hej mladý, prispej na pivo!“ Prudko sa obrátili. Pri strome, zničenom od vyrezaných srdiečok, stál otrhaný chlap. Súrodenci neodvetili, pokračovali v ceste. Muž ich predbehol. „Táto malá je zlatá,“ pohladil Gabiku po ramene. Potom sa dotkol jej vlasov. „Máš rada ovocné cukríky?" Tieto decká sa iste nebudú brániť, myslel si v tej chvíli.

„Okamžite jej dajte pokoj!“ skríkol Dušan. Zovrel ruku v päsť a zlostným pohľadom si premeral špinavého tuláka v otrhaných handrách. Ten bol však neodbytný. Priblížil sa celkom blízko ku Gabike a v širokom úsmeve odhalil zapáchajúce zuby. Dievčine sa obracal žalúdok. „Tak to už stačilo!“ skríkol Dušan a zdvihol z chodníka veľký drevený konár. Stačil jediný úder a chlap sa ihneď vzdialil.

Deti napokon prenocovali na lavičke blízko autobusovej stanice. Gabike sa podarilo zaspať až v bratovom náručí.

A nastal osudný piatok. Súrodencov prebudil nepríjemný hlad. Zjedli balíček keksov a pobrali sa z parku. V tom momente si jedna staršia dáma kupovala v stánku čerstvé noviny.

„Som smädná,“ povedala Gabika po polhodinovom kráčaní. „Poďme tam!“ ukázala na obchod s potravinami. Chlapec pozrel na budovu. Pri tušení, ktoré pocítil, sa mu zahmlilo pred očami. Lenže on tiež cítil sucho v ústach.  Deti vošli dovnútra a pozdravili sivovlasú ženu za pultom. Oslovená zdvihla hlavu od rozčítanej PRÁCE. a otočila k policiam. Chlapec nazrel do ležiacich novín.. Rýchlo schmatol podávanú fľašu z umelej hmoty, položil na pult peniaze a vôbec nečakal na drobné. Až keď boli zákazníci znova na ulici, pozrela si predavačka uverejnené fotografie. Vzápätí svoje zistenie zatelefonovala na políciu.

Predpoludním sa  súrodenci ocitli pri jazere.

„Pomóc, topím sa, zachráňte ma,“ začali zúfalé volanie. A uvideli dievča, ktoré len s veľkou námahou držalo hlavu nad hladinou. Dušan neváhal ani sekundu. O chvíľu sa desaťročná Lenka prebrala.

„Bývam niekoľko metrov odtiaľto v  rodinnom dome, moja mama vás určite rada spozná.“ Obaja súhlasili. V predsieni ich privítala krátkovlasá žena v okuliaroch a zaviedla chlapca do kúpeľne. Tam sa mladý záchranca umyl a prezliekol. Lenkina mama potom hosťom ponúkla chutné palacinky s čerešňovým kompótom. „Poďme na dvor, ukážem vám nášho psa,“ zahlásila Lenka po obede. Gabika ihneď súhlasila. Jej brat sa ale cítil unavený. Dievčence vyšli z chalupy a začali sa v záhrade naháňať s nemeckým ovčiakom. Chlapec zatiaľ oddychoval na pohovke. Zrazu sa mu pred očami vybavilo jedno červené auto, uháňajúce po diaľnici smerom k chalupe. Ďalší obraz bol omnoho horší. Otčimova tvár s prenikavým pohľadom. Musíme odtiaľto vypadnúť, uvedomil si. Bleskovo sa postavil a schmatol cestovné tašky. V predsieni ho zastavil hostiteľkin hlas:

„Kam sa poberáš, Dušan? Veď ešte chvíľu ostaň!“

„Ja musím,... my musíme odísť. Okamžite,“ odvetil nepokojne. „Ďakujem za pohostenie.“

Žena sa lepšie chlapcovi prizrela a strašne sa preľakla. Dušan na jej obavy nedbal. Vyletel z chalupy a začal hľadať sestričku. Na dvore však nebola. Nevidel ani Lenku. Musím Gabiku nájsť! uvedomil si. Kým nebude neskoro. Cítil sa zúfalý, unavený a zoslabnutý a preto nechal ťažké cestovné tašky v záhrade. Vtedy do auta nastúpil manžel prívetivej hostiteľky. Konečne som ich našiel, potešil sa chlapec, približujúc sa k jazeru.

„Musíme rýchlo odísť Gabika“ oslovil sestru, „hrozí nám veľké nebezpečenstvo!“ Gabika hodina do vody okrúhly sivý kamienok a pozrela na brata.

„Čo sa zase deje?“ preľakla sa, keď uvidela smrteľnú bledosť v jeho tvári. Ihneď sa postavila.

„Tašky som nechal v záhrade,“ pokračoval Dušan,  „snáď to stihneme.“ Dali sa do zúfalého behu, zanechajúc prekvapenú Lenku na brehu. „Stihli sme to!“ zašepkal chlapec a otvoril bránu. „To nemôže byť pravda,“ vykríkol, len čo sa ocitli na dvore. Po krátkom klopaní im Lenkina mama otvorila dvere a pokračovala v čistení topánok.

„Kde sú naše tašky?“ dozvedala sa Gabika. „My ideme preč.“ Žena mlčky ukázala na kuchyňu. Deti vošli do miestnosti a schmatli svoj majetok. Zrazu začuli zastavenie auta. A rýchle kroky, dupot ťažkých nôh. Onedlho sa v miestnosti objavil hnedovlasý muž. Od hrôzy skameneli.

„To je Lenkin otec a môj manžel,“ predstavila ho hostiteľka.

„Veľmi nás teší,“ vyriekol Dušan tichým hlasom. Muž vyložil do chladničky nákup, sadol si do kresla a otvoril noviny... Hneď mu bolo všetko jasné. Priskočil k telefónu a vytočil číslo polície. Deti medzitým ušli do predsiene. S nádejou stisli kľučku. Ich radosť sa v tom momente zmenila na zúfalstvo a strach.

„Utečme cez okno!“ navrhol Dušan. Lenže to bolo pre Gabiku príliš vysoko. Aj Lenkina mama si podrobne pozrela fotky v tlači a prečítala priložený text. Údaje o mladom chalanovi ju nepríjemne šokovali. Prešla ukrutná polhodina, počas ktorej sa Dušanovi vôbec nepodarilo utíšiť Gabikin plač. Po príchode mužov v uniformách sa  rozplakala ešte hlasnejšie.

Ich otčim si práve otváral fľašu piva, keď začul zvonenie telefónu. Na druhej strane linky sa ozval hlas policajta z neďalekého mesta. Muž za správu poďakoval, radostne si pomädlil ruky a nasadol do auta. To bude pomsta! Po príchode do Bratislavy čakalo súrodencov oveľa horšie peklo ako predtým. Za hocaký malý priestupok schytali riadnu bitku a ich telá boli niekedy plné modrín. Zuzane dal nebezpečný agresor pokoj. Práve naopak – jej prítomnosť mu vždy zlepšila náladu.

Deň pred Gabikinými narodeninami Dušan opäť nevlastného otca rozčúlil. Jedinou otázkou:

„Aký darček si kúpil mojej sestre?“ Oslovený zazrel na mládenca a začal sa správať ako nepríčetný. Tento raz si to odniesol nábytok v obývačke. Potom vybehol z bytu a nastúpil do auta. Spitý ako štolverka.  Kvôli dopravnej nehode, ktorú zapríčinil, musel ostať niekoľko týždňov v nemocnici.

A nastal júl, horúci letný mesiac. Tiež tieto prázdniny boli súrodenci na dedine u starých rodičov. Jedného dňa, pri bláznení sa na dvore, začuli zastavenie auta. Nasmerovali svoje zvedavé pohľady k bráne a uvideli mierne krívajúceho muža. Muž prišiel k deťom, pozrel im do očí a povedal:

„O týždeň odchádzam na protialkoholické liečenie.“

Prešli tri mesiace. Dušan sa vrátil zo školy a čakalo ho nemilé prekvapenie.

„Už som doma,“ usmial sa Roman a jemne ho chytil za ruku. Chlapca striaslo. Čo si to ten odporný hajzel dovoľuje?

„Viem, že som tebe a tvojej sestre ubližoval, ale chcem sa zmeniť,“ pokračoval  muž a oprel sa o barlu. „Až v nemocnici som si uvedomil, aký som bol hnusný!“ Dušan mu venoval nazlostený pohľad.

„Si obyčajný klamár!“ Viac na jeho sľuby nereagoval.

O hodinu sa vybral pre Gabiku do škôlky a zvestoval jej neradostnú správu.

„Mám taký strach!“ zašepkala sestra chvejúcim sa hlasom. „Nechoďme ešte domov!“ V ten deň sa vrátili  veľmi neskoro. Lenže otčim ešte nespal.

„Čakáme tu na vás celé hodiny,“ prihovoril sa im vo dverách detskej izby. Vzápätí prišla do predsiene mama.

„Kúpila som vám mliečnu čokoládu,“ zneli jej slová privítania „A prichystala som malú hostinu. Na nový začiatok.“ Dušan sa na ňu pozrel. Pohľadom, ktorý veštil začiatok nebezpečnej búrky.

„Kašlem na oslavu!“ skríkol. „Nie som zvedavý na tvoje sladké rečičky! A tebe,“ obrátil sa k Romanovi, „nikdy neodpustím. Hlavne kvôli Gabike. Zobral si jej detstvo! Panebože, čo si to spravil, veď má iba päť rokov!“

„Je mi to tak ľúto!“ ospravedlnil sa muž. „Chcem byť dobrým otcom! Už nikdy...“ Dušan jeho rozprávanie prerušil ráznym zabuchnutím dverí. Potom vzal z police knihu a sadol si na posteľ, vedľa plyšového medveďa. Gabika sa pritúlila k bratovi a započúvala sa do prekrásnej rozprávky.

 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru