Samožrút

     Na nohy mu dopadal jeho vlastný tieň. Svojim tieňom zakrýval sám seba. Sedel na ustlatej posteli. Na ruku mu dopadlo zrnko prachu. Takmer sa trblietalo v nočnom umelom osvetlení jeho malej izby. Mal pocit, že to svetlo vytvára väčšiu tmu. Že keby zhasol, bola by izba svetlejšia. Zasvrbelo ho ľavé chodidlo. Začal si ho silno škriabať.

     Pozrel cez okno na čierne nebo a nevidel žiadnu hviezdu. Nočné svetlá zahasili všetky hviezdy. Osvetlené balkóny okolitých panelákov sa mu vysmievali do tváre. Chodidlo ho stále svrbelo a začal si ho škriabať čím ďalej silnejšie. Hľadel na svoje ruky. Poškriabal sa na tvári. To svrbenie z chodidla sa prenieslo na jeho ľavé líce. Škriabal sa čoraz rýchlejšie. Z líca prešiel rukou na hlavu.

     Pohľad mu prešiel na dvere, ktorými nikto nevošiel. Uvedomil si, že keby vyšiel von z izby, bol by stratený. Už nechcel ísť von. Nechcel ísť do toho sveta. Stratil by sám seba. To ostatné stratil už dávno. Vedel, že tam vonku už nemôže žiť. Už nemôže žiť ani v tejto rozsvietenej tme. Všetci si vždy mysleli, že má všetko, ale pritom nemal nič. Po celej hlave akoby mu behali tisíce malých zvieratok. Kmital rukami a nechtami čoraz rýchlejšie v riedkych vlasoch.

     Po chvílu znova pozrel na ruky. Mal špinavé nechty. Tmavé, ale nie úplne čierne. Nevedel od čoho, ale mal silný pocit, že si ich musí okamžite vyčistiť. Vzal malé manikúrové nožničky a prechádzal nimi pod nechtami. Keď mal pocit, že špina je stále tam, zašiel hlbšie a potom ešte hlbšie. Ale nemal ich čistejšie. Tá tmavá hmota s krvavočerveným odtieňom pod nechtami akoby vychádzala priamo z jeho prstov.

     Zahľadel sa na telefón. Mal plnú batériu, keby stlačil jedno tlačítko, zažiaril by, ako vianočný stromček. Ale na druhom konci bol telefón tmavý. Mŕtvy, hluchý. Manikúrové nožničky ležali na stole a pod nimi akási tekutá hmota, ktorá pod svetlom vyzerala ako tmavočervená. Na posteli ležala ustlatá žltá perina a na nej plávali červené rybičky. Boli mŕtve. Plávali hore bruchom.

     Všetko ho veľmi svrbelo. Ale nebolo to telo, skôr svedomie. Zožieral sa pocitom, že všetko zlé na svete spôsobil on, že všetky nezhody s blízkymi sú jeho vinou. Ten neopodstatnený pocit viny prechádzal celým jeho telom, škriabal ho aj na tých najintímnejších miestach, kam si musel zájsť rukami.

     Začal sa škriabať na hrudi. Keď sa na seba pozrel, zistil, že si rozškrabol kožu do krvi. Jeho prsty boli stále špinavšie a tmavšie. Musel ich nejako vyčistiť. Musel s nimi niečo urobiť, lebo sa načisto zblázni. Zubami sa zakusol do prsteníka a odhryzol z neho kus mäsa. Na zelený koberec začala tiecť tmavočervená krv. Už to nemohol vydržať. Musel zakusnúť aj do ukazováka. Odhryzol si celý necht. Druhou rukou si rozškrabol ľavé ucho a oblizol pečiatku krvi, ktorá mu na nej zostala. Zahryzol sa do pravej ruky. Oddelil z nej pás mäsa, požul ho a zhltol. Potom nasledovali prsty na nohách. Ako najväčšia pochúťka. Už mu nevadila krv. Už necítil bolesť. Iba neznesiteľné svrbenie a nutkanie hrýzť a škriabať sa stále ďalej.

     Vedel, že už niet cesty späť. Veď tam ho aj tak nikto a nič nečaká. Už to musí dokončiť. Konečne dokončiť jednu vec vo svojom živote. Až do úplného konca. Vytrhol si kus svalu na pravom stehne a vložil do úst. Pokračoval ostatnými časťami svojho tela. Čím ďalej rýchlejšie. Čím ďalej, tým viac potreboval zahnať svrbenie.  Za chvíľu ho nebude mať čo svrbieť. Za chvíľu sa nebude mať kto pozerať do zrkadla. Za chvíľu sa nebude mať za koho hanbiť. Za chvíľu nebude...

     Už nemal okrem kostí žiadne nohy, už nepotreboval ani ruky. Ale nechal si jednu, aby dočiahol na hlavu. Všetko ostatné mohol dokončiť ústami. Trup tela už ležal na posteli a dusil svojou váhou mŕtve rybičky. Pravou rukou odtrhol rozškriabané ľavé a celé pravé ucho. Potom pokračoval nos. Keď všetko, čo mohol, zjedol, chcel to dokončiť konzumáciou vlastného srdca. Zašiel pravou rukou tam, kde býva srdce, nahol tam aj hlavu, ale na tom mieste nič nenašiel. Žiadne srdce. Nič. Mäso objedené, ale nebolo tam nič, čo by do neho vháňalo život. A nič, čo by mu život mohlo zobrať. A svoju vlastnú hlavu zjesť nemohol. Zistil, že sa nemôže zabiť. Že to nemôže ukončiť. Nemá srdce. Tak si aspoň vybral oči a zjedol ich, aby sa na to šialenstvo nemohol pozerať. Nevidel, nepočul, necítil, ale vedel.

A tak tam leží až dodnes, pokiaľ mu niekto nepomohol a celú hlavu nezjedol.