Ponor do minula 1-možno názov zmením

Berte to zatiaľ, ako pokus, ale o čom už písať ak nie o tom čo akotak poznáte.

Je škaredá vlhká jesenná noc. Vzduch je naplnený dusným napätím. Máme v očiach dojatie, strach a slzy. Cítime, že sa niečo deje, obďaleč stoja policajné autá. Všetko je ponorené do tmy. Niečo padá, rúca sa , chátra. Okolo sochy Hviezdoslava je nás plno. Rečníci vedú plamenné reči. V tom sa z davu vynorí známi herec Krojíček , vytlačia ho na podstavec. Než sa stihneme spamätať ožraný bľaboce , smeje sa potom chrapľavým hlasom skríkne . „Ľudia bol som tu v 68, ale to sme boli naproti na tej fontáne pri divadle aj vtedy to tak bolo.“ Zavrie päsť rukou a ukáže na neslušné gesto. „Tak aby vedeli budete mať takýto a veľké hovno, a tie svine čo dnes sa vždy budú mať dobre.“ Začíname pískať stiahneme ho zo sochy.

Takmer 16 rokov po onom pamätnom dni mam dojem že jeho opitá predpoveď sa dokonale naplnila. Ostala vo mne horká príchuť. Akoby niekto po mne pošliapal a vyžmýkal moje vnútornosti. Začínam chápať , že na svete sú minimálne dva druhy ľudí pochlebovači a veční rebeli. Ja som asi to druhé. Nikdy sa nebudem topiť v blahobyte, nikdy nebudem jazdiť na bavoráku, nebudem mať veľký dom, ani sa ma ľudia nebudú triasť a pchať sa mi do zadku , určite si aj teraz ťukajú na čelo za mojim chrbtom. Môj svet bude vždy skromný, ale bude vždy môj, je to moja cena za otvorenosť a aj zato čo cítim.

Krojiček medzitým stihol zomrieť. Ešte pred tým zožal úspechy televíznou reláciou Trepete, kde sa spievali obstarožne pesničky s jednoduchým nápevom o láske , úsmevoch , hrmení, nenáročné nič hovoriace oddychové melódie na ktoré sa často aj tancovalo a staré dámy si ich radi zaspievajú aj dnes v kuchyni alebo pri oslave narodenín, prosté smiešne komančské piesne. Mojou nevýhodou je že často sa započúvam do textov aj ľudových. Je nezmysel kukať, hajať a zároveň rúbať drevo na buku, ale keď sa človek rozcíti je schopný zaspievať akúkoľvek sprostosť nadšene. Krojiček mal pred smrťou v očiach presne taký istý pohľad, ako môj otec, aj reči, aj chovanie, aj navretý bok ako tehotná žena, musela to byť cirhóza pečene.

Letný slnečný deň , sýta zeleň . Vynára sa predo mnou biela izba na posteli leží niečo , čo pripomína zbytok môjho otca. Toto čo je tu, je len to čo ostalo po premytí úžasným množstvom alkoholu. Než som ho navštívil, boli sme za lekárom, akú mal šancu. Povedal že minimálnu, pochopil som, keď som ho zbadal že už žiadnu. Stále ma bude strašiť predstava obitých nosítiek špinavých nohavíc a ošúchaných topánok. Môj otec , kedysi úžasný fešák vysoký, skvele oblečený , takmer všetko si na seba šil sám. Bleskovo uvažoval, mal zázračné ruky. Keď mu doniesli katalóg a ukázali takýto chceme mať oblek premeral zákazníka po večeroch ho ušil, pozoroval som ho a obdivoval pri tom. Cez deň robil skladníka, výčapníka, bagristu, inšpektora v obchode. Vedel piecť, športovať, rozmýšľať, ale večer sa vždy ponoril do toho prekliateho alkoholu. A rebeloval celý život. Aj v 68 . Bol jedna z najúžasnejších potvôr aké som kedy poznal , len teraz po jeho smrti si uvedomujem že odmietam akceptovať fakt že nie je, ale je niekde vo mne, niekde na dne mojej duše a keď ho potrebujem hocikedy sa mi vynorí. Leží tu pred mnou na posteli. „Ďusó.“ Zatiahne. Keď nie je úplné pri vedomí alebo osprostieva zle skloňuje a časuje a prechádza do maďarčiny hoci za triezva sa vyjadruje bezchybne. „Prosím Ťa doneste mi trocha pálenka.“ A ja blbec idem do najbližšieho obchodu a kúpim mu mlieko púšťam mu ho cez hadičku, rozkašle sa roztrasie niečo nahnevane zamrmle a upadne do bezvedomia. Dodnes si vyčítam, že som sa nevykašlal na všetky predpisy. O týždeň na to zomrel, presne v tú dobu sa narodili moji synovia dvojčatá. Vymenili sa odišiel uvolnil im miesto na planéte, cyklus sa otvoril znova. Pochovali sme ho medzi nagymamou a nagypapom presne do stredu na náhrobný kameň sa dopísalo jeho meno. Ich najstarší syn a najväčší miláčik v rodine napriek všetkým hlúpostiam , čo navystrájal.

Leto 68 pioniersky tábor hotel JAS pri Trenčiankých Tepliciach malé kúpeľne mestečko v strede jazierko s ostrovčekom plné labutí a požičovňa člnov. Preletím čas a ponorím sa za budovu hotelu, hojdáme sa na lianách snívame hádžeme zelenožltý nožík do zeme a hráme rozťahovaciu hru na nohy. Večer nástup. Milé deti vypukla žltačka , zajtra musíme ísť predčasne domov, aby sa nerozšírila. Autobus sa cestou zapletie do kolóny ruských tankov a spievame pieseň Vychodila nabere Kaťuša. Vystúpim doma a na stene je veľký nápis Prišli Rusi zjedzte husi. Už vtedy som bol roztržitý. Mama zisťuje, že mi chyba polovica vecí, vetrovka, čižmy, pršiplášť, našťastie sa nájdu vo vreci, čo priviezol autobus. Pomaličky mi to dochádza , ktosi povedal, že nad ranom prešlo cez dedinu 400 tankov cesta je ozúbkovaná ich pásmi.

Ponáram sa v čase ešte ďalej par mesiacov pred onú udalosť. Vidím otca s jeho kamarátom ako príborovým nožom opravujú čiernobiely televízor pod prúdom. Zázrakom sa im nič nestane a ešte sa im ho podarí opraviť. Večer sedí otec pri TV a parádne nám lezie na nervy púšťa si politikov a debatuje nahlas s nimi. Dobre hovoríš Lexo, máš pravdu súhlasím s Tebou, ale toto Ti neprejde, za toto Ťa pojebu, budeš lepiť sáčky.

Idem do spomienok ešte ďalej. V tu dobu si pamätám noviny je v nich tuším 16 kandidátov na prezidenta. V jeden neskorý večer otec donesie dojiča z družstva, ktorý je ožraný , kymáca na nohách , že ledva udrží rovnováhu. Otec povie mame. „Priniesol som ďalšieho kandidáta na prezidenta , toto bude náš nový prezident.“ Prezident odíde do predsiene a vyští sa nám do nej , mamu skoro porazilo.

U nás to bolo vždy tak, že otec bol Maďar, guláš, paprikáš, čardáš a mama vareškár, drotár, unra, haluškár. Mama je Slovenka učiteľka, bola v komunistickej strane ma vysokú školu, otec bol totálny antikomunistka, mama ho donútila urobiť strednú, vychodil ju bez problémov ale na z maturovať nešiel, v ten deň sa ožral a povedal že to nepotrebuje. Myslím že mal pravdu a určite to nikdy nepotreboval. Mňa našťastie z týchto hádok vynechávali. Ale v škole som sa nikdy nevedel poriadne zaradiť pre Slovákov som Maďar a pre Maďarov Slovák, niekde v podvedomí som mal až donedávna zakódované že som nejaký zmiešaný bastard, ktorý nikam nepatrí bol som veľmi samotárske dieťa.
Na druhej strane otec napriek svojmu presvedčeniu , ukryl na povale v 68 predsedu družstva komunistu, pred opitým davom ktorý ho chce obesiť, samozrejme je to prehnane, vždy je to u nás plno paradoxov.

Ponorím sa do času spomienok rozprávania ešte hlbšie. Mliečna dedina - Tejfalu v tu dobu som ešte nebol. Májová noc kvitnú stromy. Pod oknom vyhrávajú cigáni. Je tam taký zvyk, keď ženích chce nevestu. Nechá jej zahrať pod oknami, nevesta na znak súhlasu zapáli v okne sviečku a ukáže v ňom svoju tvár. V ten večer sa rozsvietia v dvoch oknách na priečelí dve sviečky v jednej sa ukáže tvar moje tetky ma okolo 25 rokov a v druhej nahý zadok môjho 17 ročného otca. Chudera tetka musí čakať takmer ďalších 15 rokov kým sa vydá , ženích sa urazil.

Rok 1946 . Nechali nás vystúpiť z vlaku Ďusó, nevieš si to ani predstaviť, stali sme tam ako dobytok, a česky veľkostatkári nám pozerali na zuby, aká je zdravá ktorá rodina a podľa toho si nás delili. Otec mal 14 rokov dostal čierny oblek a biele rukavice robil tam dva roky pánskeho kočisa v dedine Prčice pri Prahe , často som tam chcel ísť , ale nikdy som sa tam nedostal hoci som bol v Prahe študoval 4 roky. Môj dedo-nagypapa sa ešte pred tým než ich deportovali, stihol pobiť na stanici so žandármi. Vraj nasadil nejakému na hlavu veľký kotlík so slivkovým lekvárom, samozrejme že ho vymlátili ako žito.


Kuchyňa je plná bicyklov nagypapa má zamastené ruky a odmontúva kolesa. Kľúče sú v kuchynskom stole. Dodnes mám celu tu kuchyňu zafixovanú v pamäti. Na boku kredenc v ňom šuflíky , strašne rád som sa v nich, ako malý prehrabával. Boli plné, gombíkov , kariet, nitiek, handričiek. V strede kredenca veľký pohár plný cukríkov ten pohár tam jestvoval minimálne 30 rokov a nikdy ma nesklamal. Nesklamal ani nás vnukov a potom ani pravnukov bol tam vždy a boli v ňom aspoň dva, tri druhy. Nagymama sa nikdy nenaučila po slovensky ani česky, horko ťažko vedela povedať pozdrav , ale srdce mala zo zlata neviem si ju inak predstaviť, ako drobnú láskavú nikdy nikomu neodporovala a urobila vždy, čo mi videla na očiach, ja som mohol všetko. Napríklad sedieť na rádiu. Dokonca mi prešlo aj to že som rozbil Ježiškovu sošku. Visela na stene a mala pod sebou nádobku na svätenú vodu, dovtedy som mrnčal kým mi ju nedali. Často som sa s ňou hrával a v jeden deň mi padla a rozbila sa . Mama povedala načo ste mu ju dávali. Nagymama len mávla rukou a povedala niečo neslušne na adresu tej sošky. V kuchyni bol drevený stojan s dvoma vedrami na vodu plechový sivý hrnček tam bol tiež od nepamäti až dovtedy , kým nagymama žila. Jedno vedro je na vyplachovanie umývanie hrnčeka z druhého vodu pijeme. Pod stojanom je ešte jedno špinave zahrdzavené kovové vedro, to slúži ako šerbeľ, chlapi v rodine sa kľudne k nemu postavia otočia k stene a štia pred ženami, keď je vedro plne vyleje sa na dvor. Ešte je v kuchyni veľký gauč z neho výhľad na večne zablatený dvor plný sliepok, svinských chlievov, sýpku na kukuricu, drevený záchod. Cez stred dvora naťahané šnúry na prádlo a naboku leží Flóra nádherný vlčiak.

---