D Mol pre dievčatko

Sedím v šatníku. V dlani žiletka. Videla som kedysi videoklip...dajaká Mylene Farmer vybehla na pódium a v predstieranej eufórii rozhadzovala trblietky, ktoré sa v hľadisku zachytávali divákom vo vlasoch, na šatách, v očiach...Sedím v šatníku, ale v mysli vybieham na pódium a rozhadzujem medzi svojich divákov žiletky. Moje pódium je nasýtené tripovými farbami možno preto, že som nikdy neužila drogu. Som ešte maličká. Viem, že nosom sa iba dýcha a občas kýcha. Viem, že žily sa otvárajú pri odbere krvi. Moje pódium je kruhový pranier, na ktorý ma však nikto nepriväzuje. Naopak, krútim sa na ňom dookola a vyhadzujem z objemných vreciek sukne milióny drobných žiletiek značky Astra. V hľadisku sa zachytávajú divákom vo vlasoch, na šatách, v očiach...

Sedím v šatníku, kde steny voňajú drevom z Indie a ako tak sedím, spoza dverí sa ozývajú tiché stony klavíra. Nohou jemne kopnem do dverí, poodchýlia sa, aby som zazrela strojcu zvuku. Sedí, podopiera si bradu o dlaň, otočený chrbtom a ľavou rukou nešikovne klope na srdce mohutného nástroja. Vytiahnem z úst plyšovú hlavu medvedíka, dlhá nitka slín sa mu teraz ťahá od úst ňufáčika k mojim perám. Hodím medvedíka. On sa zmätene otočí. Vidí ma a tak si zakryjem tvár. Myslí si, že sa hrám na skrývačku. Hrám sa však na tmu. On je tma. V tme sa nevidí. Tma ťa vidí. Keď prikryjem tvár sebe, vidím tú jeho. Tvár tmy. Niekedy v nej zapaľuje sviece. Kladie ich na každú siedmu klávesu. Toľko kláves, koľko mám rokov. To nevie. Ani to, že práve dnes mám toľko. Narodeniny, sedem mám isto. Kristovo číslo. Čistota. „Čo to tam robíš? Ukáž, čo máš v ruke!“ Pokrútim hlavou. Vstane. I ja sa rýchlo postavím, au, narazím hlavou do stropu šatníka, pribuchnem dvere, ale je rýchlejší. Po brade mi stečie oneskorená slina. On ma schmatne za ruku. „Niéé! Niéé!“ Snažím sa biť ho pästičkami. „Ty moje dieťatko.“ Povie a priťahuje ma k svojej hrudi. Prekvapená stuhnem. Dieťatko? „Ty to už vieš?“ I on sa zarazí. Hladí ma po vlasoch, nevšímajúc si tik pravej polovice tváre pri každom jeho dotyku. „Čo mám vedieť?“ „Koľko mám rokov.“ „Ale to ja predsa viem, koľko, do piče.“ „Povedz.“ Vyzvem ho. Povie to. Skrivím tvár a rozplačem sa. „Nie, nie, nié!“ jačím. „Už zasa?“ zamračí sa. „Prestaň. Prestaň!!! Sfetovaná krava!“ Zúrivo metám hlavou zo strany na stranu, ale jemu sa predsa podarí pobozkať ma. Som malá, maličká, ale on si dovolil takto sa ma dotknúť. Vytrhnem sa a utiekam sa späť do šatníka. Dvere sa nenávratne pribuchnú. „Prečo si ma teda volala?“ A o chvíľu: „Vylez, moja, prosím, vylez.“ Najprv zrejme stojí pred šatníkom, potom počujem jeho vzďaľujúci sa dych. Teraz sa ma snaží vylákať tragickou spŕškou klavíra. Pozná moju slabosť, túžbu naveky sedieť pod nástrojom a ucho pritláčať na jeho nežnochladný povrch. Ale tieto dvere sa už nedajú otvoriť. Nervózne sa zahryznem do žiletkinho ohybného tela. Ten vonku sa chce zahryznúť do mňa. Chce čakať a počká. Vyčká, kým vystrčím naivnú hlávku, zatiahnutú do života klopotavým snežením tortúrovaných kláves, a on ma schmatne za riedke vlásky, stiahne ma do svojej tmy a rozhryzie ma na drobné trblietky, ktoré potom bude rozhadzovať iná Mylene v jeho svete, kde pódiom je tŕnité zovretie železnej panny. A jeho bezodných úst.

Zostáva mi nájsť druhé dvere, ktoré vedú von. Zo šatníka.