V ŽLTOM DYME

Tíško vŕzgaš, keď po tebe kráča noc. Ako staré schody, vedieš ju ku mne, na prvé poschodie.
Nikoho neruším, takmer nečujne ti šepkám do ucha, tiež vŕzganím:

"Už vááás čakáááám!"...aj s ozvenou.

Si len krok pozadu, zlákaš ju do kúta najsvetlejšej miestnosti. Si krutý!
Ale máme spoločnú budúcnosť, vydržíme spojení až do rána, lebo stony píšu o pomalej vášni storočí.

A ráno zlatý lúč skĺzne po zábradlí. Dotkne sa a nechá ho spráchnivieť.

Budeme sami ďalšie storočie, kým neklesneme do zeme.

 
**************************

 
Som plytká, bolí ma iba koža.
To všetko tá dlhá doba čakania a neistoty. Vyčerpala ma, vzala mi dravosť.
Som rozvodnená, a pomalá, môj povrch je samá voda. Neslaná - nemastná. Vylievam sa z taniera.

Keď ma nabudúce stretneš, nečakaj viac než rozvírený piesok a pár mŕtvych ramien.

**************************

 
Trasiem sa. Od zimy. Od strachu z budúcnosti. Aj kosti sú jej súčasťou.
Ako všetci vravia, že sa to utrasie... Ako všetci rozprávajú stále to isté...

Áno, utrasie sa.

Kosti poputujú na správne miesta, ako lúč energie na svojej ceste potrubiami. Ohybnejšia, rýchla, pripravená zmiznúť cez najmenšiu škáru zatvárajúcich sa dverí....

Zlomené vedomie je ostrejšie, a tak, namiesto úteku, budem jazviť teba.