Míľniky

     V roku nula

som ešte nebola

a keď rodičia
plány o mne práve zavrhli,
vtedy sa môj život uchytil
a o niekoľko mesiacov
na svet som prišla
prvá a aj posledná
medzi bratmi a sestrami.

     v roku desať

som bola
ustráchané mláďatko
s jednou nôžkou
už vo svete dospelých.
A darčeky už vtedy
Ježiško mi nenosil.

     V roku dvadsať

netušiac,
čo znamená, že mám
"celý život pred sebou"
pohybovala som sa
medzi obrovskou nádejou
a trýznivými pocitmi
ničoty.

     Tridsiaty rok

ma vmietol
do otcovej choroby,
do hľadania ciest z nemoci
do neúspešných zápasov.

     Ten štyridsiaty

priniesol

prácu,
kde pracovať bolo
tak veľmi neisté,

a šťastie, radosť
z kolegov,
čo boli vtedy okolo,
môj strach
v lásku k ľuďom
pomaly, no pevne
prerastal.

Priniesol i poznanie,
že ak odísť,
tak len a len po dobrom,
vždy s vítanou
možnosťou návratu...

a tiež nadelil mi
vedomie starnutia.

     Rok päťddesiaty

ukončil smrťou
jedno veľké priateľstvo
a iné smrťou otvoril.

...na tento rok
už dobre nevidím,
je priblízko...

...kreslím slovom

miľniky

a medzitým
sa tak veľa, veľa
významného zomlelo...

Žijem medzi
štyrmi najviac blízkymi,
mám muža, deti,

priateľov a seba.
Psa a mačky,
slnko, stromy...

      A obraciam sa na Teba.