Nekompromisne zimná

po zamrznutej rieke kráčajú labutí ľudia

nad hlavami sa im vznášajú čajky

labutí ľudia si spievajú a hlasy majú ako fujary

a občas ako ľadové flauty

čajky sólujú svojim nežným krikom

keď fučí vietor zo severu

a v zátoke rieky píšeš báseň bielymi korčuľami

krehká ako ľadové ornamenty na okne chatky

plná ohňa... tak plná ľudského tepla

labutí ľudia sa pri zimnom západe slnka

pomaly menia na labute odlietajúc v smere

odviazaných rúk oranžovovlasého chlapca

stojaceho v člne

borovice občas zaplačú nad krásou údolia

a stopy v snehu zmazáva tvoj víchor

stopy obrovského chlpatého psa

ktorý prišiel zohriať drapľavú kôru vysokých stromov

dívaj sa ďalej a uvidíš les ako tichý orchester

klenbu chrámu nad hlavou v zimnej čiapke

a nemú princess, ktorej z nôh vyrástli korene

s vlasmi lesklými od lepkavej živice

ako sa usmieva smerom do teba