Jaskyňa 5/5 - Epilóg

Chlad, je mi strašná zima, Orim cítil ako sa jeho telo chveje a márne sa snaží produkovať životodarné teplo.

Ťap, ťap, ťap, ozvalo sa mu niekde za hlavou.

Tak takto plynie život, ako kvapky vody.

Ťap, ťap, kontrovala voda jeho myšlienkam.

Tma. Svet pohltila tma. Všetci sme v tejto čiernej, bezodnej jaskyni. Tápeme v nej, blúdime, narážame do seba, občas zakopneme, strácame vieru a nedokážeme nájsť východ.

A kto sú títo? Ľudia? Má to všetko vôbec nejaký zmysel?

Ťap, ťap, zatlieskali kvapky.

Nájde sa niekto, kto prinesie svetlo? Aj slabé svetlo. Aj najmenšie svetlo, pretože neexistuje taká silná tma, čo by ho premohla.

Ťap.

Orim sa opäť cítil plný sily. Jeho duch bol silný – nesmrteľný.

So svetlom sa dá nájsť cesta k východu. Pre všetkých, ktorí sú tu. Ariam! Aj pre teba. Aj pre tvojho bračeka, pre tvojich rodičov. Pre všetky obetované deti. Stačí nájsť človeka – so svetlom!

Ťap, ťap. Ťap, ťap, radovala sa voda.

Keď ho nájdeme, pôjdeme za ním. Stačí, keď sa pochytáme za ruky, budeme sa pevne držať a potom nájdeme východ, Orim sa spokojne usmial.

Ťap, a...ticho.