symfónia hrôzy

symfónia hrôzy

I.

milujem priblblé

poznámky

k básňam sezónnych básnikov

nič nehovoriace

obrazy každodennosti

výjavy úbohého

ducha

postavím sa chrbtom

aj tejto

slaboduchosti

to najsilnejšie

je iba v nás

ukryté pod rúškom

tmy

a za besného

splnu

sa prebúdza

ako vlkolak

požierajúc svoje

deti

revolúcia

II.

mesiac

chladno šteklí

zámok trinástej

komnaty

v jeho nelúčoch

iluminujú

divné postavy

vyzývam všetkých

duchov

nenapísaných

básní

poskladajte slová

v plnosť

celku

III.

nemôžem kráčať

v zástupe

vychodených ciest

a voliť zásadne

iba tie známe

vravíte 

to isté

nechcem sa pripojiť

k poetizmu

každodennosti

k mozoľnatým rukám

pózerov

vy nie ste

revolúcia

IV.

satén a čipky

virtuálnej rozkoše

chcem ozajstných

duchov

chcem ozajstné

prízraky

v tôni pod starým

dubom

sledovať krehké

štôlne

permoníkov

ako každodenne

fárajú

do neskutočných

baní

dolovať mačacie

zlato

V.

neznášam ten pach 

kafilérií

pretekajúci optickým

káblom

cítim ho všade

aspoň sa pridaj

hoci tomu nerozumieš

naplním ťa hnusom

a potom večer

po správach

sa postavíme do radu

pred veľké zrkadlo

na môj povel

vytlačiť ten 

jebák

chcem nás vidieť

ako sa krv zmiešaná

s hnisom

rozpľaští na našom obraze

za príznačného

puknutia

revolúcia

VI.

plávam do snov

v trblietavých lúčoch

plačúceho slnka

kľačím pred oltárom

jediného Boha

živého a obetavého

práve začína

zádušná omša

citov a poézie

kňaz dvíha kalich

a láme hostiu

démoni sa prepadajú

do útrob

nejasných vzťahov

a predstáv o sebe

...a neuveď nás do pokušenia

ale zbav nás zlého

VII.

revolúcia

ako vtedy na barikádach

sloboda rovnosť bratstvo

ako v 68 pri tankoch

ako 89 za súzvuku

kľúčov otvárajúcich

pandorinu skrinku

revolúcia

nehynúca

požierajúc svoje deti

nech žije revolúcia

my aj tak

zomrieme

a možno v jej útrobách

amen