Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Maliarov sen

29. 10. 2006
0
0
957
Autor
Enwi

Obraz mohol pokojne nazvať Anjel, alebo Mladík, ktorý veril v strapatého anjela; po rušnej ulici na predmestí kráčali ľudia. Všetci sa niekam ponáhľali, až sa stávali rozmazaní. Ich tváre boli iba machule pohrúžené do seba, nič konkrétne. Šedivé budovy pripomínali dávne, temer zabudnuté roky minulého storočia, na ceste stálo niekoľko áut. Obloha sivá, z jednej strany  tmavé búrkové mračná. Domy lemoval nízky kamenný múrik a nekonečný dvojrad javorov. V popredí sedel mladík, opieral sa o chladný kameň, tvár mu nebolo vidieť, obracal ju smerom do ulice. Jednu nohu mal vystretú, tú druhú pokrčenú v kolene. Vystieral pred seba ruku, akoby chcel niečo ukázať počas vysvetľovania, no obrazy sú nemé. Aj napriek tomu, že odvrátená tvár skrývala pohľad, bolo jasné kam hľadí. Niekoľko krokov od neho kráčal anjel. Nemal krídla, nemal v rukách meč, iba prechádzal davom ľudí, ktorí si ju nevšímali. Bola to totiž deva. Postava anjela sa neponáhľala, pozerala priamo na mladíka. Tvári dominovali veľké oči farby zrelých gaštanov, pery vytvarované do vyzývavého úsmevu, malý nos a roztopašné havranie vlasy. Boli strapaté, padali dievčine na ramená, padali a krútili sa, niekoľko prameňov zakrývalo tvár, s ďalšími sa hral nezbedný vánok.

Išlo o túžbu. Prianie vymaniť sa z pozemského života, objaviť niečo neskazené, dosiahnuť pokoj. Mýtická bytosť kráčala majestátne, spomedzi všetkých postáv bola najjasnejšia, iba jej telo a tvár vyjadrovali maliarov zmysel pre detail. Záhyby na odeve, jemné krivky, dlhé mihalnice, kučery vlasov. Ruky mala trochu od tela, nebolo však jasné, či ich chce vystrieť k chlapcovi, alebo iba rozprestrieť pred seba, premeniť na krídla a odletieť.

Mladík dlho hľadel na svoj výtvor. Hľadel na postavu, ktorou bol on sám, hľadel na svoj sen, na anjela, ktorého si nik nevšimol, pretože nie každému je súdené spoznať najkrajšie stvorenia sveta. Načiahol ruku k tvári na obraze, že ju jedným prstom pohladí, ale napokon sa  nedotkol. Ruka sa mu nepatrne chvela, prsty skrčil do päste. Aj napriek tomu, že cítil nesmierne veľkú radosť z dokončenia obrazu, v jeho vnútri panoval obrovský zmätok. Horel ako plameň prerastajúci do monumentálneho požiaru.

 

Súmrak sa podrobil noci pokojne, sťa milenec oddávajúci sa svojej partnerke. Na oblohe vládla tvár mesiaca, mlčiace diaľky nekonečna žiarili hviezdami, ktoré mali svoje kozmické príbehy, tajomstvá lákajúce odhaliť. Medzi sebou si ich bez slov vymieňali. Ľudia majú vo zvyku skôr rozprávať ako načúvať, a tak im mnohé múdrosti unikajú. A pritom rečnenie častokrát nevyjadrí nič z myšlienok rodiacich sa v hlavách, pravda uniká kamsi do zabudnutia. Jasným telesám vo vesmíre však nič neutečie, nič z vyrieknutého, či...

Mesto ožívalo nočným životom, cesty boli osvetlené radmi žltých, oranžových a bielych lámp, farby semaforov spomaľovali, zastavovali, púšťali prúdy hučiacich automobilov. Nespočetné výklady obchodov poskytovali očiam prechádzajúcich hry svetla, tieňov a ponúkaných tovarov, pestrofarebné reklamné neóny systematicky blikali, vypĺňali svoje názvy, premieňali sa do bizarných tvarov. Z terás a otvorených podnikov sa niesli tóny hlasnej hudby, Madhouse oprášili Like A Prayer od Madonny, Eminem vystriedal Without You za Cleaning out my closet. V mysliach ľudí sa sťahovali ponuré myšlienky sprevádzané neutíchajúcimi otázkami ako sa Európa postaví k americkému prahnutiu po krvi. Napätie rástlo do podoby balóna pripraveného už-už prasknúť.

Iba kalná rieka zarezaná do zeme pretínajúc mesto na dve časti sa tvárila apaticky mĺkvo. Akoby po celodennom ruchu bola ustatá a teraz sa ponúkla noci za tichého, temného spoločníka. Vyvýšené brehy odďaľovali žiaru svetiel, voda obmývala veľké studené kamene, na ktoré zleteli biele čajky. Nebadane sa prikradol jemný opar. Nenásytne pohlcoval odrazy a rieka tiekla, pričom poskytovala trochu pokoja.

Prichádzala jeseň, bez pochýb. Večer bol ešte teplý. Pulzujúce ulice si zachovali čosi hrejivé zo slnečného poobedia, no ako sa začne rodiť nový deň, chlad vystúpi z vody, znesie sa z výšin a vyplní námestia, cesty, uličky. Niekomu i sny.

V podkrovnej izbe, kde anjel s čiernymi vlasmi a hnedými očami kráčal po zasychajúcom  plátne, sa svietilo. Mladík ležal na posteli, čítal Obraz Doriana Graya. Úzkou škárou pootvoreného okna dnu vnikali rozmanité zvuky, no on ich nevnímal. Mladučká herečka kričala: „čo znamenajú peniaze? Láska je viac ako peniaze.“ Pravidelne dýchal, pohľadom kĺzal po texte. Už druhý raz sledoval príbeh lásky, krásy a pokušenia.

Keď matka vysvetľovala dcére, že je primladá, aby premýšľala nad zaľúbením, ktosi zaklopal. Zdvihol zrak od písmen, čelo sa mu nebadane zvraštilo. Uvedomil si, že sľúbil prísť za priateľmi, no akosi zabudol. Druhá séria ťukania ho prinútila vstať, „už idem.“

Prešiel okolo stojanu, chlapec vystieral ruku k bájnej bytosti. Ľudia sa neprestajne niekam ponáhľali a venovali svojim starostiam. Keď otváral dvere, ešte stále mal chlapca pred očami a jeho rozhárané myšlienky boli rozmazanými tvárami okoloidúcich.

„Dobrý večer.“ Pozdravila dievčina stojaca pred dverami.

S ospravedlnením na tvári sa na ňu pousmial. „Ahoj, trochu som sa pozabudol.“

„Nevadí. Už som si zvykla.“

Pozval ju dnu na šálku horúceho čaju.

Mlčky vošli do bytu, kde si vyzliekla pulóver a prevesila ho cez kreslo. Plavé vlasy sa jej trochu postrapatili, obzerajúc sa po miestnosti, si ich prečesala prstami. Poličky s knihami prešla bez hlbšieho záujmu, stôl pri okne pokrývali tuby od farieb, štetce položené na palete, namočené v miske s tekutinou, niekoľko trčalo zo škatuľky s otvormi. Na stoličke ležala skrútená handra s rôznymi kombináciami zelenej a modrej farby, hnedej idúcej až do čierna. Druhá, pohodená na zemi, kričala sýtočerveno. Zo všetkého najviac ju však zaujal obraz. Vďaka stojanu bol vyšší ako ona, musela k nemu podísť, aby videla maľbu spriama.

Stačil letmý pohľad a emócie v nej sa stali priveľmi intenzívne, aby ich ovládala. Chcela niečo povedať, otočila sa, že položí otázku, no v miestnosti bola sama. Pohľadom sa vrátila späť k maľbe. Privrela oči... úplne ich zavrela a snažila sa na nič nemyslieť.

„Čo stojíš ako socha?“ Strhla sa. Priateľ stál za ňou, v jednej ruke držal čajník, v druhej dve šálky. Opäť si prečesala vlasy, pripadala si ako dieťa nerozhodné mysľou, okolím. Vystrela k nemu pravicu, že mu pomôže. „Poď si sadnúť.“ Navrhol a sám tak učinil.

„Mal by si sa obliecť, pôjdeme,“ vyriekla, keď si posediačky vymieňali pohľady. Jej slová sa však neponáhľali. Hlas mala tichý, akoby premýšľala nad niečím úplne iným. „Čakajú nás.“

Prikývol. Do šálok rozlial čaj, šírila sa z nich jahodová vôňa prepletená stúpajúcou parou.

Kým sa prezliekol, horúci nápoj trochu vychladol, no ešte stále sa nedal vypiť na jeden dúšok. Opäť si sadol, pozrel na dievčinu, ktorá zasnene hľadela na čajník a šálky, no zaiste nič nevnímala.

„Čo ti je?“ Načiahol sa ponad stôl a zľahka chytil prsty zvierajúce porcelánové uško. Okrem očí sa na jej tvári nič nepohlo. Upierala naňho veľké zreničky prechádzajúce do modrej farby. Žmurkla, jej pery sa od seba odlepili, „nič.“

Prikývol, „nezostaneme radšej doma?“

„Nie... Nič to nie je,“ pustila šálku a miesto nej zovrela priateľove prsty. „Naozaj.“

O niekoľko minút vyšli von. Tam, kam sa uberali, nebolo ďaleko. Kráčali bez slov, vyhýbali sa okoloidúcim, ktorých bolo v skorú nočnú hodinu požehnane. Niektorí, vracajúci sa z práce alebo nákupov, hľadeli nepríčetne pred seba, či skôr pod nohy a želali si byť čo najskôr doma.

„Neponáhľaj sa tak,“ ruky mal strčené vo vreckách ľahkej vetrovky, vsunula tam prsty, preplietla ich s jeho a pocítila teplo dlane.

Pevnejšie ju zovrel, „prepáč, zamyslel som sa.“

„Hm.“

„Cítiš tú vôňu?“ Trochu nadvihol hlavu, aby nosom lepšie nasal sladké vábenie.

„Niekto upiekol koláč... Marhuľový. So škoricou.“

„Marhuľový?“ Neveriacky pokrútil hlavou. „So škoricou?“

Drobná ruka vykĺzla z jeho dlane. „No,“ prikývla, „taký mám predsa rada.“

Červený panáčik na križovatke ich upozornil, tak zastavili. Počkali, kým sa zjaví jeho kráčajúci kolega, až potom vstúpili na prechod. Nasledovala aleja javorov pri trojposchodových domoch. Budovy boli poznačené časom, na stene sa vyvŕšili nejakí samozvaní umelci suterénneho štýlu a zanechali tam množstvo nečitateľných nápisov, zopár slaboduchých kresieb a neodmysliteľné invektívy, či demonštrácie rannej lásky. Tehlový múrik, vinúci sa povedľa chodníka, sa drobil, odstránením odpadu sa však ostentatívne nik nezaoberal.

Obytné domy vystriedali rozľahlé budovy obchodov, sídla firiem, vysoký kostol so štíhlymi zvonicami. Ocitli sa na malom námestí, v strede ktorého kamenné deti vyčkávali svoju matku. Striekajúca voda vo fontáne zúrivo dopadala na hladinu, prenikali ňou modré svetelné lúče a strácali sa v korunách troch veľkých ginkgo stromov. Tie pamätali dávne časy, teraz zanesené hlukom a uponáhľanosťou konzumnej éry. Zdrevnatené spomienky zapísané v letokruhoch ich mohutných kmeňov pretrvávali nedosiahnuteľné ľudskej zvedavosti, zostávali ďalšou záhadou nekonečnej reality.

Čoskoro sa pred nimi zjavila radnica. K podniku, kde ich očakávali, to už nebolo ďaleko. Prešli okolo kina, ďalšej banky, ďalších obchodov. Odbočili do postrannej uličky, na rohu ktorej lákali farebné obaly kníh, zapĺňajúce niekoľko výkladov. Nasledovalo pár iných výkladov, tie ich pozornosť však neupútali. Zbadali terasu plnú hostí. Prekypovala životom, debatami na témy všedného života, hýrila farbami odevov a tvárí.

„Aha tam sú,“ naznačila pohľadom priateľovi a pustila sa pomedzi stoly na ukázané miesto. On ju nasledoval, prezerajúc si gestá ľudí naokolo. Hlučnú spoločnosť pri prvom stole ignoroval, vedľa sedela dvojica pohrúžená do tichého rozhovoru. Driečna deva prikyvovala partnerovým slovám, hrdzavé vlasy mala v drdole, líca a malý noštek pokryté roztrúsenými pehami. Presunul zrak inam. Staršia dáma s povädnutou krásou tváre - prekrytou make-upom a krvavočerveným rúžom, linkami na očiach, častovala obézneho muža sediaceho oproti zvodným pohľadom. On sa vrtel ako nedočkavý pudlík na maznanie svojej paničky. Obliekol sa do decentného saka, spod ktorého vytŕčali rukávy krémovej košele a nevkusnej kravaty. Nevenoval im viac pozornosti.

„To vám trvalo.“ Zakričal na privítanie mladík v modrej košeli.

„Akoby si ho nepoznal,“ dievčina sediaca vedľa sa postavila. „Bozk na ospravedlnenie a ja ti prepáčim.“ Jej slová nasledoval všeobecný smiech.

On k nej podišiel, podali si ruky, ich líca sa letmo dotkli, „nejako som sa pozabudol...“ Ovlažil ho závan prenikavej vône, ktorá sa okolo nej šírila, tak ju opatrne nasal a ospravedlňujúco sa pousmial.

„Mňa radšej nebozkávaj,“ postavil sa ďalší s napriahnutou pravicou, „drink  je pre mňa rozkošnejší ako pery.“

„Do určitého množstva, potom ti chutia aj pery, či jazyk predajnej ženy, však?“ Upútal jeho pozornosť ďalší.

„Kuš! Tomu sa nerozumieš.“

Nálada bola dobrá, usadili sa k nim a vymenil si s priateľkou pobavené pohľady. Na rameno mu dopadla niečia ruka. „Tak ako sa vodí nášmu nádejnému umelcovi?“ Pozrel vedľa, odkiaľ naňho hľadela vyškerená tvár známeho.

„Vďaka za opýtanie, všetko po starom.“ Odvetil s úsmevom na perách. „A ty? Ešte stále hľadáš prácu, ktorá by naplnila tvoj život?“ Rozjarený kamarát zagúľal očami za okuliarmi bez rámu. „Skôr peňaženku,“ opravil ho s hlasným smiechom. „Život mám naplnený inými potešeniami.“ Otočil sa ku svojej priateľke zabranej do rozhovoru o posledných výkrikoch letnej módy. Chytil ju za bradu a vtlačil sa jej na tvár. „Počkaj,“ odtisla  ho od seba. „...modrá je príliš chladná, tú... prestaň,“ prísne pozrela na svojho milého, keď jej jazykom prešiel po krku. Ten sa len zaškeril.

„Ale máme tu aj iné radosti, však áno?“ Odmietnutý vôbec nestrácal na pozitívnej nálade. Vzal pohár piva a poriadne si odpil.

„Presne tak,“ súhlasil ďalší. „Je ako žena...“ Pozdvihol svoj nápoj a labužnícky sledoval penu stekajúcu po skle. „Najskôr osviežujúco chladné, no keď sa ti rozlezie po celom tele, tak väčšiu slasť a horúčavu nezažiješ ani pod tropickým slnkom.“

„To iste! Spomeň si na každé ráno, čo sa zobúdzate miesto jedného, či dvoch viacerí. A v hlave ti hučí Niagara.“

„Áno, presne také sú ženy!“

„Ráno? Teraz je večer, tak sem nepleť ráno.“

Rozhovor kontinuálne prechádzal od jedného k druhému, každý pridal svoj diel a vzápätí ovlažil ústa alkoholickým potešením. Keď prišiel čašník, objednali si aj oni.

Mladíkovu pozornosť opäť upútal vedľajší stôl. Tučko sa nadšene delil o nejakú historku, ktorá v jeho podaní prekypovala ako cesto na kysnutý koláč. Mával rukami, sem tam sa prenikavo zasmial infantilným smiechom, ktorý sprevádzalo hrané pochopenie jeho poslucháčky. „To bolo neuveriteľné, ako som sa jej zbavil!“ Zvolal víťazoslávne, „samozrejme ju lákali moje peniaze,“ vtedy stíchol, rozhliadol sa okolo. Jeho červené očká sa stretli s pohľadom mladíka, no to ho neodradilo, aby sa vrátil späť ku svojej téme a paničke v ružovom kostýme. Naklonil sa k nej ponad stôl, bacuľaté prsty oboch rúk sa mu navzájom preplietli. Potom podstatne tichším hlasom dokončil svoju reč a nasledoval povzbudivý smiech dámy, ktorý ho usadil späť - spokojného do pôvodnej polohy.

„Nevieš o nejakom dobrom filme?“

„Dobré filmy už netočia.“ Predbehol ho sused.

„Hlúposť. Pán prsteňov bol dokonalý.“

„To je Tolkienova práca, nebyť knihy, nebolo by filmu.“

„Súhlasím,“ prikývol ďalší, „ale na fakte, že i film bol dobrý, to nič nemení.“

„Mne sa nepáči fantasy,“ pridala sa slečna s hlbokým výstrihom. Do nosa mu udrela opäť jej voňavka, nevedel, či ju k nemu vánok zavial, alebo sa s ním zahralo podvedomie. „Sú tam príšery, čarodejníci...“

„No a?“

„Samé vymyslené hlúposti.“ Striasla sa, akoby zbadala nejakú potvoru z rozprávky. 

„Dôležitejšie je, ako ťa tá hlúposť osloví, presvedčí o svojom úprimnom príbehu. Veľa filmov s nálepkou skutočný, mi prichodí ako tá najhlúpejšia báchorka, akú som kedy počul. Osobne si radšej pozriem-“

„Ja mám fantastické príbehy rád. Tolkiena žrali, keď písal o hobitoch a jeho imagináciou vytvorená Stredozem sa zo stránok kníh po desiatkach rokov preniesla na plátno.“

„Ešteže sa do toho pustil Peter Jackson. Všetkým z Hollywoodu ukázal chrbát a hobitie nory vykopal na Novom Zélande.“

„Akoby to nebolo jedno...“

„Čoskoro bude premiéra druhej časti, už sa neviem dočkať.“

„Budúci víkend sa ide na chatu, kto má záujem?“

„Len nech si dajú na čas...“

„Tam nebudú našťastie žiadne hobitie brlohy, ja mám voľno. Radšej mám ľudskú spoločnosť. Ideme, nie?“ Otočila sa ku svojmu priateľovi, ktorý naďalej rozprával o filme, no nik ho nepočúval.

„Drahá, nemaj obavy, ideme a dúfam, že ti trochu pozmením názor na rozprávky pre dospelých.“

„Tvojimi hobitmi?“

„Jeden postačí.“ Odvrkol a urobil grimasu, ktorá ich rozosmiala.

Večer pokračoval. Čas plynul akoby rýchlejšie. Prichádzali noví hostia, iní opúšťali dopité poháre a brali sa preč. Žena v ružovom vstala, telnatý spoločník jej ponúkol rameno a pomalou chôdzou vyrazili do nočných ulíc. Ich správanie bolo spleťou prejavov ľudí, ktorí pamätali tváre Beatles, keď začínali s prvými hitmi a vstupovali do dospelosti slovami: Love me do; beatnická generácia ovplyvňovala ich náhľad na svet, Američania sa v tom čase ešte stále hrali na spravodlivosť vo Vietname a ilúzie o šťastí, či krištáľovej láske sťaby nikdy nejestvovali. Na dvojici bolo však aj čosi úsmevné. Pripomínali dve deti imitujúce svojim správaním dospelých. Keď zahli za roh, akýkoľvek záujem o nich ho opustil. Čoskoro ich nahradí prázdno v jeho mysli, prípadne sny o anjelovi, ktorý si ešte stále niekde vykračoval ležérnym tempom a tak odďaľoval stretnutie.

„Asi už pôjdem,“ vstúpil do polemiky o kvalifikácii na majstrovstvá Európy vo futbale, prerušil nekonečné štebotanie na tému saténové oblečenia a lakované topánky.

„Však si ešte len prišiel...“

„...a ani nemáš dopité.“

„Ako vždy,“ zasmial sa kamarát sediaci vedľa. Napravil si okuliare skĺznuté na špičke nosa. „Máš niečo dôležitejšie na práci?“

„Čosi si nájdem,“ opätoval mu úsmev a vyprázdnil pohár červeného vína.

„Ešte nechoď predsa,“ ani dievčenský hlas ho však nepresvedčil. Vstal, pohľadom prešiel po každej tvári, „majte sa krásne a prajem pekný večer.“

„Maj sa.“

„Čau.“

„Už naozaj ideš?“ Na priateľku skoro zabudol. Keď prikývol, vstala i ona, „tak aj ja sa lúčim, už je neskoro. Majte sa krásne...“

Prešli pomedzi stolmi na terase, pehavé dievča so svojím priateľom sedelo v spoločnosti dvoch robustných mužov a všetci sa na niečom smiali. Deve venoval krátky pohľad, vôbec nemala peknú tvár, no i napriek tomu sa mu na nej niečo páčilo. Možno vlnité vlasy farby medi alebo plné pery. Nevedel.

„Na chate sa stretneme, okej?“ Ktosi za nimi zavolal, ale on už neodpovedal. Hlavu mal plnú zvláštnych pocitov, zlievali sa ako farebné tekutiny v alchymistovom kotlíku. Pripadal si omámený, zhlboka nasal čerstvý vzduch, pozrel na oblohu a vybral si hviezdu.

„Sú tak vzdialené...“

Mestské hodiny odbili jedenásť.

„Prosím?“ Pozrela na jeho zamyslenú tvár.

„Hviezdy.“ S hlavou vytočenou dohora kládol jednu nohu pred druhú, celkom pomaly, zasnene. „Každá z nich má vlastný príbeh. Vieš, niekedy mám nesmiernu túžbu počuť, o čom si šepkajú,“ zahryzol sa do pier, „aj keď to sa mi nikdy nesplní, však?“

Nechápavo zažmurkala, „snáď.“

Chvíľu kráčali bez slov. Do uší im vnikalo klopkanie tvrdých podpätkov o kamennú dlažbu. Námestie sa topilo v kombinácii bielych a žltých svetiel, budova mestskej radnice zatieňovala moderné kino, z ktorého vychádzali ľudia. Vymieňali si dojmy z filmu, ktorý ako hladný tvor odhryzol aspoň poldruha hodiny existencie každého z nich. Pokiaľ však niektorí zabudli na problémy vlastného života a dej na plátne im ponúkol jedinečný zážitok, tak to bol príjemne strávený čas.

On ich však nevnímal. Zrakom blúdil po čiernej oblohe pretkanej tisícmi bodiek žiariacich telies. Aký život sa ukrýva vo vesmírnych  diaľkach? Pýtal sa sám seba. Žije tam aspoň jedna ďalšia civilizácia, hrajú sa tam anjeli so strapatými kučerami, hľadia na maličkú hviezdu, ktorá je našim slnkom? Netušil.

Nebolo to však dôležité. Z pohľadu jedného človeka iste nie...

„Pôjdeš ma odprevadiť na autobus?“

Prinútil sa zniesť opäť na zem a odpovedal otázkou: „Neprespíš radšej u mňa?“

„Neviem,“ v kútiku pier jej končili tri nezbedné vlasy, „mala by som ísť radšej domov.“

„Ako chceš...“ jedným prstom ju pohladil po líci, „zajtra je sobota, takže niet sa kam ponáhľať. Máš hádam voľno, nie?“

Usmiala sa, „to hej, akurát by som rada skočila pozrieť rodičov. Nič viac.“

„Aha,“ prikývol. „A nebude lepšie ísť z centra vlakom, ako sa sem opäť trmácať v autobuse?“

Na krátky okamih sa zamyslela. Mal pravdu, prespať uňho so sebou prinášalo hneď niekoľko výhod. „Prehovoril si ma.“ Predstava noci strávenej s ním ju potešila. Nezostávala často, jeden-dvakrát do mesiaca, keď si skočili spolu do divadla alebo pozreli nejaký film. Potom ich kroky zväčša zaviedli do tichého podniku, kde sa mohli podeliť o dojmy, kde si rozprávali zážitky z dní, ktoré sa nevideli, kde hrala hudba a rozvoniavali vonné sviečky.  

Nesmelý úsmev na jeho tvári pretrvával, „ale ja som ťa predsa neprehováral.“

Myseľ jej zrazu potemnela, no nedala to na sebe znať, „takže pôjdem predsa na autobus. Nechcem ti-“

„Nechcem ti?“ Zopakoval jej posledné slová v otázke, a tak ju umlčal. Jeho hlas bol priveľmi neprirodzený na to, aby mal v úmysle vyvolať hádku. „Milá moja, nebuď márnivá.“ Keď si uvedomila ľahkosť v jeho správaní, zahnala všetky chmáry, ktoré ju na okamih rozľútostili. „Bude mi cťou s tebou zdieľať posteľ, dokonca ti poviem na dobrú noc nejaký príbeh.“

Potešila sa a ľahkým bozkom na pery mu zaďakovala. „Príbeh radšej pri raňajkách. Ako ťa poznám, tak sa rozhovoríš o niečom celkom inom.“

„Hm,“ prikývol. „Však sa uvidí.“

Chcela ho chytiť za ruku, aby sa stal pre ňu konkrétnejším, no napokon si to rozmyslela. Spomenula si na jeho kritické slová, keď komentoval bozkávajúce sa dvojice v parku, či dievčatá sediace na kolenách svojich milých. Považoval to za pokrytectvo, či skôr chválenie sa: pozrite, akí sme mladí a máme sa radi! „Neúprimná láska,“ povedal raz, keď sedeli na autobusovej zástavke. Z neba padali dažďové kvapky. Boli celkom malé, ako keby niekto tam hore používal rozprašovač so snahou neublížiť ani jednému tvorovi, či labilnej rastlinke a pritom vlieval do tiel život. „Klamú okolie, klamú seba, klamú tým najbiednejším spôsobom a ani im to nedochádza. Nevedomosť, aká si len sladká...“ Skrytí pod strechou sledovali dvojicu stojacu na chodníku, tma robila tváre zaľúbených anonymnými. Napokon, tak sa javia všetci zaľúbení, skrytí za krásou pocitu, voľní a svieži. „Nehovor tak,“ oponovala mu vtedy, ale aj mnohokrát neskôr. „Nevidíš, ako sa majú radi? Nemôžeš vedieť o ich úprimnosti.“ Iba na ňu pozrel a nepovedal ani slovo. Jeho oči boli smutné, akoby vraveli: kiežby si mala pravdu, ale v hĺbke duše tomu neveril. A ona o tom vedela, čo smútok robilo nákazlivým.

Ako veľmi si vtedy priala stáť v daždi miesto neznámych, ktorí vkliesnení do seba, až nevkusným spôsobom prejavovali jeden druhému náklonnosť. Áno, správali sa perverzne, i ju to odpudzovalo, no nehľadela na nich s pohŕdaním, pretože aj tak sa tvári láska. Súhlasila, že žiadostivosť tela u mnohých prevyšuje skutočné hodnoty, poznala pretvárku, libidom zatemnenú myseľ. Poznala horkosť rozchodov, slobodné či rozvedené ženy vychovávajúce svoje potomstvo. Na druhej strane, vtedy sa je možné aspoň na niečo konkrétne upnúť, jej život bol ako neskutočný sen, zaiste pekný, no príliš iluzórny. Chcela prežívať každý okamih, ktorý prináša osud, nie len sa prizerať a snívať.

On jej prichodil transparentnejší ako astrálna bytosť. Hovoril málokedy, alebo sa naopak rozrečnil priveľmi, no zakaždým o príbehoch, hudbe, obrazoch. Niekedy sa jej zdalo, že na tie fiktívne postavičky z popísaného papiera žiarli. K anjelovi sa ani nevyjadrovala, nemala silu spýtať sa, či počúvať.

No i napriek tomu ho milovala. Nezištne, slepo.

Tichý ston sa jej vydral z hrdla, skryla ho zakašlaním, avšak priateľ opäť hľadel na hviezdy.

Kde žiješ? Kládla mu v duchu otázku, no zakaždým zostala uväznená kdesi v krku, aby ju potom tlačila. A teraz tomu nebolo inak.

„Máš ma vlastne rád?“ Vyhŕkla, a vzápätí si zahryzla do jazyku.

Ešte nikdy sa ho to priamo nespýtala. Stretávali sa často, prejavoval jej sympatie, ale zakaždým vycúval, keď sa ich slová stávali príliš osobné. Akoby sa len hral, s ňou, či s láskou, či s celým svojim životom. Nikdy jej neublížil a verila, že by toho ani nebol schopný, no predsa dni chutili príliš trpko. Jeden vedľa druhého, ako nespočetné deti opustené, zanedbané.

V krku jej navrela guča otázok, chcela sa rozplakať, alebo rozbehnúť preč. Nechápala, ako pár spomienok a myšlienok dokázali razom zmeniť večer. V konečnom dôsledku však tomu rozumela. Nebola to otázka jedného dňa, potlačované pocity sa raz vyhrabú na povrch, začnú kričať až ich nebude možné ovládnuť.

Cítila jeho spaľujúci pohľad, nedokázala však odpútať svoj zrak od chladných mačacích kociek, ktorými pokryli námestie. Keby bolo v jej moci zmeniť sa na-

„Mám,“ pošepkal.

Nasucho preglgla. Potešila ju tá odpoveď? Vôbec sa necítila po jeho jedinom slove lepšie, aj keď presne to chcela počuť. Či skôr hmatať, nasať nosom a pocítiť jazykom, držať v rukách, vidieť otvorenými očami.

„Mám ťa rád,“ intonácia mladíkovho hlasu bola neurčitosť sama.

Kráčali pomaly ďalej, nevedela, čo povedať a tak ich pohltili nočné zvuky mesta.

Zľahka pokrútil hlavou a kútiky pier sa mu nepatrne nadvihli. Milé dievča a ja ti stále ubližujem, napadlo mu. A pritom ťa mám rád. Pozrel na jej sklopenú tvár, dlhé vlasy mu však umožnili zbadať iba špičku nosa. Načiahol sa, aby ich odhrnul. Myseľ mal plnú ospravedlnení, no jazyk sa lepil neprítomnosťou slov na podnebie sťa suchý zips. Nevedel, ako vysvetliť, čo vlastne zamotáva jeho myšlienky a núti správať sa odmerane. Jedno mu však bolo jasné. Daná situácia ho mrzela viac, než si ona uvedomovala, no to sa vonkoncom nehodilo spomenúť.

Zostal potichu, privrel oči, aby tak temnota vstúpila hlbšie do jeho vnútra. Znovu pokýval hlavou zľava doprava. Tento raz sa však neusmial, iba preklial svoju minulosť, čím sa priblížilo bahno myšlienok spred niekoľkých rokov.

Spomienky však mali človeku slúžiť - nie ho ovládať. A presne to isté si povedal. Spomienky mali byť ako fotografie v niekoľkých albumoch, chronologicky zoradené niekde vo vitrínke. Človek o nich vie, nezabúda, no žije v prítomnosti. Keď ich chce vidieť, tak ich vezme a nechá sa na chvíľu zaniesť do minulosti, no pokiaľ nemá náladu na tváre, udalosti, či pocity, tak ich nechá na poličke. Ono to tak samozrejme nefunguje, pri väčšom sústredení sa však podobný efekt dá docieliť.

„Vieš, že aj tie najväčšie krokodíly majú žalúdok ako ľudská hlava?“ Na okamih sa odmlčal. „Možno taká veľká hlava,“ dodal a poškriabal sa na brade.

Nechápavo pozrela na priateľa, „prosím?“ Oči mala ako dva otázniky.

„No na to, že sú pomerne obrovské monštrá, toho veľa nezožerú.“

Stále nechápala, kam tým mieri. Pokrútila neveriacky hlavou.

„Som hladný.“ Zasmial sa. Obaja stáli, chytil jej ruky a spojil medzi svojimi dlaňami. Boli drobné, studené. Bielu pokožku mala vysušenú, priložil si ich k perám a dychom zahrial. „Na čo máš chuť?“ Spýtal sa s pohľadom upreným do jej veľkých očí, žiarili ako hviezdy na oblohe, leskli sa ako sklenené guľôčky.

Neodpovedala, no nemali naponáhlo. Jednou rukou jej vošiel do vlasov, dostal sa až ku krku, potom si ju k sebe pritiahol a oprel o hruď. Ich tváre sa zo sveta vytratili, stali sa anonymnou dvojicou na konci námestia. Skryli sa za krásou pocitu, tieň budovy ich zahalil pred svetlom, boli voľní. Dve slobodné duše patriace jedna druhej. A napokon svieži. Svieži ako kvety prebudené rannou rosou.

„Dala by som si ovocie,“ pošepkala mu do ucha. „Jahody a čerešne.“ Voňal jej vlasy, prijímal teplo, ktoré sálalo z ich tiel. „Rada by som si sadla na konár a hádzala po tebe kôstky.“

Tá predstava ju rozosmiala.

„Ty máš ale nápady,“ jemne ju pohrýzol do krku. „Čo tak jablká alebo hrušky?“

Pozreli si do očí. Zatvárila sa nevinne sťa dieťa. „Hm,“ prikývla, „rada.“ Potom si položila hlavu späť naňho a počúvala údery srdca. „Aj jablká majú kôstky.“ Pošepkala a na perách sa jej usadil spokojný výraz.

„Tak poďme.“

Chytili sa za ruky a vystúpili z tmy.

K fontáne, kde tri deti hľadeli na obrovské stromy, každé na jeden, to už nebolo ďaleko. Voda dopadajúca do malého jazierka prekrývala akékoľvek ďalšie zvuky, a tak sa zdalo, že nič iné ani neexistuje. Okolo kráčali viaceré postavy, no neprišli im oveľa skutočnejšie, než siroty vyzerajúce svoju matku, ktorá nikdy nepríde.

Minuli kostol a vkročili na chodník lemovaný dlhým radom javorov. Kráčali bez slov, držiac sa za ruky stúpali po prvých opadaných listoch. Ďaleko pred nimi sa mesto poberalo na spánok, okná domov okolo ktorých prechádzali, svetielkovali žiarou televízorov, no väčšina už bola čierna ako obloha nad nimi.

Aj ľudia v týchto končinách sa kamsi vytratili. Ulica zívala prázdnotou, tých niekoľko postáv, ktoré postávali pri aute, či pri dome, alebo kráčali ako oni dvaja, zakrývala tma. Sem-tam sa okolo prehnalo ojedinelé auto, zmizlo však tak rýchlo ako sa i zjavilo. Tmavé miesta sa striedali so svetlými. Huňaté koruny stromov skrývali mnohé miesta, ich tiene sa prekrývali, dotýkali s tieňmi dvoch postáv kráčajúcich popod ne.

Hľadel pred seba a rozmýšľal.

Život ľudí sprevádzajú mnohé rozhodnutia. Väčšina z nich sa stane rutinou, alebo sú v podstate bezvýznamné. Existujú však skutočnosti, ktoré významne ovplyvňujú naše životy, či chceme alebo nie. Niekedy je možné zavrieť oči a s dúfaním, že všetko sa napokon vyrieši samo, a tak prečkať okamihy, ktoré rozhodujú o našej budúcnosti. Je to zbabelé?  Kládol si otázku. Zbabelosť už mnohým zachránila život, a život je predsa tým vesmírom, ktorý denne vidíme, cítime, počujeme a je v našich myšlienkach.

Už dávno sa hral s ideou, aké by bolo všetko jednoduchšie, keby mohol na okamih zostať stáť a premyslieť všetky alternatívy. Realita však nebola počítačovou hrou, od ktorej sa dá odísť, oddýchnuť si, premyslieť ďalšie kroky. Realitu tvárnil čas každým úderom srdca, dalo sa obzrieť dozadu, no nešlo vrátiť ani len výdych, ktorý sa opustením pľúc stal minulosťou.

Hlboko v podvedomí cítil, že v posledných dňoch sa v ňom odohráva čosi závažné, nevedel však presne formulovať daný problém, aby sa mu postavil. Nechcel stáť s dlaňami vytočenými dohora, prstami od seba ako rozvetvené konáriky, nechcel hľadieť na piesok, ktorý mu medzi nimi prepadá, vietor ho chytá a drobné zrniečka unáša do diaľky. Tá predstava razom bola reálnejšia ako večer dňa, ktorý sa rútil do svojho záveru. Točil sa, alebo okolie sa obvíjalo okolo neho, ako keď anakonda hrdúsi svoju obeť. Zbadal pred sebou siluetu postavy, tá však nebola dôležitá. Roztváral oči dokorán, hľadel na vykúkajúcu pokožku svojich dlaní, hľadal medzi pieskom semiačka plné života, o ktoré prichádzal.

Zrazu pevne zovrel ruky v päsť. Zostalo mu ešte niečo?

„Au,“ strhol sa, čím predstava celkom zmizla. „Chceš mi rozpučiť prsty?“

„Prepáč,“ ospravedlnil sa.

Niekoľko metrov pred nimi ktosi sedel na zemi. Vystieral k nim ruku, hlava skrytá v tme na nich upierala neviditeľné oči.

„Kam ti zase odbiehajú myšlienky?“

Neodpovedal. Fascinovane pozeral na človeka ku ktorému sa blížili. Vtedy si ho i ona všimla a podvedome sa pritúlila k priateľovi. Nebol to strach, čo ju k tomu viedlo, iba prekvapenie.

Priblížili sa k nemu na pár krokov. Do tváre mu stále nebolo vidno, špinavé džínsy mal na pokrčenom kolene dotrhané, vykúkalo mu ako jediný kopec v tmavej krajine pokrytý snehom. Ruku k nim stále vystieral, prsty sa mu nepatrne hýbali, no mohli sa aj triasť.

Ako ho obchádzali, paža zostávala v pôvodnom geste, tvár s nevidenými očami však kopírovala ich pohyb. Nevedela, či rukou na nich ukazuje, alebo žobre, nevedela, či ju klame zrak, alebo tam skutočne niekto sedí. Jej priateľ si vymieňal so záhadnou postavou pohľad, no potom sa pozrel pred seba, „napadlo mi, že ja si dám krupičnú kašu.“ Jeho samého prekvapila absurdnosť situácie, či slová, ktoré vyšli z hrdla.

Obzrela sa cez plece, hľadel na ich chrbty, no ruka mu už visela nevládne pri tele. Vzápätí ho pohltila tma, čo v nej umocnilo pocit, že v skutočnosti ten muž ani neexistoval.

„Krupičnú kašu s roztopeným maslom, posypanú kockami čokolády, cukrom a kakaom.“ Riekol pokojným hlasom a usmial sa na jej tvár, ktorá bola len kúsok od jeho.

„Kto to bol?“ Pošepkala ignorujúc priateľov apetít.

I on sa obzrel, no jeho zrak tmou neprenikol, silueta sediaceho muža bola súčasťou čiernoty. Pomykal plecami, „neviem, asi bezdomovec.“

Vystúpili spod stromov, aby prešli križovatkou, semafor ich púšťal zeleným znamením, tak len spomalili, aby sa uistili, či sa neblíži žiadne auto. Uprostred cesty mladík z ničoho nič zastavil, jeho ruka vykĺzla z jej útlej dlane a vopchal si ju do vrecka na nohaviciach.

„Čo sa deje?“ Prekvapene zostala stáť vedľa neho.

Stál tam s oboma rukami vo vreckách, pomaly sa otočil späť a hľadel na chodník zatienený javormi. „Nemáš drobné?“ Ani na ňu nepozrel, dokonca nepočkal, kým pochopí, čo sa jej pýta, či pozrie do peňaženky. „Netreba,“ vydýchol pomedzi zuby, z nohavíc vytiahol papierovú bankovku a urobil pár nerozhodných krokov, potom pobehol.

Keď farby mladíka zmizli v tme a matné svetlo jej dovoľovalo vidieť iba obrysy, „hneď som späť,“ zakričal, a rozbehol sa preč.

Nevedel koľko krokov prešli od muža, sediaceho na zemi, nezdalo sa mu to však ďaleko. Na križovatke mu došlo, že to nebol nejaký nepodstatný tulák žobrajúci od ľudí prechádzajúcich polnočným mestom, ale upomienka na jeho vlastnú minulosť. Aj on si kedysi pripadal ako osoba bez domova, ako niekto, kto nevlastní okrem svojich myšlienok a snov celkom nič.

Zbadal ho, až keď bol celkom pri ňom. Tulák sa objímal oboma rukami, hlavu mal položenú na kolenách, pravidelne sa pohyboval spredu dozadu. Mladík prestal bežať, posledné kroky urobil celkom pomaly. „Ja som...“ začal, no nevedel, čo by mal povedať. Muž naňho pozrel neprítomným pohľadom. Chudú tvár mal pokrytú niekoľkodňovým strniskom, jeho pery však boli veľké, vytvarované do charizmatického úsmevu. Prvýkrát zbadal jeho oči. Boli svetlé, žiariace. Napadlo mu, že musia byť modré ako pokojné more pri koralových ostrovoch. Sediaceho vek sa nedal odhadnúť, no mladík si pomyslel, že buď je to muž v stredných rokoch s výzorom chlapca, alebo naopak chlapec pripomínajúci štyridsiatnika.

„Nech sa páči,“ vystrel k nemu ruku, v ktorej zvieral peniaze.

Chvíľu si premeriavali jeden druhého, nik sa nepohol. Dokonca ustalo i jeho monotónne hýbanie sa.

„Vďaka,“ načiahol sa opatrne kostnatou rukou, zrak však nespúšťal z dobrodinca. „Vďaka,“ zopakoval celkom tichým hlasom. Ich prsty sa dotkli, keď púšťal bankovku z ruky, muž mu zovrel vystreté prsty. Bol premrznutý na kosť, no predsa sa zdalo, že mu zima nie je. „Vďaka,“ riekol do tretice, ruka sa mu pomaly spustila dolu a vrátila na pôvodné miesto. „Za anjela,“ dodal tichým hlasom, ktorý umlčali kolená, kam sa jeho tvár opäť oprela.

Mladík sa už-už otáčal, keď si uvedomil, za čo mu vlastne ďakoval. „Pro-prosím?“ Zakoktal a pozrel na miesto odkiaľ prišiel. Hlavu opäť otočil k mužovi zahalenom v sivom kabáte, s veľkými čiernymi topánkami a roztrhanými tmavomodrými rifľami. „Prosím?“ Počul sa, ako opäť vyslovil tú lakonickú otázku.

Z mužových úst sa ozvalo iba ďalšie tiché „vďaka“.

Mladík si k nemu kľakol, aby opäť zbadal jeho oči. „Ale za čo?“ Nástojil prosebným hlasom. Načiahol sa, že sa dotkne jeho tváre, no skôr než sa tak stalo, muž vystrel k nemu zožmolený papier. „Za peniaze.“

„Predtým ste povedali za anjela.“

„Vďaka.“ A ukázal mu bankovku.

Zovrel pery, nemalo to cenu. „Prosím,“ vykĺzlo mu rezignovane z hrdla.

Postavil sa a jeho kroky ho viedli späť. Už sa neobzrel, len kráčal popod koruny stromov, ktoré pred ním skrývali hviezdami obsypanú oblohu. Ani muž skrčený pri múriku viac nevzhliadol, oboch zahalila tma do svojho nekonečného plášťa. Vďaka za anjela, rezonovalo mu v ušiach. Za anjela, vracal sa k nemu tichý hlas, ktorý neustále ďakoval.

Zastal, rozhliadol sa po stromoch, ktoré ho obklopovali, jeden vedľa druhého po oboch stranách cesty. Uprel pohľad na staré domy, prešiel zrakom po zaparkovaných autách, spočinul na tehlovom múriku.

Nie každému je súdené spoznať najkrajšie stvorenia sveta, pomyslel si a telom mu prešla vlna horúčavy. Opäť sa rozbehol, aby bol čo najskôr pri svojej priateľke.

Tá stála poblíž križovatky a počítala hviezdy. Ruky mala prekrížené na hrudi, hlavu zaklonenú, vlasy jej padali na chrbát. Keď začula zvuk približujúcich sa úderov, zniesla sa z nebeských sfér a vyzerala priateľa. Čoskoro sa zjavil pod posledným stromom na druhej strane, vbehol na cestu a keď ju uvidel, tak sa usmial, zdvihol ruku, akoby chcel zamávať, alebo na niečo ukázať, alebo urobiť čokoľvek iné, no to sa už nedozvedela. Zo strany, ktorú zahaľoval plot, sa vyrútilo z ničoho nič auto, nabralo mladíka predným nárazníkom, ten sa prevalil cez kapotu, ktorá ho odrazila k chodníku, kam mal namierené. Telo sa mu niekoľkokrát prekopŕclo, až zostalo ležať na tvrdej vozovke, ležalo tam a nehýbalo sa. Auto pokračovalo ďalej, vzduchom sa šíril prenikavý zvuk bŕzd, potom ustal a vystriedalo ho hlučné vrčanie motora. Ona tam stála, do nosa jej vnikol pach spálenej gumy, stále stála, ruky spustila nevládne vedľa tela. Všetko jej prišlo zrazu neskutočné, nevedela, že už nestojí, ale beží k nevládnemu telu. Nevedela, prečo priateľ zdvíhal ruku, nevedela, odkiaľ sa vzalo auto, nevedela vôbec nič.

Keď sa nad ním sklonila, zbadala krv a z hrdla sa jej vydral nemý výkrik. Opodiaľ zabrzdilo iné auto, z ktorého ktosi vystúpil, čosi vravel, ale nerozumela ani slovo. Z jednej strany sa behom približovali dve postavy, z ďalšej prichádzal ktosi iný.

Zrazu sa pohol, pokúsil sa nadvihnúť hlavu, no dokázal ju iba otočiť k nej. Vystretú ruku načiahol k hlave a zaboril do vlasov. Ignorovala, že je krvavá, uchopila ju do svojich prstov a priložila k ústam. „Ďakoval mi,“ zamrmlal.

„Nehýbte s ním,“ povedal ktosi cudzí a chytil ju za plece.

„Ďakoval mi,“ zopakoval mladík, hľadel jej uprene do očí, pery stále v úsmeve.

„Čoskoro je tu sanitka.“ Pridal sa ďalší neznámy.

„Ušiel,“ ďalší.

„Áno,“ prikývla, no rozhodne neodpovedala ani jednému hlasu, ktoré ju obklopili. Pozerala do sivých očí, ktoré sa vzďaľovali.

„Bude to v poriadku,“ jeho hlas sa stával nezrozumiteľným, „uvidíš.“

Opäť súhlasila. No neverila, pretože oči sa stávali hviezdami, ktoré pred krátkym okamihom sledovala.

„Ďakujem.“ Bolo posledné čo v ten deň povedal.

Sanitka prišla pomerne rýchlo, prezreli ho a naložili na nosidlá. Cesta do nemocnice bola súčasťou vzdialenej reality, otázok, ktoré sa nad ňou vznášali a teplých sĺz stekajúcich po lícach. Zastali. „Stávajú sa hrozné veci,“ sanitár si zapálil cigaretu, lekár a zdravotník odnášali jej priateľa ležiaceho bez pohybu. Chcela ísť za nimi, no tam ju zdravotná sestra nevpustila. Ukázala na drevenú lavičku potiahnutú mäkkým čalúnením a aj ona kamsi zmizla.

Pripadala si bezbranná, nevedela, čo má robiť, iba sedela s hlavou zaklonenou, slzami na tvári, kam sa jej prilepil prameň vlasov.

Čas plynul. Zrodil sa nový deň. V hlave mala prázdno a v hrudi ju pálilo. Keď sa po čase otvorili dvere, mladá sestrička na ňu pozrela, či si neprosí kávu alebo čaj.

„Čaj,“ pošepkala. Potom otvorila ústa, že sa spýta, ako je na tom, no nedokázala zo seba dostať viac než pár vzlykov.

„Bude v poriadku,“ povedalo dievča asi v jej rokoch. „Hneď príde doktor, ten vám povie viac.“ Potom opäť zmizla, aby zohriala vodu.

Bude v poriadku, opakovala dookola, no stále pred sebou mala jeho oči, ktoré sa vzďaľovali a vôbec nevyzerali v poriadku. I lekár, ktorý naozaj čoskoro prišiel, povedal, že bude v poriadku, no neverila mu. Videli ste jeho pohľad? Chcela sa spýtať, no vzlyky otázku umlčali. Ani nevedela, ako dlho sedela s dvoma zdravotnými sestrami, s mladou, ktorá jej podala čaj a jej staršou kolegyňou. Zhovárali sa medzi sebou, sem tam na ňu pozreli, až ju napokon poslali domov vyspať sa. Dostala jeho peňaženku a kľúče, dali jej nejakú tabletku na upokojenie a telefónne číslo, nech sa na druhý deň ozve.

Bezmocné čakanie bolo pre ňu neznesiteľné. Dni plynuli, skracovali sa a zima čoraz naliehavejšie klopala na dvere. Prázdny byt jej nikdy neprichodil smutnejší ako v tom období. Zdal sa veľký, pohrúžený do svojich myšlienok a spomienok. Obraz stál na svojom mieste, porozhadzované štetce upratala, zafarbené handry a palety očistila, utrela prach, ktorý pokryl poličky, predmety a skrine.

V práci bolo relatívne pokojne, no i tak sa jej venovala dôslednejšie ako predtým. Aspoň tak zabúdala na okolitý svet, ktorého farby vybledli a stratili akýkoľvek lesk.

Priateľov stav sa zlepšil, no pohľad mal stále neprítomný, oči sa mu matne leskli, ležal a nevravel, nehýbal sa, aj keď doktor tvrdil, že motorické funkcie poškodené neboli.

Chodila ho navštevovať s vierou, že raz na ňu pozrie a spýta sa, prečo leží v posteli. Dúfala, že všetko bude opäť v poriadku. Priala si jeho ruku vo vlasoch, spomínala na okamihy, čo spolu strávili a zo všetkého najviac snívala.

V jeden deň koncom mesiaca sa bezútešne motala mestom, nemala žiadnu predstavu večera, priateľov zdvorilo odmietla. Len kráčala chladnými ulicami, vietor jej robil verného spoločníka. Onedlho začalo mrholiť, tak sa rozhodla vrátiť domov. Chrípka by ju nepotešila. Keď prechádzala úzkou uličkou, kde nikdy predtým nebola, v jednom výklade si všimla rozličné drobnosti, hodiny, sošky, poháre a taniere, ozdoby a figúrky zvierat. Nič z toho ju však nezaujalo, svoj zrak upínala na bábku anjela, ktorý stál opretý v rohu. Mal krídla, zlaté kučeravé vlasy, milú tvár s veľkými očami a ruky, ktoré k nej vystieral. Načiahla sa k nemu, dlaňou spočinula na skle, po ktorom stekali kvapky vody. Na perách jej zahral ľahký úsmev.

 

Snívalo sa mu množstvo snov, niektoré z nich sa prelínali, opakovali. Zdalo sa mu, že je v nemocnici, otupné stavy sa striedali s príjemnou malátnosťou. Vedel, že čosi nebolo v poriadku, no nemohol prísť na to čo. Sústrediť sa bolo ťažké. Pohodlne ležal na posteli, ktorej časť, kde mal hlavu, ktosi nadvihol, takže mohol vidieť celú miestnosť. Opatrne posunul hlavu doľava. Po celej šírke steny boli okná. Dnu vnikala záplava svetla, v slnečných lúčoch sa vznášal drobný prach, stromy, ktoré mohol vidieť, boli bez lístia, boli nehybné, ich rast sa zastavil, miazga stiekla do koreňov, spali. Vrátil sa k bielym stenám, v rohu stál nízky stolík s bledomodrým obrusom, do stredu niekto umiestnil vázu s kyticou uschnutých kvetov. Pri posteli nočný stolík, pri dverách jednoduchá skriňa. Viac nič.

Spod prikrývky vytiahol ruky, roztvoril prsty a zahľadel sa ne. Zdali sa mu chudšie ako si spomínal. Celé predlaktie mu prichodilo kostnatejšie. Obočie sa mu mierne zvraštilo, no nepovedal ani slovo. Rozmýšľal, ako dlho vlastne neprehovoril. Pripadal si, akoby mlčal celé veky. Jazykom prešiel po suchých perách, po predných zuboch a opäť po perách.

Potom sa nechal unášať spomienkami. Vybrané okamihy života mu behali pred očami. Útržky predstáv, tvárí, pocitov. Hľadel na náprotivnú stenu, kde sledoval čistú bielobu prerušovanú iba obrázkami, ktoré na ňu maľoval. Tie sa premieňali, pohybovali, dýchali.

Hruď sa mu pravidelne nadvihovala, zrak upieral pred seba a opäť nevnímal realitu. Nevšimol si, kedy sa otvorili dvere, dnu ktosi vstúpil a prešiel k jeho posteli.

„Ahoj,“ pozdravila dievčina. Odhrnula paplón a sadla si k nemu.

Očami prechádzal po čiarach, ktoré prerastali do obrysov postavy.

„Vonku je teraz príjemne.“ Začala. Sledovala jeho tvár, nehybné pery odhaľujúce zuby, niekoľkodňové strnisko, drobné škvrnky na pokožke, nos a dve bledomodré oči prechádzajúce do sivej farby. „Ráno býva všetko pokryté námrazou. Ľudom z úst vychádzajú obláčiky pary, ako keby všetci fajčili. Cez deň však svieti slnko. Aspoň posledné dni...“

Krivky tela odieval do šiat. Hral sa s rukami a každým prstom. Dal ich do strnulého pohybu, ako na fotografii zachytené vábenie.

„V práci po starom. Šéfka má dovolenku, tak je ticho. Každý si robí svoju prácu, no medzi kolegami panuje pokoj. Keď majú chuť, pretiahnu pauzu na kávu, niektorí odchádzajú skôr domov, však to poznáš... mačka na ulici, myši doma hodujú.“

Teraz trup. Dva kopčeky predstavujúce prsia, štíhly driek.

„V poslednom čase sa venujem veľa našim. Cez týždeň som bola pomôcť mame s upratovaním. Vytiahli sme všetky škatule zapadnuté prachom. Našli sme množstvo fotografií, vieš si teda predstaviť, ako sme napokon skončili. Niekedy ti ich musím ukázať, veľa z nich je zo školy, keď som mala ešte krátke vlasy. Na tých najstarších vyzerám ako chlapec.“

A tvár. Plné líca, trochu našpúlené pery, ako keď sa formujú slová, radostné oči, malý noštek. Obraz sa čoraz rýchlejšie stával konkrétnym, aj keď sa mu zreničky nehýbali, preskakoval z miesta na miesto, z prstov na prsia, potom na usmievavé ústa, na vlasy, ktoré sa vlnili, no napokon skončili priliehajúce k hlave, zviazané do uzlíku.

„Otec sa na teba pýtal. Keby sa cítil lepšie, tak by prišiel. Mám ti odovzdať pozdrav. Je už starý, sotva prejde na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Chradne zo dňa na deň.“

Vtedy sa iluzórna predstava zhmotnila, zostúpila zo steny v plnej kráse a pozrela mu do tváre šibalským pohľadom.

„Anjel,“ vydýchol.

„Prosím?“

Anjel sa zasmial zvučným hlasom. „To nie.“

Priateľka sa obzrela za seba a prekvapene hľadela na osobu stojacu pri nej.

„Pokojne ma naďalej volaj Nikol.“ Usmiala sa pobavene a podišla k nemu bližšie.

Poznanie vystriedalo pocit, ktorý ním na okamih prenikol, pocit neskutočna a živého sna.

„Dozvedela som sa, že tráviš svoju mladosť na posteli medzi bielymi múrmi, tak som sa vybrala na návštevu.“

„Milé od teba,“ opätoval jej úsmev. „Nikol.“

„Dlho sme sa nevideli, však?“

„Veru,“ súhlasil a skĺzol pohľadom na priateľku, ktorá stále prekvapene pozerala na jeho dávnu známosť. „Vy dve sa ešte nepoznáte,“ skonštatoval, na čo sa konečne pozrela naňho. Pokrútila hlavou a opäť pozrela na ňu. „Nikol, dovoľ mi predstaviť ti moju priateľku Gabiku.“ Obe si vymenili pohľady, jedna iba hľadela, druhá sa naďalej usmievala. „Ahoj.“

„Gabika, s Nikol sa poznám ešte z čias strednej školy.“

„Teší ma.“ Potešenie však v tých slovách nebolo.

„Čo tu toľko vylihuješ?“ Zoznámenie mali za sebou, tak sa vrátila k nemu. „Nevieš, koľko super vecí ti tam vonku uniká?“ Hlavou naznačila smerom k oknu, no nepozrela tam. Pohľad naďalej upierala na jeho tvár, úsmev sa jej hral na perách, akoby iné ani nepoznal.

„Mám tu pokoj.“ Skúsil.

Zvonivý smiech jeho pokus odmietol. „Ten nájdeš aj v truhle. Nehlúpni a nesnaž sa hľadať potešenie v lenivom vylihovaní.“

„Asi máš pravdu,“ prikývol. „Ona mala vždy rada zábavu a pohyb,“ vysvetlil Gabike, ktorá už opäť pozerala naňho.

„Skôr ty si mal zakaždým pristaré maniere.“ Opravila ho Nikol, pričom si pritiahla stoličku, ktorá stála v rohu a sadla si na ňu. „Serióznosť si spoznal príliš skoro, to ťa pokazilo.“

„Myslíš?“ Teraz sa i on usmial.

„Som si istá.“

„Kde si bola celé tie roky?“ Spýtal sa, keď medzi nimi nastalo ticho. Gabika nechápavo pozrela na dvere, boli zatvorené.

„Dlho som sa starala o dieťa jednej speváčky, ktorá naň nemala čas. Jej muž ho mal ešte menej, takže všetko zostávalo na mne. Ale bolo mi fajn. Život medzi známymi ľuďmi, vzrušujúce obdobie. Potom som sa vrátila dokončiť školu, teraz na tom naďalej pracujem. A ty?“

„Ja?“ Začal zamyslene. „Mám sa dobre, v podstate všetko po starom.“ Ani nevedel, čo jej povedať.

„Hm,“ prikývla. „Až na to, že si skúsil odolnosť auta a teraz ležíš a nič nerobíš.“ Pokrútila hlavou s karhavým výrazom na tvári. „Dúfam, že si si vzal ponaučenie, a nabudúce si dáš pozor.“

„Jasne,“ vyhlásil.

„Tak vstávaj a poďme robiť niečo zaujímavejšie.“ Povedala, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

„Ale veď-“ začal, no skočila mu do reči. „Ale veď čo?“ Razantne vstala. „Či už si zabudol, ako sa vstáva?“

Obišla posteľ a pozrela na Gabiku. „Pomôžeš mi?“ Vzala paplón, že ho odokryje. „Tak vstávaj, nebudem sa s tebou predsa naťahovať.“

Najskôr sa iba posadil, nohy spustil na zem, pocítil, aká je podlaha chladná, no bez akéhokoľvek odvrávania napokon vstal.

„Vidíš, aké jednoduché!“ Zvolala pochvalne Nikol a chytila ho za rameno. „Kde máš šaty?“ Rozhliadol sa okolo, „v skrini?“

„Gabika,“ zaštebotala, „podáš ich prosím?“

Tá prikývla, podišla ku skrini a otvorila ju.

„Oblečieš sa už sám?“ Ďalší z nekonečných úsmevov. „Alebo ti treba pomôcť?“

„Nie,“ pokrútil hlavou, „myslím, že to zvládnem.“

„Počkáme ťa zatiaľ na chodbe.“ Podišla ku Gabike a jemne ju vystrčila do dverí. Naposledy mu venovala pohľad, „nech ti to dlho netrvá.“

Kráčali prázdnymi ulicami, on si však okolie nevšímal. Jeho svet sa momentálne točil okolo niečoho iného. Cítil sa výborne, nevedel, kedy si naposledy tak pripadal. V konečnom dôsledku ho však také myšlienky nezaujímali. Stačil príjemný pocit.

„Aký máme plán?“

„Deň je mladý,“ odpovedala Nikol, „ešte bývaš tu v meste?“

Prikývol.

„Tak nás pohosti niečím ľahkým. Môžeme sa rozprávať, prípadne si niečo zahrať... a večer sa uvidí.“

Cesta ubehla rýchlo. Ani nevedel, o čom sa rozprávali, no bolo príjemné počúvať takmer zabudnutý hlas. Vybavovali sa mu mnohé spomienky. Nevedel, či to neboli iba jeho niekdajšie predstavy - minulosť bola veľkým tajomstvom. Skutočnosť sa pod ťarchou času scvrkla, snenie naopak dostalo nové pozadie, tak bolo ťažké jedno oddeliť od druhého, nemožné rozpoznať.

 „Ešte stále maľuješ?“ Spýtala sa Nikol, len čo vošli dnu a jej zrak spočinul na obraze, ktorý sa vynímal na veľkom stojane.

„Áno,“ ani tam nepozrel.

Podišla k nemu a zadumane naň hľadela. Rukou si chytila bradu, hlavu trochu vychýlila do jednej strany. „Žobrákovi si mohol dať aspoň klobúk, nech mu majú kam hádzať mince.“

Vtedy k nej prešiel a pozrel sa i on na svoj výtvor. Mladík sediaci na ulici vystieral pred seba ruku a hľadel kamsi do ulice, kde kráčali mnohí ľudia, no jeho si nevšímali. „Hm,“ prikývol. „Ešte nie je neskoro.“ Viac ho to však nezaujímalo.

Nikol chvíľu hľadela na farby nanesené na plátne. „Pekné,“ skonštatovala, „pekné, ale neveselé. Tak čím nás ponúkneš?“ Ani ona už viac nevenovala obrazu pozornosť.

„Neviem, čo...“

„Nechaj, niečo prinesiem,“ odplašila Gabika nevedomosť z jeho mysle. Iba sa na ňu ďakovne usmial.

Spolu s Nikol si sadli na gauč a vychutnali chvíľu ticha. Prechádzala pohľadom po každom predmete, zastavila sa pri nástenných maľbách, nechala sa unášať umeleckým duchom. On sa na ňu pozornejšie zahľadel, až teraz sa mu naskytla vhodná príležitosť. Trochu sa zmenila. Tvár mala guľatejšiu ako si spomínal, no nezdalo sa, že by pribrala. Zrejme si ju pamätal ešte ako dospievajúcu slečnu, teraz už bola ženou. Zostala iba v bavlnenej veste, na rukách mala niekoľko náramkov, ktoré pri pohybe vydávali kovové zvuky. V ušiach mala po dve náušnice, pery zvýraznené lesklým rúžom a oči jej spievali do zelena.

„Tak čo si zahráme?“ Spýtala sa, keď skončila s prehliadkou miestnosti.

Vtedy sa vrátila Gabika, na stôl položila sklenený džbán s džúsom a poháre. „Ešte prinesiem niečo pod zub,“ na oboch sa krátko usmiala a odbehla späť do kuchyne.

„Čo by si chcela hrať?“

Pokrčila ramenami. „Karty?“

Krátky okamih jej uprene pozeral do tváre, „môže byť,“ súhlasil a hneď na to vstal. Prešiel k poličke s knihami, chvíľu niečo hľadal, no čoskoro vytiahol útlu brožúrku, ktorú hodil na stôl. „Vieš hrať mariáš?“ Nečakal na odpoveď a zo skrinky hneď pri knihách vytiahol balíček kariet.

„Pravidlá?“ Vzala ich zo stola, zahľadela sa na obal, no bez toho, aby nazrela dnu, ich pohodila späť.

„Tak čo ste vymysleli?“ Gabika položila na stôl misku s kešu orieškami. „Ponúknite sa.“

Nikol si vzala za hrsť orieškov a pohodlne sa usadila. „Sadni si.“ Ukázala jej na voľné miesto.

„Zahráme si mariáš,“ povedal, karty pomaly premiešaval, zdvihol zrak a usmial sa na priateľku, ktorá sa načiahla za pravidlami.

„Ešte som to nikdy nehrala.“

„Ani ja,“ zasmiala sa Nikol a do úst si vložila oriešok.

Keď skončil s miešaním, karty pekne vyrovnal a položil na stôl. „Tak,“ začal. Gabika sedela s nohami skrčenými pod sebou, Nikol si naliala džús. „Nie je to práve jednoduchá hra, ale myslím, že pri vysvetľovaní bude viac zábavy ako pri samotnej hre.“ Nikto  nenamietal. „Hrajú minimálne traja hráči, jeden je vždy sám, zvyšní dvaja sa ho snažia poraziť.“

Opäť vzal karty a začal rozdávať.

„Najskôr sedem...“

„A o čo budeme hrať?“ Prerušila ho Nikol, zo stola vzala svoje karty a začala si ich prezerať.

„O čo?“ Zamyslel sa. „Len tak, nie?“

„Vždy sa o niečo hrá.“ Nesúhlasila. Pozrela mu do očí. Tie jej sa šibalsky usmievali. „Nič nie je len tak...“ Pošepkala so záhadným výrazom v tvári.

„Tak čo navrhuješ?“

„Zahrajme si o...“ Rozhliadla sa okolo seba. Prechádzala pohľadom po predmetoch, ktoré prednedávnom pozorovala, knihy, obrazy, stôl s maliarskymi potrebami, stojan s posledným výtvorom. Ten upútal jej pozornosť najdlhšie. Usmiala sa a povedala svoj návrh: „Zahrajme si o tvoju dušu.“

Zarazil sa. „Ako?“

„Dušu.“ Zopakovala a miestnosť naplnil jej zvonivý smiech.

Iba nechápavo pokrútil hlavou. „Čo sú to za nápady?“

Smiech ustal. „Diabolské nápady,“ pošepkala a pritiahla sa k nemu. „Nevieš o tom, že diabla zaujíma iba ľudská duša?“

Gabika si nezúčastnene prezerala pravidlá mariášu, pozrel na ňu, či ona má jasnejšie v slovách Nikol, no nezdalo sa, že by ju niečo znepokojilo.

„Hm,“ napokon prikývol. „Tak o moju dušu.“ Pokračoval v rozdávaní. „A čo keď zvíťazím ja?“

Jej tvár sa usmievala, no nevydala ani najtichší zvuk.

„No? Čo bude mojou prémiou?“

„A čo by si chcel?“ Zrazu sa tvárila vážne. Karty točila medzi palcom a ukazovákom. Pozerala mu priamo do očí, až mu to začalo byť nepríjemné. „Máš to mať!“ Zvolala. „Splním ti všetko, po čom ti srdce zapiští.“

„Nikol, ale-“ usmial sa, dopovedať však nestihol.

„Odkiaľ máš istotu, že som Nikol?“

Tvárou mu preletelo prekvapenie zmiešané s nechápavosťou. „A kto by si mala byť?“ Zrazu sa cítil celý nesvoj. Pozrel na Gabiku, no tá akoby tam ani nebola. Prešiel pohľadom po celej miestnosti a pocit neistoty zosilnel. Zdalo sa mu, že veľa drobností nesedí s jeho predstavami. Až teraz si uvedomil, že polička s knihami bola situovaná tak, ako tomu bolo ešte vtedy, keď býval s rodičmi. Nemal som... nemal... myšlienky sa preňho stali lietajúcimi motýľmi, ktorý poletujú po lúke, a nedajú sa chytiť. Len otázka: a kto by si mala byť?

„No predsa diabol.“ Ten hlas už nebol vonkoncom príjemný.

Prekvapene na ňu pozrel. Po prvýkrát ním prenikol strach.

„No predsa Nikol.“ Vyslovila zvučným hlasom a opäť sa usmiala. „Čo si myslel, že som prízrak?“

Nebol schopný nejako reagovať.

„Niekomu sa hry vymykajú z predstáv?“ Gabika konečne pozrela od pravidiel.

„Ako?“ Ďalší nechápavý pohľad.

„Mariáš sa mi zdá zložitý.“

„Život je zložitý,“ dodala Nikol a obe si vymenili súhlasné pohľady. „Niekto ti dá pár kariet a ty s nimi hráš.“ Náramky zacinkotali, ako dala ruky pred seba a potom nimi obsiahla všetko okolo. „Pravidlá sú však jednoduché: väčšia berie.“

Napriahla k nemu pravicu a ukázala na zvyšné karty, ktoré mu zostali. Bez slova jej ich podal. Vzala i tie zo stola a začala ich premiešavať. „Môžeš sa ponosovať, môžeš sa sťažovať, koľko chceš, môžeš si myslieť, že ti bolo nadelené, čo si zaslúžiš, môžeš mať predstavy, že ti ukrivdili... ale s kartami, ktoré máš v živote, nič nenarobíš. Nevymeníš ich a pokiaľ nehráš... prehráš.“

Pozrela naňho a ľavou rukou karty rozmiestnila pred neho. „Vyber si.“ Úsmev bol zvodný, bol presýtený pohŕdavosťou, pýchou, pobavením. Dlhý rad kariet vyrovnala a povzbudila ho ďalším zvukom náramkov. „Len si vyber, na to nepotrebuješ odvahu.“

Vzal si jednu kartu, vybral druhú, tretiu... Pozrel na ne. Listová trojka a dolník, srdcová sedma. „Neboli to sedmové karty?“

„Ešte.“ Pobádal ho smiech. „Len si ber, ja som štedrý.“

Ruka sa mu automaticky priblížila ku kartám, videl ako sa mu trasie. „Štedrý?“

Odpoveďou mu bol iba hlasný smiech.

„Niečo ti prezradím.“ Nikolina tvár zvážnela. „Život je len hrou, ktorú za teba rozohral niekto iný, potom ťa do nej prizval, vysvetlil ti pravidlá a prikryl kartu ďalšieho spoluhráča. Na začiatok musia byť minimálne dvaja, no tých by napokon iba nuda prikvačila. Je prizvaný niekto iný, potom ďalší. Zrazu hrá celý svet, každý jeden človiečik, ktorému boli nadelené karty.“ Len si ber, poradila mu ruka a náramky.

„Toľko porazených!“ Zvolala. „Všetko sa však odohráva medzi dvoma, ktorí začali. Medzi otcom a matkou, ktorí sa rozhodli splodiť syna, dcéru...“ Už chápeš? Pýtala sa celým telom.

„Dosť.“ Zastavila ho v momente, keď chcel obrátiť ďalšiu kartu a pozrieť, čo si vyťahuje.

„Ako som spomenula, väčšia berie.“ Zhrnula zvyšné karty, rozdelila ich na dve kôpky a jednu si nechala. Druhú postrčila ku Gabike. „Zvíťazí ten, kto prebije ostatných. Jednoduché, nie?“

„Ale... Ako mám...“

„Začať?“ Naklonila sa k nemu, akoby mu chcela niečo z tváre vyčítať. „To je fuk!“ Vytiahla krajnú kartu a položila ju na stôl. Guľová desiatka.

„Hra sa mení rýchlejšie, ako stíhaš rozmýšľať. Ešte si nepochopil? Rozmýšľať je príťažou!“ Zo svojich kariet vzala prvú a položila ju na stôl. „Prebíjam ťa červenou päťkou.“ Víťazoslávny úsmev jej prekryl tvár.

„Ale veď...“ nebol schopný dopovedať. Všetko mu prichodilo absurdné. Hra, miestnosť, Nikol... Pozrel na Gabiku, prezerala si obrázky na kartách, ktoré jej boli pridelené. Vlasy jej padali na ramená, nemala ich upravené, no jemu sa to páčilo.

„Na čo sa ponosuješ? Nepáčia sa ti karty?“ Hlavu nepatrne naklonila do jednej strany a zatvárila sa nanajvýš chápavo – ako starostlivá matka, ktorá vysvetľuje dieťaťu, že ruky pred jedlom je nutné umyť, aj keď je to zaiste otravné. „Alebo pravidlá? Nikomu sa nepáčia pravidlá!“

Pozrel na karty, ktoré držal v rukách. „Takže červeň je tromf.“ Zamrmlal si popod nos a vytiahol červené eso. Mal ešte deviatku a kráľa, ale predstava, že disponuje najhodnotnejšou kartou hry ho trochu upokojila. „Skúsim takto.“

Nikol mu venovala ďalší z nekonečných úsmevov. „Hohó.“ Zvolala. Dlho však neotáľala, obrátila vrchnú kartu a prekryla ňou eso. „Mám viac.“

„Zelená sedma? Tá je menej...“

„Menej ako čo? Ako červené eso? Červeň je v tejto hre bezcenná.“

„Pred chvíľou bola červeň vyššia ako guľa-“

„Pred chvíľou bola v hre iba guľa. Teraz je už i zeleň. Tá je viac.“

„Nezmysel!“ Vykríkol pohoršene. „Meníš si pravidlá ako sa ti zachce!“

„Ja mením pravidlá?“ Pozrela na Gabiku, tá však nereagovala. „Ja že mením pravidlá...“ V očiach sa jej zračila nevinnosť v zelených odtieňoch. „Ja som pravidlá nevymyslela. Len sa nimi riadim.“

Pozrel opäť na karty, ktoré krčil v ruke, cítil, ako sa mu potia dlane a ako ho obrázky vábia. Nechápal frašku, ktorú s ním Nikol rozohrala, odmietal však, aby si z neho robil niekto zábavu.

„Žaludná osma.“

„Hm, tak sa ti to napokon zapáčilo?“

„Čo?“

„Dáma...“

„Aká dáma? Čo tu-“

„Červená dáma.“ Poťukala po karte, ktorou prekryla jeho poslednú.

„Aha,“ zamračil sa. No vzápätí sa pousmial. „Červeň je viac ako guľa, no menej ako zeleň, žaluď je najviac. Červenou dámou neprebiješ...“

„Osmu?“

Žaludnú osmu.“ Oponoval.

„Pokiaľ viem, tak horník je viac ako obyčajná osmička...“

Začala mu liezť na nervy. Ešte si nepochopil? Rozmýšľať je príťažou! Ozývalo sa mu v ušiach. Ona sa usmievala, akoby nič iné nemala na sklade. Sklopil zrak, už veľa možností nemal. Červený kráľ, zelené eso. To boli jeho najvyššie karty. Najvyššie? Zasmial sa v duchu a trpkým výzorom na perách zvolil eso.

„Mám toho dosť. Zelené eso!“

„Aha, vidím.“ Tvár sa jej zvraštila do grimasy, a keď tú vzápätí vystriedal pobavený výzor a smiech v očiach, pochopil, že s ním hrá iba nekonečné divadlo, kde rekvizity zamieňa s hercami, kde chvíľu platia pozemské zákonitosti, inokedy sú len prekážkou toho, kto na ne myslí.

Znovu vzala vrchnú kartu a položila ju pred neho bez toho, že by na ňu pozrela. „Žolík.“

„Dosť!“ Prudko vstal a zvyšné karty hodil na stôl. „Dosť, dosť!“ Opakoval.

Ony naňho prekvapene hľadeli.

„Čo sa deje?“ Opýtala sa Gabika a vstala.

„Vymyslíme inú hru.“ Navrhla Nikol.

„Dosť.“ Už iba šepkal.

„Hovorila som, že mariáš je príliš zložitý.“ Chytila ho za ruku a potom sa k nemu privinula.

„Aký mariáš?“

Pobozkala ho na bradu. „Ten, ktorý si nám chcel vysvetľovať.“

„Gabika má pravdu,“ Nikol pritakala rezignovaným hlasom. „Karty sú o ničom.“

„Diablove obrázky, však?“ Vymanil sa z objatia a sediacu osobu obdaril sileným úsmevom. Ona iba pomykala plecami a zozbierala karty na kôpku. Potom vstala a podala mu ich. „Sú tvoje.“

Pomaly sa k nej priblížil, vzal ich bez toho, aby sa jej dotkol.

„Všetky sú tvoje.“ Riekla potichu a našpúlila pri tom pery.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru