Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Filmuje VII.: Hrôzostrašná jazda

19. 01. 2007
3
2
3052
Autor
Háber
Televízni pracovníci sú často veľkí výmyselníci. Príhoda, ktorú spomeniem, sa nestala mne, ale poznal som jej aktérov v čase, keď v Slovensku bola ešte len jediná štátna televízia. Sám som s nimi zažil nejeden veselý kúsok. No to, čo prežil s kameramanom Ferom a zvukárom Vladom môj kolega Maťo, ako sme volali vtedajšieho známeho moderátora, sa len tak zažiť hocikomu nepodarí. Maťo bol s televíznym štábom na reportáži a v jednom mestečku prespávali v hoteli. Maťo mal po nakrúcaní a vybral sa na prechádzku, keď za ním dobehol zadychčaný pán slušne oblečený v obleku. "Vy ste pán redaktor z televízie?" Sipel ledva popadajúc dych. Maťo prisvedčil. "Poďte, prosím vás, rýchlo so mnou, vaši chlapci robia na izbe strašný bordel!" Prosil ho zúfalo vyzerajúci muž, ktorý sa Maťovi predstavil ako riaditeľ hotela. Na hotelovej chodbe sa už zhrčila slušná kôpka ľudí. Bol tam vresk a rinčanie motorovej píly. Maťo v momente pochopil situáciu a pred zúfalým riaditeľom sa pustil do smiechu. Čo sa stalo? Spoza dverí, za ktorými bývali Vlado a Fero sa ozýval hrmot sťahovania nábytku a rôzne povely typu: "A tú stoličku rozrež na tri kusy!" Potom nasledoval zvuk motorovej píly. Keď riaditeľ videl, že Maťo sa smeje a nemá sa k činu, rozhodol sa k zúfalému kroku. Práve jeden z výtečníkov vyhlásil, že idú rezať aj novučičkú skriňu, ktorá bola zrejme pýchou hotela, keď riaditeľ vyrazil spolu s personálom hotela na izbe dvere. Dnu bolo všetko v poriadku. Rozrezané nebolo nič. Obaja - Fero aj Vlado - ležali na posteliach so založenými rukami za hlavami. A vždy, ak jeden z nich povedal, že "rozrežeme ešte tú stoličku," Vlado pustil nagru - špeciálny zvukársky magnetofón, ktorý zachytáva verne zvuky pri nakrúcaní. Zvukár Vlado jednoducho zvuk režúcej píly púšťal z magnetofónovej pásky vždy potom, keď sa s Ferom dohodli, ktorú časť nábytku v izbe akože rozrežú. Táto príhoda je neprekonateľná ani tými, ktoré som prežil so spomínanými dvomi pánmi ja. Neviem prečo, keď sme boli s kameramanom Ferom na filmovačke my dvaja bez Vlada, okolo nás sa diali nevyspytateľné veci. Začiatkom roka 1990 sme šli nakrúcať prvé stretnutie Slovákov z južného Slovenska do Šurian v novučičkom Forde tranzit. Fero a ja sme sedeli vzadu na širokom zadnom kresle. Šoféroval technik záznamu a vedľa neho bol osvetľovač. Šli sme mimo obce. Sedel som opretý o pravé odsúvacie dvere Fordu a nehľadel som na situáciu na ceste. S Ferom sme špásovali na rôzne témy týkajúce sa záhrobného života, jógy a okultizmu. "Blbli" sme ako zvyčajne. V strede vety som si všimol náhlu zmenu farby na Ferovej pleti. Doslova zo sekundy na sekundu zbledol tak, že vtedy som pochopil príslovie - zblednúť ako stena. Mimovoľne som sa strhol a obzrel za seba. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Za bočným sklom auta som zbadal detailne zhrozenú tvár šoféra diaľkového autobusu rútiaceho sa na nás z pravej strany. V tom momente som pochopil iba jednu vec, že ak zrevem od strachu, sme mŕtvi. Neviem, prečo mi to napadlo. Technik záznamu za volantom však ani nespomalil, keď nás autobus minul hádam o milimetre, najviac ak pár centimetrov. Aj tak sa zrazil vzduch obtekajúci naše vozidlo so vzduchom obtekajúcim autobus. Len to tak zasvišťalo, ako keď pleskne bič. V našom aute bolo mŕtve ticho. Ford letel po ceste ďalej bez zmeny rýchlosti. Zaregistroval som, že autobus za križovatkou v tvare kríža zahamoval na krajnici cesty. Otvorili sa dvere a z nich vybehol šofér, ktorý si držal v predklone brucho a prudko dávil. Mával pritom rukou, aby sme zastali. Náš technik záznamu šiel nerušene ďalej a autobus mi za chvíľu zmizol za rýchlo miznúcim obzorom. Vtedy som v mŕtvom tichu auta, v ktorom akoby nasnežilo, tak tam bolo náhle chladno, hoci predtým sme sa potili v rozkúrenom interiéri, oslovil šoféra: "Vy ste boli predtým jazdec Formule jedna?" Až vtedy dupol šofér na brzdu, bez slova z auta vystúpil a smerom k nám si nadvihol odzadu košeľu, aby pred nami obnažil chrbát. Bolo na ňom jasne vidieť, že ho má od potu taký mokrý, akoby práve vyšiel z vane a chlpy mal zježené akoby ešte stále videl najhoršiu hrôzu, akú kedy videl v živote. Náš šofér sa proste započúval do Ferových a mojich príbehov. Prestal vnímať cestu a prehliadol dôležitú značku - stopku - daj prednosť vjazde. Zatiaľ z pravej strany po hlavnej ceste sa rútil diaľkový autobusový spoj, ktorý nás nevidel pre dlhú poľnohospodársku budovu, spoza ktorej sme sa vyrútili. Náš technik záznamu nám potom povedal, že ak by niekto z nás začal kričať, v momente by dupol na brzdu. Vďaka tomu, že sme s Ferom od hrôzy onemeli, príšernú automobilovú situáciu sme prežili bez ujmy na zdraví, lebo ak by zabrzdil, určite by sme sa v danej situácii zrážke s autobusom nevyhli.

2 názory

Norsko 1
20. 01. 2007
Dát tip
a bolo by zas o jednoho háberka meněj ... hrozné příhody líčíš, hrozné *

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru