Holé pole

Predierala som sa bažinou. Jednoduchá jarná prechádzka, vlasy ledabolo okolo hlavy. Držala som za ruku Chrisa Martina.
-Môžem spievať?-
-Môžeš,ale potichu.-
Keby sa ma to spýtal pred polrokom, zastali by sme,vytiahol by z batohu deku, sadli by sme si vedľa studne, on by spieval, ja by som ho počúvala. Vtedy som ich mala veľmi rada. Teraz som len chcela ísť, hýbať nohami. Na druhej strane jazera, na piesočnom brehu stál chlapík a objímal smrek, asi meter a pol vysoký. Z popichaného brucha, líc a rúk mu tenkými cícerkami tiekla krv, no on ho so stlačenými viečkami stále držal.
-Hej, vy tam! Prečo objímate ten ihličnan?- s úprimným záujmom, ved toto sa nevidí každý deň.
-To nie je ihličnan, ale moja žena.- chlapík odpovedal akoby to bola samozrejmosť.
-Jasné, tak dovi ujo!- sakra tie drogy sú rok od roka väčšie svinstvo.
Chris mi dal za pravdu, položil mu pri nohy pár svojich farebných leukoplastov a šli sme dalej.
Sledovali sme turistické značky do jaskyne Mŕtvych netopierov. Na úzkom lesnom chodníku sme museli ísť za sebou. Chris sa stále obzeral, ešte tu nebol. Lichotil mi jeho záujem o slovenskú prírodu, no neustále mi stúpal na päty a vyzúval mi tenisky.
-Jebko prestaň! Vyzúvaš mi topánky!- to som asi prehnala.
-V skutočnosti  si naštvaná na niekoho iného, však?- ani sa nezastavil. Šiel  stále za mnou a ťukal si zvončekom vysokohorským do nosa.
-Áno,ale....inak ten zvonček je zákonom chránená rastlina.- meniť tému mi ako-tak ide.
-Fúha.- akoby nič ho odhodil, odšklbol brezovú halúzku, ktorej sa tiež dostalo tej cti dotýkať sa jeho tváre.
Na chate bol veľký nápis JASKYŇA MRTVYCH NETOPIEROV. Nenalakované čierne písmená očerneli a nad "r" chýbal dĺžeň. S nami tam boli ešte španielski turisti, ktorí na všetko vraveli "olé". Dvaja sprievodcovia ,jeden pred a druhý za skupinou a 9 návštevníkov. Hoci vonku svietilo slnko a ľudia sa premávali v tričkách, v jaskyni bola riadna kosa. Chris vytiahol domáci štrikovaný sveter, ja mikinu a Španieli oranžové pláštenky.                                                                                                                                                                                                                                               -Tu môžeme vidieť kompletnú zbierku Hokusajových obrazov hory Fudži. A tamto, pozor slečna,chodíme len po vyznačených trasách,..a tamto je dno jaskyne pokryté guanom, čo len potvrdzuje fakt, že táto jaskyňa slúži ako letovisko netopierov.- sprievodca pred nami prežíval každé jedno slovo povedané do stojatého chladného vzduchu. -Teraz si ukážeme absolútnu tmu. "Absolútnu" znamená, že hoci sa vám rozšíria zreničky, nie ste schopní zorientovať sa.-

Zhasol, skutočne absolútna tma.

-Olé!- opäť sa rozsvietili svetlá.

-A prejdeme......fúúúj, vážení,tak takto to nepôjde. Priznajte sa, kto tu má chlieb s vajcom?!-

Začala som sa smiať, Chris obdivoval stalagnát, Španieli "olé!. Sprievodca na nás zazrel. Dosť zrozumiteľný výraz tváre, toto k programu nepatrilo. Nesmelo sa prihlásil chlapík úplne na konci s visačkou "James - sprievodca v záučbe"

-Kurva! Morisson, toto bolo naposledy! Skončil si!-

-Fajn,aj tak ma takáto robota nebaví!- treskol o zem baterku, no jeho teatrálny odchod pokazil detský plač, ktorý sa mu rinul z hrdla.

Chris odlomil kúsok stalagmitu a strčil si ho do batohu k poniklecu. Keď  vyšiel von, našiel ma hádať sa s nejakým idiotom.

-Ty si úplne vypatlaná?! Ako to môže byť jarná prechádzka, keď je január?-

-Bola to jarná prechádzka, kvety aj stromy kvitnú, vtáci spievajú, tráva je zelená...vidíš?-

-Je január!-

-Takže toto všetko sa nestalo?-

-Nie!- prestal na mňa kričať a ukazovákom mi ťukol do čela.

-Škoda.-

Fakt mi to bolo ľúto.Začala som dokonca plakať.Ten blbec mal pravdu. Otvoriť oči sa mi zdalo ako najjednoduchšie riešenie. Piesok bol viacej rozpálený, vzduch sa vlnil. Deti asi jeden meter od prílivu prestalo baviť šťuchať do rôsolu, ktorý ostal po medúze a šli pri skaly trápiť iné zviera. Barbora stále čítala. Na spánkoch sa jej leskli vlasy od potu a tvárou jej prebleskoval úsmev podľa toho, ako sa vyvíjal dej v Úžasnej Zeměploche. Chvíľku som pozorovala mravce, ktorí si spravili cestu cez moju osušku. Vždy keď sa dvaja stretli ohmatkali sa tykadlami a šli ďalej, no po piatich milimetroch sa stretli s ďalším mravcom takže to bola taká ohmatkávacia žúrka.

-Jéj, už si hore- Barča prestala čítať knihu -vieš o tom, že rozprávaš zo sna?-

-Nejdeme domov?-