Had

Rád spomínam na túto veselú príhodu. Odohrala sa asi pred rokom, bolo vtedy leto, krásny slnečný augustový deň.

   Prechádzal som sa aj s priateľmi po pešej zóne. Všade kráčali množstvá chodcov, išli všetkými možnými smermi, ľudia všetkých možných charakterov, rozličného vzhľadu, výšky, veku, vyznania a tak ďalej, všetci dokopy tvoriaci zvláštnu masu. Do tohto ľudského mora nezapadal jediný, ktorý sa od nás ostatných nápadne líšil. Nekráčal, plazil sa. Ležal na bruchu a napredoval iba pomocou sťahujúcich a rozťahujúcich pohybov trupu. Presne ako had. Tak sme ho i nazvali – Had.

   Najprv sme mysleli, že je sťatý na mol a Patrik už chcel naňho zavolať políciu, nech si ho vezmú na záchytku.

   - Nie, - zastavil som ho. – Poďme sa s ním porozprávať.

   Všetci štyria sme ho obkľúčili a so skríženými rukami na prsiach sme mu nedovolili sa pomedzi nás preplaziť. Keď to zbadal a uvedomil si, že sa spomedzi nás nedostane, zdvihol hlavu a ako had na mňa zasyčal.

   - Pane, vy ste had? – opýtal som sa ho. – Budeme vás tak volať. Had.

   Znova zasyčal. Mohol som si to vysvetliť aj ako nie, aj ako áno, no keďže na mňa pôsobil plaziaci sa muž v obleku ako totálny blázon, chápal som odpoveď ako áno.

   - A viete o tom, že hadi nemajú ruky a nohy?

   Priatelia sa začínali smiať, Had ďalej syčal.

   - Prečo ste oblečení, keď hadi sa neobliekajú? – zaujímalo ma.

   Položil som mu ešte zopár otázok ohľadne jeho hadej totožnosti, až mi nevedela žiadna nová napadnúť. Všetci sme sa smiali a Had na každú otázku len zlostne zasyčal.

   Po otázke „Viete o tom, že na hada máte veľký nos?“ sa rázne zodvihol, oprášil si drahý oblek a tak na mňa skríkol, až sa po nás obzrela celá masa rozličných ľudí z pešej zóny. Veta, ktorú vykríkol, znela: „Dobre, nie som teda had!“ A tichšie ešte dodal: „Dúfam, že si teraz šťastný, zasran jeden.“

   Kým som sa s priateľmi pučil od smiechu, Had si nasadil na oko monokel, pyšne zdvihol na hada veľký nos a odkráčal preč.