Sen

Stratenú v sebe nechávaš ma čakať,

noc čo noc do temnoty sa vnárať,

ráno trpko zo sna sa prebúdzať,

bolesť nekonečnou začína sa zdať

Šaliem, keď tma mäkkými krídlami ma ovinie

Ich slabý šelest ako najkrajšia hudba znie

To zovretie v  neúprosnom objatí

znovu ma desivou temnotou uchváti

Tichý šum lístia v spiacom lese

Ozvenu krokov takmer nepočuť

túžbou už  nevládzem sa ani hnúť

Cítim blížiť sa svoj sen v bláznivom opojení

Všetko zostáva rovnaké, to len ja sa mením

V srdci mi bláznivo  búšia kastanety

Pred zrakom sa rozplývajú svety

Vo svite mesiaca sa všetko náhle vytráca

Kdesi ešte slabučko iskra tlie

Nechcem ju nechať zhasnúť

Ešte túto noc nie

Nechám sen tisíci raz v rannej hmle sa rozplynúť

stačí len čierne krídla nebojácne rozvinúť

Načo vrhať sa strmhlav zo skaly

Plytký dych sa mi o chvíľu snáď ustáli

Cítim len teplú nekonečnú nočnú tmu

Poddávam sa trblietavému snu

Nechám ťa do karmínovej rieky klesnúť

V šialenstve noci, v ohňostroji zlatistých iskier

znovu a znovu túžim vybuchnúť