Osamelosť

keď som po prvýkrát šiel skočiť

z okna na siedmom poschodí

dali mi zvieraciu kazajku

a upokojili injekciou rozbúrené city a telo

vnímal som bolesť tupo

ako v detstve bzučiaci úľ

voňajúci ribizľovým vínom a dedom

po antabuse som zvracal

ale predstavenie pre známych

v spoločenskej miestnosti liečebne

sme odohrali plným umením

melodicky sme brblali do úsečného potlesku divákov

aj tak sme si všimli ako odťahujú tváre do neznámych bielych stien

povinnosť

je to jednoduchý zákon

pravidlo v zabehnutých koľajach

dívaš sa cez mrežovinu polí ako riedke vrece

keď ma odvážali na nosidlách

vo vzduchu počúvali kov

dve staré železá

tvrdo škrípala skutočnosť

praskali mi zuby

vonku bolo nezmyselne teplo

kým som ešte myslel

potom slabosť v izbe číslo päť

celá ulica v oknách

vzpieral som sa lekárom

vykrivoval kožu na tvári

do neznesiteľnej grimasy

kričal som

nech sa stane niečo zlé

sú úsečky ktorých

rovnosť ma dnes mrzí

ošetrujúci vstal a povedal:

„osemdesiat percent prípadov sa k nám vráti“

recidíva

vedel som, že tentoraz naposledy