Narodeny S Osudom

Vela kriku,

pre nic,

pri prvych lucoch

svetla.

Mnozstvo slz,

co Boh neprijal,

nebeske peklo

vzalo si na svoje plecia.

Sputany osudom,

nevediac, co

stastie znamena,

(S) trnovou korunou

klaciac na kolenach.

Nevidiac

ulice, mesta, zatoky

stastia ...

plaziac sa pomaly,

v dusi smutok,

na pleciach klatba.

S ciernymi ocami

hladiac do neznama,

bledymi pleciami,

dracimi slzami krvacam.

Bez hlasku

i

dotyku

zivotom beziac,

na cestach

i

chodnikoch

zniceny leziac,

premyslam o

osude

a

kliatbe zivota,

co ti narodeni s osudom

posyihla ta ista

ciernota.