Úlomky z noci plnej hviezd

     Sníval som o večeroch v tajge. Ako sa tam hore krčím a obdivujem krivky vytesané do neprívetivých živlov. Ako tam potláčam spev, ktorý by prehlušil hudbu, ktorý by ma prezradil. Sníval som o starých zodratých topánkach, aké nosí šuchtavý poštár na vidieku.
     Bola to moja kóta, prísne strážená rozľahlým bosím tajomstvom. Našiel som ju a dal jej meno. Bol to môj pľušťový domov.

    Bolo mi dobre, no vy ste sa dusili, vy cherubíni, vy preludy. A zavinil som to ja! Ja som vám ublížil svojou samotou! Ja som toľko mlčal, aj keď bola noc. Ja som… Spal.
     Ďaleké kataklizmy doznievali práve tu. Ich obrysy boli tenučké ale čisté. Príliš čisté, príliš do očí bijúce, hučiace. Tu sa už nedalo odvolať, tu nestála kaplnka.

     Zhubná beloba, si tak úžasná! Upokojujúca – a človek zabúda. Bol som poučený. A viete, ten desivý blizard…
     Musím sa vrátiť. Musím zachrániť stroskotancov.