Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 437 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+12 neviditelných
Šach
datum / id06.05.2008 / 284879Vytisknout |
autorLáďa Řemen
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno952x
počet tipů0
v oblíbených0x
Šach
Cítim ho. Vidím ho. Objavil sa hneď, ako som vošiel. Strach. Strach. STRACH. Mihol sa pomedzi stoly, zastal nad hráčom, ten na moment zamrzol, zatriasla sa mu ruka a na poslednú chvílu zmenil dobre premyslený ťah na iný. Strach sa zaškeril a letel ďalej, letel dosť smiešne, zvrtol sa blekurýchlo, tak, že jeho hmlovité telo za ním nestíhalo, rozostrilo sa, akoby sa rozsypalo do priestoru a potom letelo za ním, dosadnúc presne na svoje miesto, hneď, ako ho dostihlo. Zakolísal sa trochu v priestore, pozrel sa na mňa, hrozné, pozrel na mňa, úplne som ustrnul, v bruchu mi začal nahlas tikať obrovský budík, cievy okolo očí a nosa mi navreli. Budík v bruchu. Husia koža. Priblížil sa Strach. Smrť, čistá smrť. Vzďaluje sa. Uff. Preletel celou divadelnou kaviarňou, nespustil som z neho oči. Na druhom konci pri šachových stolíkoch sa otočil. Uprene sa na mňa zadíval a posunkom celého svojho éterického tela mi pokynul, aby som si k nemu prisadol.

Úlava, úlava a nečakaný nával sily. Mravenčenie v celom tele. Che si dať so mnou partičku šachu! V šachu som dobrý. Dostanem ho! Strach dostane mat. Porazím Strach. Po prvý krát porazím Strach. Nemal si sem chodiť kamarát. Vlastne dobre, že si prišiel. Vždy si do mňa vchádzal nevidený. Husia koža zo strachu a mravenčenie v celom tele z návalu psychických síl sú si na pohlad podobné, vo vnútri je však obrovský rozdiel: kým prvý pocit spôsobuje úzkostné stianutie celého tela, svalov, šliach a kože, ten druhý je od návalu energie, obrovského návalu vnútornej energie, ktorá sa tlačí von kade môže, chce vytrysknúť každým pórom pokožky. Mravenčenie je tryskajúca prebytočná energia raziaca si cestu von. Vykročil som, hrdý, sebaistý a mierne naštvaný na to, že vliezol sem, do oázy pokoja a relaxu, do mojej čerpacej stanice síl. Chcel ma dostať na kolená, podraziť a doraziť na mojej pôde, vybral si však zlú zbraň. Šachovú partiu. Sadol som si nespúšťajúc z neho zrak, mlčky, bez mihnutia oka či brvy.

Ironicky som sa zasmial, napadlo mi totiž, že prvý vezme do rúk figúrky pešiakov, z každej farby jednu, zahrká nimi v nádobke zo spojených dlaní, rozdelí za chrbtom do každej ruky jednu a vystrie ich pred seba nech si vyberiem. Smiešne, je priehladný a nestály. Beriem figúrky, miešam v dlaniach, rozdelujem do rúk a dávam vybrať ja. S ironickým úškrnom v tvári preplával telom cez moju lavú ruky. Čo sa škeríš? Máš čierne. Som silný, mám biele figúrky a s nimi výhodu tempa. Mám naštudovaných niekolko úvodov a každý v rôznych variantoch. Vyberám si z nich podla aktuálneho naladenia a teraz, teraz sa cítim fajn. Svoj ťah vidím jasne pred očami. Ťahám. On položí svoju priehladnú ruku na figúrku, vzápetí ňou ukáže na prázdne miesto na šachovnici. Slabosť Strachu. Nedokáže spraviť nič fyzické. Nedokáže sa dotknúť ničoho skutočného. Ťahám zaňho.

Úvod mi vyšiel podla zámerov. Mám skvelo rozostavené figúrky. Čo sa furt škerí. Ešte netuší jak s ním vypečiem. Naznačoval som útoky na dámu, útočil som na ňu iba naoko, len aby som si nebadane mohol rozostaviť figúrky do zdvojených pozícií smerujúcich na krála. Obetoval som zopár figúrok na krídle zamýšlaného útoku, čo tiež nebolo samoúčelné, vyčistil som si tým pole. Majtrovská hra. Byť ním, tak sa nevyškieram. A je to tu, idem do neho: šach. Odteraz bude robiť iba vynútené ťahy. Nemá kade utekať, nechal som mu iba jedno políčko kde nie je ohrozený. Nemá sa čím kryť, prišiel by o figúrky a nič by nezískal. Uteká. Další šach. A je tam. Je v pasci. Uzavretý zo všetkých strán. Je v beznádejnej situácií. Je hotový. Dorážam ho jazdcom. Mat!

Pozerám na neho víťazoslávne. Čakal som, že ho už ani neuvidím, že sa začne rozplývať alebo sa rozplynie pred mojimi očami. Prehral partiu. Mal zmiznúť a viac sa neobjaviť a ja, JA som mal zostať navždy bez Strachu. Ale On nič. Sedí si s rovnako výsmešným úsmevom, ako po celú hru. Sedí akoby fajčil cigaru, rozvalený, neohrozený, sebavedomý. Zaváhal som, zapochyboval o svojom predošlom presvedčení a On čakal len nato. V momente sa rozdvojil, jedna časť sedela v pôvodnej pozícii a druhá, ktorá akoby vyšla zvnútra tej prvej sa valí na mňa. Vtlačilo ma do operadla kresla, snažím sa uhnúť, uniknúť. Nie je kam. Strach tesne predomnou nadobudol podobu môjho tela a splynul so mnou! Jeho druhá časť oproti sa bleskurýchlo zvrtla a rovnako smiešnym spôsobom ako na začiatku, odpálila preč ťahajúc za sebou nestíhajúce zvyšky svojho hmlovitého tela. Rozmnožil sa. Je vo mne i v priestore.

Mám v sebe Strach. Obávam sa najhoršieho. Lenže nič zlé neprichádza. Neobjavuje sa žiadny zlý pocit.
Vtedy prišlo pochopenie. Mravenčenie sa vrátilo s desaťnásobnou intenzitou. Všetka energia sa nahrnula do hlavy, premenila sa na svetlo a vyžiarila do okolia. Obrovský tryskajúci gejzír čistého osvietenia. Všetko to žiarenie priniesla jediná myšlienka: Strach je náš priateľ. Je v nás, aby nás chránil. Ochraňuje nás pred nebezpečenstvom. Upozorní nás na največšie hrozby a zase sa stiahne. Ak mu dovolíme. Ak si ho nepestujeme, aj v čase, keď  nič nehrozí.



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

11.05.2008 17:15:31dát kritice tipLáďa Řemen
To áno, úvaha o boji so strachom vo forme poviedky.
Konce mi kritizujú viacerí. Všetci očakávajú niečo prekvapivé. Možno by stačil otvorený koniec.
11.05.2008 16:08:09dát kritice tipstůl
Docela roztomilý, akorát ten konec mi přijde nějak... málo strhující, překvapivý, nový:) Jinak hezky napsaná.. spíš úvaha než povídka.


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.