Bytosti

Obloha bola zatiahnutá, schyľovalo sa k riadnej búrke. A to sa muselo stať práve dnes, keď sme sa mali s M. postarať o zakopanie toho obuvníka.

   Rozhliadol som sa, či sa náhodou niekto nepoberal po prašnej ceste z dediny na cintorín, trúchliť za svojimi pozostalými. Lenže akoby v dedine tušili pohromu, ani sa len neodvážili vyjsť von. Len ja a M. sme sa tu museli babrať s tým obuvníkom.

   Obliekol som si hrubý plášť a vybral sa von zo strážnice. Prešiel som pomedzi dlhé rady hrobov až k okraju cintorína, kde M. hádzal do jednej jamy hlinu.

   - Čau, - pozdravil ma ešte z diaľky.

   - Ako napreduješ? – opýtal som sa.

   - Ide to. Ale ešte to potrvá dobrú hodinku.

   - Dúfam, že dovtedy nezačne pršať.

   Na celom cintoríne sme sa nachádzali sami. Boli sme v časti bezmenných hrobov, z ktorých však malá časť patrila ľuďom, ktorých mená sme nepoznali. Prevažne v nich odpočívali obete dedinského mafiána. Volali sme ho Veľký T., avšak on sám sa nechal označovať len ako Veľký.

   Ľudia v dedine mali iba tri možnosti. Mohli sa zmieriť so skutočnosťou a podriadiť sa Veľkému T. Vzbura i tak nemala význam, no niektorí si ju napriek tomu vybrali. Výsledok nemohol byť iný, ako že sa ich telá dostali práve do tejto časti cintorína. No a poslednou možnosťou bolo pokúsiť sa o útek – lenže aj tí zväčša skončili v hroboch bez mena. Veľký T. sa usilovne snažil zabrániť nám v úteku. Jednak kvôli peniazom – skoro všetky končili u neho, či ich získal násilne alebo za akúsi službu, či tovar, to záležalo len na ňom. Keby niekto utiekol, stratili by sa z obehu peniaze a navyše, čo by bolo pre Veľkého T. iste horšie, mohol by v cudzom svete upozorniť na jeho praktiky. Uniknúť sa dalo buď po ceste alebo lesom – a teda sa nedalo. Na cestu dohliadali dvaja strážcovia Veľkého T. Boli voči nemu lojálni, lebo im zabezpečoval slušný život a v dedinskej hierarchii významné postavenie. A lesom sa nedalo odísť, do lesa sa nedalo ani len vstúpiť. Les totižto patril bytostiam.

   Bytosti pre obyvateľov našej dediny predstavovali minimálne takú hrozbu a nebezpečenstvo ako Veľký T. Povrávalo sa o nich, že sú to krvilačné beštie, žerú ľudské mäso a podobne. Hoci ich videl len málokto, nikto o ich existencii nepochyboval. Občas – najmä pred búrkou – sa totiž z lesa ozýval ich príšerný škrekot, z ktorého vstávali vlasy dupkom. Verzie ich vzhľadu boli rôzne. Všetky sa zhodovali len v dvoch: boli nižšieho vzrastu ako človek a žili v korunách stromov, po ktorých sa veľmi rýchlo pohybovali.

   Pozrel som sa do hrobu, koľko ešte treba zakopať. M. zahrabával najprv nohy, na ktorých už bola slušne hrubá vrstva hliny, avšak na jeho hlavu nehodil ešte ani zrnko zeminy. I napriek tme som v tvári rozpoznal smrteľný strach a bolesť. Vôbec som sa nečudoval, nakoľko Veľký T. pred smrťou svojich odporcov vôbec nešetril. S takýmto – ba i horším – výrazom v tvári končili všetci. Videl som už mnoho otrasných obrazov smrti a toto mnou už vôbec nepohlo.

   Odvrátil som sa od mŕtvoly pokojne ležiacej v jame a spýtal sa M.-a, ktorý za ten čas hádzal na telo ďalšie a ďalšie lopaty hliny:

   - Pomôžem ti?

   - Nie je treba, vďaka.

   - Ale choď, zahrabávaš ho už dlho. Daj lopatu, pomôžem ti.

   Hoci sa sprvu tváril, že o pomoc nestál, lopatu mi s úľavou podal. Poznal som ho a vedel som, že zahrabávanie mŕtvol nenávidel. Zatiaľ čo som sa do jeho práce pustil ja, on si vyrovnal kríže po namáhavej práci. Stihol som tam premiestniť len približne štyridsať lopát zeme, zakryl som ňou hlavu, keď kdesi veľmi blízko udrel hrozivý blesk a následne sa spustil taký lejak, na aký si nepamätali ani tí najstarší v našej dedine.

   - A doriti! – zašomral M a cez hlavu si prehodil kapucňu vetrovky.

   - Poďme sa skryť, - navrhol som.

   Lopatu som nechal pri hŕbe hliny, ktorá bola prichystaná na zahrabanie jamy. Hlavu som si aj ja skryl pod kapucňu a následne som bežal za M.-om do strážnice, kde sme sa ukryli.

   Netrvalo ani minútu od spustenia búrky, kým som dobehol pod strechu a už som bol premočený do poslednej nitky. Zhodil som zo seba mokrý plášť, sveter a tričko som vymenil za suché. Oblečenie, ktoré som mal na sebe predtým, som zavesil nad pec, nech vyschne. Rovnako spravil aj M. Ešte šťastie, že sme tam tie suché veci mali, inak by sme už mohli čakať hrozivý zápal pľúc. No nohavice nám zostali mokré, lebo tie sme si nemali za čo prezliecť.

   Sadli sme si na stoličky k peci, z ktorej sálalo príjemné teplo.

   A takto sme sedeli, nič nehovorili, ponorený do šialeného koncertu krúp dopadajúcich na plechovú strechu. Občas sa k nim pridal dunivý hrom. Storočnú búrku sme pozorovali aj cez sklenené okno s výhľadom na dedinu.

   - Debilné počasie, - vzdychol si M.

   - Počkáme, kým sa trochu umúdri a potom pôjdeme ďalej zakopávať toho chudáka, - navrhol som.

   - Lenže to sa načakáme.

   Mal pravdu. Ohromná intenzita búrky nie a nie utíchnuť. Dokonca sa ešte zvýšila! Zdvihol som sa, priložil dve polená do pece a prešiel k oknu, aby som sa na tú skazu pozrel zblízka. Videl som, že chodníčky medzi hrobmi sa premenili v potoky dažďovej vody. Pri predstave, ako asi vyzeral rozkopaný hrob, som si vzdychol a radšej som na to nechcel myslieť.

   Vrátil som sa a sadol si na stoličku vedľa M.-a.

   - Vôbec to neprestáva, - sťažoval sa.

   - No nič s tým nespravíš, musíme čakať.

   - Predstav si, čo je teraz s hrobom.

   Už som si predstavil, pomyslel som si.

   - Je plný vody, - pokračoval, - a ktovie, či v nej ten mŕtvy nebodaj nepláva. Nebol ešte dostatočne zahrabaný, čo ak sa to stalo? Čo s nami spraví Veľký T.? Skončíme ako ten obuvník a tí ďalší!

   - Až tak zle to nevidím, - snažil som sa ho upokojiť, hoci moja vízia našej budúcnosti nebola o nič veselšia.

   Viac už nič nepovedal a ani ja som nechcel hovoriť. Sedeli sme ticho, vyhrievali sa pri peci a sledovali vystrájanie počasia.

   - Vieš, - ozval sa po dlhšom čase a zdalo sa mi, akoby váhal, či mi to mal alebo nemal povedať. – Dnes sa mi stalo čosi strašné. Ohromne ma to vydesilo. Stalo sa to tesne predtým, ako si za mnou prišiel tam k hrobu. Vieš, L., ja som ich počul. Bytosti.

   Otriaslo to mnou, nechcel som tomu veriť. Ale na druhej strane, vedel som, že pred búrkou a počas búrky sa bytosti odvážia bližšie k dedine. Niekedy sa ich stopy našli dokonca aj mimo lesa – a to sa stalo vždy po veľkej búrke.

   Búrka v ten deň nebola veľká, lež kolosálna.

   - Si si istý, že sa ti to nezdalo?

   - Spočiatku som tomu nemohol uveriť. Nechcel som. Začul som ich raz a nebol som si na istom. Napol som uši a sústredil sa na ďalší zvuk. Keď sa ozvali po druhý raz, nemohol som sa mýliť. Prichádzalo to z lesa a z veľmi blízka. Nebol to škrek, ten by ma nevyľakal. Bol to pohyb haluzí. Predstav si, ako museli byť blízko!

   Nemal som dôvod mu neveriť. Ešte i pritom, ako mi to rozprával vyzeral vydesený. Priznám sa ale, že som ten dôvod hľadal, lebo som mu nechcel uveriť. Prítomnosť bytostí v mojej blízkosti ma ohromne vystrašila.

   Viac toho v tú chvíľu nepovedal a po jeho slovách ani mne nebolo príliš do reči. Zahĺbil som sa a uvažoval som o nich.

   Bol som totižto jeden z neveľa v našej dedine, čo bytosti na vlastné oči videl. Stalo sa to, keď som sa raz pokúsil o útek z dediny. Práve kvôli tomu som sa o stretnutí s nimi nikdy nikomu nezveril, bolo to moje malé temné tajomstvo.

   Bytosti sú neveľké tvory. Stavbou, veľkosťou a držaním tela sa podobajú opiciam. Lozia po stromoch, využívajúc všetky štyri končatiny. A lozia po nich neuveriteľne rýchlo. Sú svalnaté, no bez jediného chlpu – čím sa nápadne líšia od primátov. Ich telo pokrýva ružovkastý útvar kožovitého rázu s akýmisi šupinami. Na končatinách majú štyri prsty zakončené tvrdými a mimoriadne ostrými pazúrmi. Ich hlava tvorí asi tretinu meter vysokého tela, je širšia ako ich pás. Ako som už povedal, nemajú chlpy. Ani vlasy. Nevidel som na ich hlave ani uši, no nie som si istý, či som ich náhodou len neprehliadol. No v strede hlavy majú obrovské žlté oči a pod nimi, v ústach, špicaté zlovestné zuby.

   Pôsobia krvilačne a skutočne takými aj sú.

   Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Kráčal som lesom a po chvíli som si uvedomil, že som okolo seba počul zvuky. Boli to oni. Ozývali sa čoraz hlasnejšie, zoskupovali sa a obkľúčili ma. Keď som prepadol čistej panike, pustil som sa do bláznivého behu. Naháňali ma. Pokým ja som bežal po zemi, oni ma prenasledovali vo výškach korún stromov. Skákali z haluze na haluz a popritom sa dorozumievali príšerným škriekaním, ktorým pripomínali opice.

   A jeden na mňa zaútočil.   

   Zoskočil na mňa z koruny ktoréhosi stromu, do kože sa mi bolestivo zakvačil pazúrmi a do nosa mi udrel zápach potuchliny. Keby mi skočil na chrbát, zrejme by ma zabil, no padol mi na hruď. Preto som videl, ako sa na mňa zahnal hornou končatinou a chystal sa ma udrieť. No nestihol to, lebo som ho odhodil. Pazúrmi na dolných končatinách mi síce roztrhal kožu na hrudníku a vytrhol kus mäsa, ale prežil som. Že to celé nebol len sen, viem vďaka mnohým jazvám po celej hrudi, ktoré mi po útoku zostali.

   Po tom, ako som ho odhodil dopadol asi meter predo mňa a nemal odvahu na mňa znova zaútočiť. Oná bytosť, s ktorou som ako s jedinou prišiel do priameho kontaktu po porážke rýchlo vyliezla na najbližší strom a skákala po konároch, až sa mi kdesi hore stratila z dohľadu.

   Bytosti som počul aj naďalej. Stál som na mieste a čakal, odkiaľ na mňa znova zaútočia. Srdce mi bilo tak besne, že keby som na sebe pocítil dotyk niektorého z nich, dostal by som infarkt. Ale neútočili. Vysoko nad mojou hlavou skákali po konároch dookola, obliehali ma a dorozumievali sa prostredníctvom príšerného škrekotu. Zvuky však postupne utíchali, dali sa predo mnou na ústup.

   Vrátil som sa naspäť do dediny a nikomu som o tom nikdy nepovedal.

   V tento daždivý podvečer som však nechcel prísť s nimi opäť do styku. Už len pri predstave, že tam boli, som sa roztriasol. Videl som ho v mysli. Jeho ostré pazúry, ako sa zaháňa, zdivočené oči, silné špicaté zuby. A cítil som jeho skazený pach.

   - Prestáva pršať, - upozornil ma M.

   V tú chvíľu som mal obrovskú potrebu povedať mu celý svoj príbeh s bytosťami. Ale potlačil som toto nutkanie, lebo dobre som vedel, že by ma mohlo stáť život.

   Na jeho radu som pozrel von oknom a zistil, že vravel pravdu. Z oblohy už nepadali krúpy, ale iba normálne dažďové kvapky – hoci stále ich bolo veľa. Znova ma striaslo, avšak vtedy pri myšlienke ísť von do takéhoto počasia.

   - Ešte chvíľu počkajme, - navrhol som, ale márne. M. už cez seba prehadzoval pršiplášť, rozhodnutý ísť dokončiť svoju robotu.

   - Dojdi za mnou, - povedal mi a vzápätí už otvoril dvere a vyšiel do hustého lejaku.

   Von sa mi za ním absolútne nechcelo.  Najprv som chvíľu len nečinne postával, potom som priložil do pece a už som si aj ja obliekal pršiplášť, keď sa dvere strážnice otvorili. Pozrel som tým smerom a spoznal M.-a.

   - Je ti zima? – spýtal som sa.

   Neodpovedal mi, len podišiel bližšie. Do jeho tváre dopadlo svetlo a z jej výrazu prešla hrôza  i na mňa.

   Vyzeral, akoby videl prinajmenšom smrtku, ktorá si ho prišla vziať do pekla. No keď mi o chvíľu povedal, čo sa stalo, uznal som, že vidieť smrtku nebolo oveľa horšie.

   Najprv mi však povedal čosi iné: - Rýchlo poď von. Vezmi revolver, ja vezmem baterku. A rýchlo!

   Na jeho príkaz som odomkol zásuvku a vybral z nej pomerne ťažkú čiernu strelnú zbraň. Kým som zásuvku naspäť zamykal, M. práve vyberal baterku. Stále mi nepovedal, čo sa stalo a začínal som byť nervózny.

   Až keď sme vyšli do dažďa a behom sa približovali k rozkopanému hrobu, pustil sa do vysvetľovania. – Je preč! Telo je preč! Vykopali ho! Bytosti ho vykopali a odniesli do lesa.

   Toto sa takmer rovnalo tej smrtke. Div som neodpadol.

   - A čo chceš robiť? – spýtal som sa ho podozrievavo.

   - Ísť za nimi, prirodzene. Keď Veľký T. zistí, že bytosti vzali telo obuvníka z jamy, ktorú sme nezakopali, poputujeme do nej my!

   - Mohli by sme ho oklamať, - pokúsil som sa o zúfalé alternatívne riešenie.

   Práve sme došli k jame, v ktorej sme mali zakopať obuvníkovo telo. Už podľa stôp v rozmočenej hline som videl, že M. hovoril pravdu. Po okolí sa nachádzalo mnoho odtlačkov nôh. A rozhodne to neboli ľudské nohy. Tie, čo to spravili, mali ostrý pazúr na každom zo štyroch prstov končatiny. Boli to stopy bytostí. Rozdupali celé okolie, muselo ich tu byť niekoľko. V hline zmenenej na blato bolo vidieť i dlhý pás, okolo ktorého boli stopy ich chodidiel. Dlhá čiara viedla od jamy až kdesi do lesa a nespravilo ju nič iné ako mŕtve telo obuvníka, ktoré si vzali bytosti so sebou do lesa.

   - Vidíš? – spýtal sa ma zbytočne.

   - Vidím, ale chceš ísť kvôli tomu do... lesa?

   - Radšej pôjdem do lesa ako do hrobu.

   Následne sa zvrtol a vydal sa po stopách bytostí. Zozbieral som dostatok odvahy a spravil to, čo som mal. Pobral som sa za ním.

   Zastali sme na hranici cintorína a lesa, ktorá však rovnako predstavovala aj hranicu sveta dediny a sveta bytostí. Váhali sme vkročiť na územie nepriateľa.

   M. zažal baterku, ktorá bola dovtedy vypnutá, nakoľko sme videli aj bez jej žltého svetla. No ak by sme vkročili do územia dlhých a tmavých tieňov vrhaných stromami, nebolo by to možné. Rozsvietením nám obom dal signál, že pôjdeme ďalej.

   Telo obuvníka sme našli už o chvíľu, asi tridsať metrov od okraja lesa. Ale ako sme ho našli! Na ten výjav nikdy nezabudnem! Ležalo medzi stromami v obkľúčení štyroch bytostí, ktoré si na ňom práve pochutnávali. Zjedli mu mäso z celej pravej ruky, pustili sa i do hrudníka a jeden mu obhrýzal tvár. Videl som už mnoho, premnoho hnusu, no toto mnou otriaslo do špiku kostí. Groteskný výraz obuvníkovej tváre, ktorej chýbali už zožraté pery a oči a nenávistný pohľad pristihnutých bytostí.

   M. na to namieril svetlom baterky. Stáli sme len tri metre od štyroch ľudožravých bytostí a od ich odporného krmiva. Pre M.-a to bol prisilný šok, nakoľko sa mŕtvy od hrôzy zrútil na zem.

   Ja som v drsnej skúške obstál lepšie. Iba som sa prestal ovládať a z plného hrdla som sa rozkričal...

   Keď som sa mierne upokojil, zistil som, že bytosti sa už rozpŕchli medzi konáre stromov, krúžili okolo mňa, chystali sa zaútočiť. Vydávaním zversky otrasného škreku sa dorozumievali, ako ma pripraviť o život.

   Nemal som potuchy, odkiaľ na mňa zaútočia. Smrteľne som sa však bál predstavy, že by mi niektorý z nich zozadu skočil na chrbát. Zošalel by som a možno by som zomrel už od samotnej hrôzy, podobne ako M.

   Napodiv som mal toľko rozumu, že som podišiel k M.-ovi a z mŕtvej, ochabnutej ruky som mu vzal svietiacu baterku. Hneď ako som ju držal, vyskočil som a obrátil sa, lebo sa mi zdalo, že na mňa odtiaľ skákali.

   Nevedomky som zvolil celkom úspešnú taktiku. Často som sa obracal, presvetľoval koruny stromov, no najmä svoje najbližšie okolie a malými krokmi som sa opatrne vracal k svetu ľudí – ak sa dajú Veľký T. a jeho strážcovia nazvať ľuďmi.

   Ak sa mi podarilo niektorú bytosť osvietiť, už vzápätí mi zmizla v tme, a tak som na ňu nemohol vystreliť. Náboje som nechcel míňať na streľbu do vzduchu, hoci na jej hlasný zvuk by sa možno rozpŕchli. Guľky som si nechával na bytosti.

   Čoskoro som zistil, že neboli len štyri. Pridávali sa k nim ďalšie a ďalšie, muselo ich byť aspoň dvadsať. Naraz škriekali niekoľké a vydávali takú neznesiteľnú zmes pazvukov, že len zázrakom som nezošalel. Zvuky som počul sprava, zľava, spredu, zozadu, všetko naraz.

   Dovtípil som sa, že sa báli svetla. Cítil som, že nebyť baterky, už dávno by na mňa boli zaútočili.

   Vtom na mňa jeden z nich skočil. Zacítil som ho na svojom chrbte. Prudko som odskočil a obrátil sa. Umelej hmote pršiplášťa vďačím zrejme zato, že sa na mne bytosť nezachytila. Mal som ohromné šťastie. Ležal na zemi, prekvapený, že spadol a vyvaľoval na mňa lačné oči. Viac-menej bez rozmýšľania som doňho napálil tri guľky v rozpätí troch sekúnd. Z jeho tela zakaždým vystrekla hnisavo-žltá tekutina, z ktorej zápachu som sa na mieste vyvracal. Opäť som mal šťastie, lebo pokým som dávil, nezaútočili na mňa. Napínalo ma znova a znova, aj keď už zo mňa nemalo čo vyjsť.

   Podľa zvukov – praskot haluzí, no predovšetkým škrek – som sa dovtípil, že hlasité výstrely a smrť jedného z nich ich vystrašili. Pravda, najprv som si myslel, že ich to rozzúrilo, lebo spočiatku sa pekelné zvuky, ktoré vydávali, len zosilnili. Potom sa však hladina intenzity zvuku vrátila do pôvodného stavu. Ešte k tomu som prestal počuť praskot haluzí, dovtedy spôsobovaný skákaním po nich.

   Neprestávalo mi byť príšerne, no aspoň ma už prestalo napínať. Srdce mi naďalej bilo ako splašené, hoci hrozba zo strany oného jedinca už bola zažehnaná. No šok, ktorý mi jeho dotyk spôsobil a neúplné vymiznutie nebezpečenstva dávali mojim nervom zabrať.

   Spravil som to, k čomu ma dohnala číra panika pri opätovnom začutí praskania konárov v korunách stromov.

   Bezhlavo som sa rozbehol.

   Svetlo mojej baterky behalo bláznivo zhora nadol a naspäť, závisiac od toho, či šla moja ľavá ruka dopredu alebo dozadu. Bytosti sa mi akosi podarilo úplne ignorovať, nevnímal som ich ale iba to nebezpečenstvo, ktoré pre mňa predstavovali.

   Keďže na mňa pri behu nezaútočili, môj rešpekt k nim mierne ochabol. Už dvakrát ma mohli zabiť a nespravili to, nakoľko ich odradilo moje prvé víťazstvo. Samozrejme, toto som si uvedomil, až keď som prestal bežať a začal vnímať okolitý svet – jeho iné dimenzie ako hrôzu.

   Zastal som pri strážnici, o ktorú som sa pravou rukou – v nej som držal revolver – oprel. Ľavou – v nej som mal baterku – som si chytil oblasť pri srdci, aby som zabránil jeho snahe vyskočiť mi z hrude. Nútil som sa zhlboka dýchať. Polohu som zmenil asi o minútu, keď bezprostredná hrozba infarktu pominula.

   Začal som rozmýšľať. V prvom rade som si plne uvedomil, čo sa práve odohralo. Potom som sa pustil do plánovania najbližšej budúcnosti.

   Jediný rozumný nápad som videl v navštívení Veľkého T.

   Rýchlou chôdzou som sa vybral do dediny.

   Stále pršalo a v topánkach mi už čľapkalo. Nohy ma priam oziabali, bál som sa, že nachladnem. Avšak tento strach bol, v porovnaní s ostatnými, až smiešny.

   Dobehol som k palácu Veľkého T. a s obavami som zaklopal na dvere.

   Takmer ihneď mi otvoril jeden jeho strážca, mieriac mi na hlavu pištoľou.

   - Čo chceš? – opýtal sa ma.

   - Idem za Veľkým.

   - Prečo?

   - Musím mu niečo povedať. Je to dôležité a naliehavé.

   - Povedz to mne.

   - Idem z cintorína. Som tam strážcom, volám sa L. a idem povedať, čo sa práve odohralo na cintoríne. Je to strašné.

   - Vpusť ho, - zamiešal sa do toho tretí hlas, pri ktorom mi po chrbte prebehli zimomriavky. Jednak pre jeho tón a mrazivý chlad, jednak pre tušenie, že patril Veľkému T.

   - Si ozbrojený? – spýtal sa ma ešte strážca. Uvedomil som si, že v ruke som ešte stále držal revolver a v druhej baterku. Podal som mu zbraň.

   - Choď dnu, - prikázal mi.

   Vošiel som a prvýkrát som na vlastné oči uvidel Veľkého T. Meno si zaslúžil, aj čo sa týkalo jeho telesnej schránky. Jeho rozmery neboli veľké, ale priam gigantické. Nemeral menej než meter deväťdesiat a vážil vyše stotridsať kilogramov. Vzbudzoval autoritu, ani pri sebe nemusel mať tých štyroch ozbrojených strážcov, ktorých mal.

   - Čo sa presne stalo? – opýtal sa ma.    

   - Pochovával som obchodníka...

   - Ďalej.

   Jeden z jeho strážcov sa pohol a hoci to bol pohyb len nepatrný, pôsobil neprirodzene. Dával mi ním najavo, že by ma najradšej odstrelil.

   - Teda pochovával ho M. a ja som strážil a trocha som mu pomohol. A vtom sa strhla tá búrka, čo je ešte doteraz.

   - Čo ste spravili?

   - Šli sme sa schovať do strážnice.

   - A telo ste nechali len tak?

   - Už bolo sčasti zakopané.

   Prestal sa rozčuľovať a znova prehovoril pokojným a nepríjemne chladným tónom: - A čo bolo potom?

   Rozprával som mu ďalej. Spomenul som všetko a keď som skončil, mrazivým hlasom sa ma spýtal, či neklamem. Odvetil som mu na to, že nie. Prijal to s prikývnutím hlavy, no pripomenul mi, že ak predsa klamem, ocitnem sa v jednom z bezmenných hrobov. Nepovedal som už nič. Rozkázal preto dvom chlapom zo svojej ochranky – volali sa I. a F. -, aby to šli do lesa preveriť.

   I. a F. to prijali s neveriacim výrazom tváre, no bez jediného slova odišli do hustého dažďa. I oni si boli vedomí, že pri proteste by im o chvíľu patril jeden z bezmenných hrobov. Odišli, obaja vyzbrojení baterkou a revolverom.

   V miestnosti sme teda ostali už len štyria. Veľký T., dvaja jeho strážcovia a ja. Jednému z nich prikázal, aby ma lepšie prezrel. Druhý na mňa pritom mieril hrozivou pištoľou. Keď sa presvedčili, že som už nemal pri sebe žiadnu zbraň, odviedli ma do malej miestnosti a zamkli ma v nej.

   Bol už neskorý večer a chcelo sa mi odpočívať. Ľahol som si na tvrdú posteľ. Zaspať som však nemohol. Hlavou mi vírili desivé spomienky a mininálne rovnako nepekné vyhliadky. Psychicky som bol až tak vyčerpaný, že sa mi dokonca párkrát zazdalo, že som počul škrek bytostí.

   Usnúť sa mi nepodarilo ani neskoršie, prebdel som celú hrôzostrašnú noc.

   Ráno sa ku mne vrátili, odomkli dvere a oznámili mi, že som neklamal. Bol som nesmierne rád, že to zistili. Tiež mi prikázali, aby som šiel za jedným z nich – druhý išiel za mnou, mieriac na mňa strelnou zbraňou – za Veľkým. Keď som sa ocitol v obrovskej jedálni, asi desať metrov od Veľkého T., pozdravil ma a hovoril:

   - Dvaja moji chlapi to včera preverili.

   Nevedel som, čo na to povedať, a tak som mlčal. Ale aj ticho bolo trápne.

   - Nechceš vedieť, čo našli? – prekvapene sa ma spýtal.

   - Isteže, chcem.

   - Telo obuvníka nenašli. Nenašli ani telo M.-a. Pravda, našli ale stopy, keď ich ťahali kamsi do hlbokých útrob lesa, kam sa za nimi neodvážili. A tiež našli bytosť, ktorú si zastrelil. Už ju v dielni aj vypchávajú, nech si ju ako svoju trofej zavesím do spálne.

   Po chvíli som sa odvážil spýtať: - A čo bude so mnou?

   Veľký T. sa hrozivo zaškeril.